Nechať zomrieť = zabiť?

Predstavme si na chvíľu prírodopisný dokument: sledujeme mláďa antilopy, ktorému sa zachytilo kopyto niekde pri prechode rozbahnenej rieky. Komentátor nás pritom pokojným hlasom informuje, ako bude malá antilopa niekoľko nasledujúcich dní umierať. Nakoniec jej nezostane dostatok síl udržať hlavu nad vodou, až sa utopí. Zavŕšime to prestrihom na mŕtvu antilopu a patetickou frázou: „Tak to v prírode chodí.“ Humanisticky založený divák si bude klásť otázku: „Keď tam tí filmári boli, prečo tej antilope nepomohli? Predsa jej mohli zachrániť život!“ Záchrana života je zrejme legitímny argument na to, aby si filmári skazili záber. Akurát by v závere nemohli skonštatovať: „Tak to v prírode chodí.“

Pretože tak to v prírode nechodí a nechodí to tak ani vo svete narkomanky Kateřiny Bradáčovej, ako ho vykresľuje česká dokumentaristka Helena Třeštíková vo svojom najnovšom filme. Katka je jedným zo série časozberných dokumentov režisérky – ktorá sa v poslednej dobe dostala do povedomia filmami Marcela (2006) či René (2008) –, predovšetkým je to však pokračovanie časozberu V pasti – Katka z roku 2001. Zatiaľ čo v roku 2001 sa však jednalo o príbeh takpovediac obyčajnej narkomanky, v Katke sa dostáva do popredia motív, ktorý je určujúci pre celý film – narodenie dieťaťa.

Katka čiastočne mapuje obdobie prvého filmu až po súčasnosť, Katkin vývoj teda máme možnosť sledovať od roku 1996. Sila filmu pramení najmä z fyzickej premeny, ktorou protagonistka prechádza, zo sympatickej mladej dievčiny sa stáva človek, z ktorého ide strach. Strach zo zmeny je potom najsilnejšou emóciou, ktorú si divák z filmu odnáša: „Takto by som skončiť nechcel.“ Avšak.

Pomáhať, alebo len točiť?

Po projekcii v brnenskom kine Scala padla z publika otázka, prečo sa režisérka nesnažila objektu svojho záujma pomáhať. „Snažila,“ odpovedala Helena Třeštíková. Podľa jej slov Katke mnohokrát dohovárala a mnohokrát sa ju snažila presvedčiť, aby s drogami prestala. Iný divák sa spýtal, či pre ňu nemohla režisérka spraviť viac. Pavel Strnad, producent snímky, diváka ubezpečil, že Helena Třeštíková spravila pre Katku maximum, mimo iné jej sprostredkovala nadštandardnú zdravotnú starostlivosť. Uzavrel to tým, že bez nej by k doktorovi vlastne možno ani nikdy nešla a dieťa by sa nikdy nenarodilo. Prečo o tom treba hovoriť?

Pretože vo filme z toho nič nie je. Film tváriaci sa, že referuje o živote Katky, v skutočnosti referuje o živote Katky zásadne ovplyvnenom Helenou Třeštíkovou. Svoje zásahy však režisérka nepriznáva (čo ospravedlňuje svojou skromnosťou). Do filmu sa dostala len jediná scéna, v ktorej Třeštíková svojej hrdinke dohovára. Inak film konštruuje dojem, že Katka je sama, bez pomoci, opustená v pekle drogovej závislosti. Všetko, čo by mohlo tento obraz narušiť, sa z filmu zámerne vypustilo.

Napríklad otázka získavania peňazí. Odpoveď na otázku, ako Katka získava peniaze na drogy, sa z filmu dozvedáme len do tej miery, pokiaľ to protagonistov filmu nemôže diskreditovať. Máme síce možnosť vidieť, že Katka získava peniaze aj prostitúciou, to je však hneď vzápätí zmäkčené jej komentárom: „Len rukou alebo pusou.“ Inak by vraj nikdy nešla. Prečo by sme jej to však mali veriť? Skutočne je človek závislý od heroínu a pervitínu dostatočne dôveryhodný na to, aby sme mohli podobné konštatovanie nekriticky prijať? Film však kritickú rovinu neobsahuje. Třeštíková sama po filme priznala, že Katka získava peniaze mnohými inými nezákonnými cestami, vo filme to však byť nemohlo, ak nechcela Katke spôsobiť problémy s políciou. Má skutočne režisér morálnu zodpovednosť chrániť (zatajovať) nezákonné konanie svojho hrdiny? Nemá režisér skôr morálnu povinnosť voči svojmu divákovi podať čo možno najmenej zmanipulovaný obraz skutočnosti? Mimochodom – všetci, kto vo filme hrali, dostali honorár za každý natáčací deň. Či si za tieto peniaze kúpili na raňajky rohlíky alebo heroín, sa však opäť vo filme nedozvedáme.

Drogy sú zlé – a čo ďalej?

Katkina rodina je na tom podobne. V celom filme sa o nej hovorí len skrz ústa Katky, žiadny názor jej matky či sestry vo filme neodoznie. V divákovi opäť silnie dojem, že Katka je opustená a bez záujmu svojich najbližších, čo je však opäť nepravda. Katkina rodina bola minimálne pri pôrode jej dcéry, akurát si neželala byť vo filme. Toto sa však divák opäť nedozvedá, vo filme nie je prítomný žiaden titulok, ktorý by na to upozornil, žiaden záchytný bod. Možno by potom divák musel prehodnotiť, či Katka je alebo nie je až tak sama, ako sa nám to film snaží nahovoriť.

Bol by som len nerád, keby z tejto kritiky vznikol dojem, že režisérka nemala Katke pomáhať. Rozhodne nechcem tvrdiť, že jej nemala vybaviť zdravotnú pomoc a len nezainteresovane pozorovať, ako jej dieťa zomrie. Ľudia skrátka nie sú antilopy, to je fakt, s ktorým sa každý dokumentarista vyrovná po svojom. Na druhú stranu, keď režisér do života svojho hrdinu zasahuje, nemal by to vo filme reflektovať? V danej podobe možno film označiť za zavádzajúci – starostlivo vyberá kúsky zaznamenanej reality, vytrháva ich z kontextu a následne z nich konštruuje realitu novú – pričom sa film stále tvári ako realita úplná. Ako ďaleko môže autor dokumentárneho filmu pri konštrukcii reality zájsť, aby to bolo ešte legitímne?

Divák, ktorý si zájde do kina a nezaujíma sa o to, akým spôsobom film súvisí s realitou, bude pravdepodobne spokojný. Dojme sa, utvrdí sa v tom, že drogy sú zlé, a pôjde spokojne domov. Koniec koncov školáci, ktorým sa tento film bude na školách premietať, zrejme nič viac ani nepotrebujú. Divákovi, ktorý pristupuje k filmu – a obzvlášť dokumentu – ako k médiu kriticky, však budú chýbať mnohé kúsky skladačky, ktoré by vytvorili pokiaľ možno nezmanipulovaný obraz skutočnosti.

Autor je student scenáristiky na JAMU v Brně a filmové vědy na MU v Brně.