Komunita, laboratoř, experiment. Maďarská skupina Krétakör s režisérem Arpádem Schillingem obydlela na Pražském Quadriennale život budově bývalé tiskárny Rudého práva v Praze na Florenci. Co se pod jejich vlajkou stalo s diváckou chutí hrát si?
Performancia JP.CO.DE bola odpremiérovaná na PQ 2011 v budove bývalého Rudého práva ako prvá časť trilógie Crisis maďarskej umeleckej skupiny Krétakör. V roku 2008 ohlásil režisér Arpád Schilling zásadnú zmenu v smerovaní oceňovanej rovnomennej divadelnej skupiny, čo znamenalo príklon k participatívnym komunitným projektom a tiež rozchod s pôvodnými členmi. Namiesto vizuálne i herecky prepracovaných divadelných predstavení sa Schilling vo svojich nedávnych projektoch, vrátane pražského, utieka k takmer laboratórnym experimentom s ohraničenou komunitou a s nepredvídateľným vyústením. V jeho utiekaní sa je neprehliadnuteľný náboženský rozmer tohto pojmu: dôraz na skupinové zdieľanie a prijatie pravidiel hry, dočasnú izolovanosť skupiny, antropologicko-alchymistické odkazy. Schilling sa skupinovou hrou v netradičnom prostredí pokúša simulovať autentický zážitok, akúsi aktuálnu formu rituálnosti. A strašne mu pri tom chýba humor.
Spôsoby perfomativity
JP.CO.DE je z formálneho hľadiska kolážou rôznych podôb performativity (výstava, film, prednáška, inštalácia, simulovaná návšteva, presun z jednej časti budovy do inej). Vystavuje diváka nutnosti prepínať a uvedomiť si mody dívania sa, namiesto zorientovaného ustrnutia v jednej diváckej póze. Pri takomto úmyselnom nahustení pomedzi vnímané vytŕča, ako veľmi inak sa dívame na výstavu, prednášku, film, budovu. Plynulým prechádzaním na rozhraní žánrov a priestorov sa zároveň vytráca rozdiel medzi estetickým zážitkom, ktorý sprostredkúvajú fotografie a pohár ružovej sirupovej vody; film a pohľad z balkóna neuveriteľnej budovy; či jazda v páternostri a inštalácia.
Určitá fáza projektu však toto rozverné potulovanie zabrzdí tým, že naň začne poukazovať a svojím spôsobom si ho vynucovať. Teda: prvá časť filmu, prednáška a výstava sa konali v zasadačke a vo foyer na najvyššom poschodí budovy; výstup komunitného experimentu účastníkov zase v podzemí, v priestoroch bývalých tlačiarní. Prechádzať budovou bolo príjemné a bol to jeden z najsilnejších momentov JP.CO.DE. A to ešte bez vedomia, že ju čoskoro budú búrať.
Multi-kulti utópia
Podzemná časť peformancie bola úvodom do trochu zakríknutej reality show: skupina účastníkov z rôznych krajín približuje v dokrútkach svoje motivácie účasti na JP.CO.DE a pozýva na návštevu do svojich dočasných izieb priamo v tlačiarňach. Nie a nie uveriť rámcu projektu, ktorým je nedokončený film osemnásťročného maďarského študenta – podivína-génia. Nie a nie prestať myslieť na to, že účastníci, ktorí sem prišli na dva týždne tvoriť multi-kulti (čo účastník, to krajina!) utopickú spoločnosť podľa vlastných pravidiel, sú všetci vzdelaní, zdraví, pekní a do 35 rokov. Skratkovité odkazy na Jána Palacha pôsobia v celom kontexte ako kamufláž; predstieranie hĺbky, ktorá v predstavení nie je, je pre diváka akurát únavné.
Otázkou, ktorú dielo možno nechtiac rozrezonovalo najviac, je, čo sa stane s hrou, keď je predostretá ako návod. „You can ask us“, „You can come in“, „You can try“, „You can stay“… Rámec „všetko je OK“ možno znemožňuje hru v jednom z jej najvlastnejších aspektov, totiž v možnosti svojvoľného prekročenia zaužívaných či povolených postupov. Nie je radosť z objavu nezrejmej reakcie, postupu, odpovede, nutne transgresívna, proti očakávaniam? Nebrzdí náhodou súčasný imperatív interaktivity v umení chuť hrať sa?
Autorka je kulturní antropoložka.
Pražské Quadriennale scénografie a divadelního prostoru. Praha 16.–26. 6. 2011.