Umenie­-spasiteľ?

„Som bytostne presvedčený o tom, že umenie je dôležité, ba nevyhnutné. Lenže mi práve neprichádza na um – dosť trápne – že vlastne načo…"

Jean Cocteau

Sociálne angažované umenie sa na scéne objavuje v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, a to v krajinách ako USA, Veľká Británia, Francúzsko, ktoré práve nezápasia s čerstvou nálepkou postkomunistické. Objavením sa tu myslí hlavne fakt, že tento typ projektov začína reflektovať umelecká kritika. Hľadá sa jazyk, ktorý by dokázal vystihnúť nový typ vzťahov v umeleckom diele: koncept zdieľaného autorstva, ďalší krok v rozostrení hranice proces/dielo, autor/divák, či bájne preľnutie umenia so životom. Vznikajú pojmy „new genre public art" (Suzanne Lacy), „relational aesthetics" (Nicolas Bourriaud), „dialogical art" a „conversation pieces" (Grant Kester), „connective aesthetics" (Suzi Gablik), „kontextkunst" atď. V rámci tohto trendu značná časť umelcov opúšťa tvorbu artefaktov pre galérie a namiesto toho varí čaj pre utečencov, kultivuje s obyvateľmi vylúčených štvrtí sídliskové záhradky, inštaluje mobilnú nástenkovú komunikáciu v paneláku, spúšťa projekt otvorenej knižnice v kriminálnej štvrti.

Po akciách a happeningoch v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch a príklonu k site specific projektom v rokoch osemdesiatych má byť kolaboratívne umenie ďalšou fázou v procese uvoľnenia umenia z komodifikovaného rámca a tržných vzťahov. V šesťdesiatych rokoch došlo predovšetkým k vymedzeniu sa voči artefaktnej povahe diela, a to zdôraznením pominuteľnosti a zážitkovosti v happeningu. Site specific projekty sú oslavou parametrov, potrieb a špecifík miesta, vrátane ruchov, a to v kontraste voči izolovanosti profesionálnych priestorov. Kolaboratívne projekty nabúravajú tradičný koncept autorstva ako ďalší výrazný prvok trhu a pozornosť sa v nich asi najvýraznejšie presúva od diela k procesu.

Brizolitové áčko a reciprocita

V prvej polovici deväťdesiatych rokov, v dobe teoretických dišpút a ustáľovania terminologického aparátu, keď sa medzičasom prestal používať pojem komunity a nahradili ho politicky korektnejšie susedstvá, stavali moji rodičia dom – brizolitové áčko – jeden z generácie posledných dedinských domov stavaných systémom susedskej výpomoci.

V tom čase ešte neexistujú hypotéky, domy sa stavajú na nenávratnú, bezúrokovú, alebo podnikovú pôžičku. Stále je doba, keď rovesníčky rodia v približne rovnakom veku, a v zhruba rovnakom čase aj začínajú stavať rodinné domy. V snahe minimalizovať náklady si susedia vypožičiavajú a kopírujú stavebné plány, následkom čoho sa paralelne stavané domy odlišujú len minimálne. Namiesto najímaných firemných robotníkov sa stavia po sobotách a sviatkoch, s výdatnou pomocou susedov, bratov, švagrov, známych, pod vedením miestnych stavebných majstrov. Za prácu sa platí len im, ostatní si vystačia s pohostením a s vedomím, že dotyčný majiteľ domu si odpracuje svoj diel práce na ich stavbe, keď na to príde. Týmto spôsobom trvá postavenie domu aj tri­-štyri roky a stavbám často chýba profesionálna precíznosť (napríklad každý schod v našom dome má inú výšku, čo je dôsledkom jedného neustriehnutého sobotného pohostenia). Proces sprevádzajú nutné nedorozumenia, hádky, intrigy. Okrem klonovaných, architektonicky nie práve ideálnych domov pri ňom vzniká vedomie organickej previazanosti spoločenstva – to, čo francúzsky sociológ a antropológ Marcel Mauss nazýva postponovanou reciprocitou. Nutnosť oplatiť službu zaväzuje, čo môže byť niekedy príjemné, a niekedy obmedzujúce. Zdá sa, že tento samoregulovaný, pragmatický systém susedskej výpomoci je predobrazom solidarity, ktorú sa, niekedy dosť romanticky, pokúšajú vzkriesiť súčasné kolaboratívne či sociálne angažované umelecké projekty.

V minulých mesiacoch som sa priamo alebo teoreticky zúčastnila dvoch podujatí, ktoré sa týkajú kolaboratívnych projektov. Jedným bol Trans Europe Halles Meeting (Bordeaux, 26.–30. október 2011) s témou Neighbourhoods/Susedstvá. Druhým je Akcent, festival divadla s přesahem, v Divadle Archa (Praha, 15.–20. november 2011). Preto tých niekoľko poznámok. Sama sa takisto podieľam na organizácii sociálne angažovaných projektov. Priznávam to preto, že nasledujúce pochybnosti sú tiež pochybnosťami o mojej vlastnej práci.

KantineOost

Na Akcente bol prezentovaný projekt KantineOost holandskej skupiny 5eKwartier, ktorej zakladajúci členovia pochádzajú zo slávneho, už neexistujúceho divadelného súboru Dogtroep. KantineOost, ktorý realizovali v sociálne vylúčenej prisťahovaleckej štvrti v Haarleme, reaguje na rozhodnutie miestnej samosprávy vyrúbať všetky stromy v neďalekom obľúbenom parku. Park bol vybudovaný na revitalizovanej skládke odpadu. Vplyvom pôdnej erózie však začalo dochádzať k opätovnému odkrývaniu skládky, preto bolo nutné pred navezením novej vrstvy pôdy vyrúbať všetky stromy na danom území. 5eKwartier rozbehli projekt „adopcie" stromov. Výmenou za vlastný príbeh mohli obyvatelia štvrte získať sadenicu stromu, ktorú v určený čas prišli zasadiť. Na každom strome je uvedený dátum a meno človeka, ktorý si strom adoptoval. Zo zozbieraných príbehov vzniklo predstavenie. Odohralo sa v „skleníku" – dočasnom priestore, šapitó, ktorý vybudovali 5eKwartier ako miestne kultúrne centrum. Pravidelne sa tu konajú spoločné akcie, varenie, stretnutia. Projekt pokračuje do roku 2013.

Pri lokálnych kolaboratívnych projektoch je háčik v tom, že väčšinou sa je s nimi možné stretnúť až na konferenciách, meetingoch, alebo v galériách. Paradoxne sa tak znova stávajú galerijnými kusmi. Sprostredkovanosť skúsenosti umožňuje nazrieť predovšetkým koncept umelca, menej už vypozorovať všemožné nuansy realizácie – bezprostredné reakcie miestnych obyvateľov, dopad akcie, zmätok. Hoci sprostredkovane, projekt KantineOost pôsobí veľmi sviežo, jednoducho a nenútene. Vychádza z veľmi konkrétnej konfliktnej situácie: z parku s vyrúbanými stromami. Zdá sa, že sa aspoň čiastočne podarilo prevrátiť všeobecné hundranie na kreatívny proces. Prepojenie osobnej roviny s verejnou sa deje nielen prostredníctvom ceduľky s menom človeka, ktorá je pripevnená na strome, ale tiež prostredníctvom osobného príbehu človeka, ktorý bol výmenným (recipročným) artiklom za sadenicu stromu.

Revitalizačný moment je častou motivá­ciou kolaboratívnych projektov. Revitalizácia miesta nadväzuje na jeho minulosť, zároveň však umožňuje jeho transformáciu na niečo nové. Z česko­-slovenských končín by sme tu mohli uviesť príklad komunitnej záhrady na KC Zahrada, eko­-umelecké centrum Kravín na Hranici, umelecko­-rezidenčné centrum Bátovce alebo divadlo z pivných prepraviek S2 na Stanici Žilina­-Záriečie.

Namiesto nemocnice na okraji mesta

Systémy susedskej výpomoci, o ktorých bola reč na začiatku, sú často motivované snahou vybabrať so systémom (okopírovať si stavebné plány) a ušetriť. Pololegálne bricolage sú politické v zmysle dočasných autonómnych zón avantgardného poeticky­-politického intelektuá­la Hakima Beya: nestavajú sa systému priamo, ale parazitujú na ňom. Riziko kolaboratívnych projektov spočíva v tom, že sociálna angažovanosť prekryje politickú. Niektoré umelecké skupiny, aj keď toto je situácia typická skôr pre zahraničie, sú priamo najímané samosprávami miest tam, kde hrozí konfliktná situácia: povedz­­me zbúranie starej fabriky, kde pracovala väčšina obyvateľov štvrti. Vtiahnutie nespokojných obyvateľov do revitalizačného projektu má zároveň ututlať snahy vyjadriť nespokojnosť politicky. Umelec platený samosprávou nebude podporovať obyvateľov štvrte k akciám, ktoré samospráve nevyhovujú. Na druhej strane však môže mediovať kompromisné riešenia. Ani umenie­-spasiteľ sa nevyhne kľúčovej otázke: kto za to platí?

Systémy samoregulovanej svojpomoci, ktoré sú takisto druhom kolaboratívnych či sociálne angažovaných projektov, pravdepodobne existujú odjakživa. Ich predpokladom je fungujúca sieť vzťahov. Súčasné sociálne angažované umenie vstupuje na miesta, kde sa sieť prerušila, alebo skrátka nefunguje. Väčšinou ide o miesta sociálne či inak vylúčené, okrajové, prehliadané, či miesta, ktoré obsahujú určitý konflikt a miestni obyvatelia ho sami nevedia, alebo nechcú riešiť. V tejto rétorike však možno vytušiť dva ďalšie aspekty: 1. Romantizáciu okrajovosti vrátane objavenia Druhého vo vlastnom dome, či ešte presnejšie u Susedov. Namiesto mýtu ušľachtilého divocha vzniká mýtus skutočných ľudí, ktorí sú pre umenie zdrojom nepokrivenej umeleckej skúsenosti, zdrojom života, ktorý triumfuje nad umením. Projekcia vitality, nesprostredkovaného estetična, spolu s určitou úsmevnou jednoduchosťou a rázovitosťou patria k základným atribútom romantizácie. Len na mieste ušľachtilého divocha z Trobriandských ostrovov stojí pani z garsónky v Petržalke. 2. Spasiteľský komplex umenia, ktoré prichádza hasiť, čo iných nepáli. Sociálna angažovanosť ako výraz neistoty okolo zmyslu umenia. Možno, že sociálna angažovanosť je minimálne rovnakou spásou pre umenie, ako umenie pre oblasti, v ktorých sa angažuje.

Autorka je kulturní antropoložka.