Jeden z priekopníkov elektronickej hudby, americký skladateľ Morton Subotnick sa nedávno počas svojho seminára na Newyorskej univerzite pozastavil nad náhlou vlnou záujmu o jeho prácu s analógovými syntetizátormi, najmä s komplexnými modulárnymi zariadeniami. Na rozdiel od svojich lacnejších a ľahko prenosných klávesových súrodencov boli robustnejšie skrine s voľne prepájateľnými modulmi, plné farebných káblov a prekvapivých možností generovania či úpravy zvukového signálu, po svojom zlatom období v sedemdesiatych rokoch dlho považované za fascinujúce, no v praxi už takmer neupotrebiteľné starožitnosti. Nedávne prednášky a koncerty starého pána po celom svete však akoby boli príznakom opačného trendu, ktorý inšpiruje od konca minulého storočia mnohých muzikantov aj inžinierov k oprašovaniu muzeálnych kusov – a výrobcov k produkcii nových nástrojov. Práve Subotnick, ktorého najslávnejšie dielo Silver Apples of the Moon z roku 1967 bolo vôbec prvou elektronickou skladbou, vytvorenou na objednávku nahrávacej spoločnosti, pomáhal už od začiatku pri vývoji legendárnej série nástrojov konštruktéra Dona Buchlu. Ten je popri Robertovi Moogovi jedným z prvých vynálezcov modulárnych syntetizátorov a práve jeho vynovený stroj Buchla 200e, výzorom pripomínajúci palubnú dosku stredne veľkého lietadla, dnes zažíva svoje hviezdne chvíle. Subotnick v živých predstaveniach demonštruje zvukový potenciál tohto impozantného syntetizátora: k obvodom „faceliftovanej“ skrinky so záplavou blikajúcich diód zvykne pri živých predstaveniach pripájať aj laptop, ktorý mu dáva priestor na improvizáciu so zložitými sekvenciami a umožňuje väčšiu kontrolu nad nástrojom v cene zhruba pol milióna korún.
Podobný príbeh vzostupu popularity zažil v nedávnom čase aj profesor fyziky Joe Paradiso, ktorý sa hrdí tým, že si od polovice sedemdesiatych rokov postupne poskladal zrejme najrozsiahlejší domácky vyrobený systém pre modulárnu syntézu na svete. Jeho výtvor zaberá zhruba rozlohu obývačkovej steny. Keďže prepojiť jednotlivé moduly možno nespočetne rôznymi spôsobmi, pred pár rokmi pozvali kurátori festivalu Ars Electronica práve Paradisa s jeho unikátnym „monštrom“, aby každý deň pred publikom demonštroval postupnú výstavbu vždy iného, originálneho zapojenia (tzv. patchu) vyše stovky modulov. Niekoľkohodinové „patchovanie“, počas ktorého sa prepájaním káblov rodí neopakovateľné a generatívne sa vyvíjajúce zvukové prostredie, tak skôr než robenie hudby pripomína sochárstvo či vytváranie tibetskej mandaly, ktorú mnísi po jej dokončení rozprášia, aby mohol celý proces začať odznova. Dá sa však zájsť ešte ďalej – zážitok priameho kontaktu s modulárnou beštiou ponúka najnovšie aj širokej verejnosti internetová inštalácia Patchwerk, ktorá umožňuje návštevníkom webu interagovať s reálnym Paradisovým nástrojom.
Ďalší „zaslúžilý umelec“ americkej experimentálnej scény Bob Ostertag dokonca zasvätil modulárnej kráľovnej Buchla 200e najnovší album. Nahrávka Motormouth, dostupná zadarmo online, je trochu minimalistickou prehliadkou zvukovo sviežich, hoci kompozične možno nie až tak ohromujúcich „synťákových“ arpeggií a sekvencií rotujúcich v akustickom priestore. Na známeho konceptualistu je to prekvapivo skromný príspevok k histórii elektronickej hudby. Snáď je to tak aj preto, že Ostertag chápe svoje dielo ako otvorený projekt – v duchu licencie creative commons nabáda záujemcov na tvorivé spracovanie zverejneného materiálu.
Po rokoch zručného experimentovania s počítačovými softvérmi sa princíp modulárneho syntetizátora zapáčil aj o čosi mladšiemu Keithovi Fullertonovi Whitmanovi. Jeho súčasný koncertný „setup“ tvorí „zázračný kufrík“ obsahujúci asi tridsať modulov od rôznych výrobcov. Absolvent Berklee College of Music v odbore hudobná syntéza, známy možno skôr pod svojím niekdajším nickom Hrvatski, z neho dokáže dostať v prípade potreby aj niekoľko hodín premenlivých pulzujúcich textúr, plných strhujúcich polyrytmov. Koncertný výber s príznačným názvom Generators vydal kultový viedenský label Editions Mego, ktorého šéf Peter Rehberg je známy tým, že má nos na horúce trendy.
Je v tom zjavne niečo viac než len sentiment, čo vedie rastúci zástup hudobníkov postdigitálneho veku k až fetišistickému zaujatiu analógovou syntézou. Podobne ako pri klasických vinyloch sa zdá, že progres môže mať aj formu návratu k staršej technológii. Isteže, digitál má svoj hi-tech šmrnc, možno až frustrujúco nedozierne možnosti a tiež zábavný aspekt glitchu – porúch v kódovaní dát, ktorý sa dá esteticky využiť. Ale tohto prístupu akoby sme sa už presýtili. Analóg znie aj vyzerá jednoducho inak, viac cool. Vývoj však pokročil a tak sú mnohé dnešné analógové nástroje akousi verziou 2.0, rozšírenou napríklad o pamäť uchovávajúcu časť komplikovaných nastavení. Hybridné moduly prinášajúce nové druhy práce s audiom však v ničom neuberajú na svojskej kráse šťavnatému zvuku, ktorý možno hnietiť do roztodivných tvarov ako nejakú abstraktnú pralátku. Modulárna architektúra navyše kombinatorikou možných prepojení pripomína komplexnosť neurónových sietí skutočného mozgu.
Autor je hudebník, dramaturg a šéfredaktor časopisu ¾.