Kedysi hip hop, dnes hlavne hip (ale príde reč aj na hop). Brooklynská indie scéna živo buble a klubov s industriálnym šarmom a aspoň štyrmi koncertami každý večer je stále dosť, aj keď stúpajúce nájomné vyháňa umelcov z trendy Williamsburgu čoraz ďalej na východ, preč od Manhattanu. Zvuk mladých kapiel, z ktorých tie známejšie dobýjajú aj zahraničné pódiá, rozpoznáte vďaka ich posadnutosti retrom („staré je nové nové“: analógové syntetizátory, tremolujúce elektrické organy a naefektované gitary) a tiež prerastenému echu, ktoré mení spev na zahuhňaný jaskynný nárek. Neskúsený poslucháč je zmätený – za kým ísť, koho nasledovať? Odpovede mu ochotne ponúkajú zástupy blogerov, ale samozrejme, niet nad osobnú skúsenosť.
Medzi vypočutiahodné „psych“ úkazy patrí určite čoraz slávnejší projekt Prince Rama sestier Larsonových, ktorý pred časom ešte ako trio s mužskou asistenciou obehol aj europske kluby. Komu sa ich teraz podarí zachytiť v niektorom z brooklynských priestorov, zažije odviazanú šou v trochu neobvyklom štýle. Ešte predtým, ako dôjde na hudobné výkony, čaká totiž prekvapených divákov rozcvička. Exorcise, teda akýsi exorcistický aerobik, s dvojicou sympatických predcvičovateliek v roztodivných kostýmoch a s aktívnou účasťou pobaveného publika, je multimediálnym výstupom nedávnej rezidencie Prince Rama v umeleckom priestore ISSUE Project Room. Centrum, donedávna sídliace na poschodí starej fabriky na plechovky, podporuje rôzne podoby experimentálnej hudby od improvizácie cez súčasnú klasiku až po elektroniku. Avšak vidno, že hranice sú priestupné, čo nám pripomína, že prinajmenšom od čias Andy Warhola je vzťah popu a umeleckého sveta značne spletitý.
Pesničky Prince Rama majú väčšinou formu nástojčivých šamanských rytmov, nad ktorými sa vznášajú akoby krišnovské mantra-melódie spievané často v sanskrte, alebo vo vymyslenom jazyku. V poslednej dobe k nim patrí aj konceptuálny vizuál: kostýmy, scéna a projekcia v svojsky kultovom duchu. Performance nazvaná Utopia = No Person, ktorej zvuková zložka vyšla na rovnomennom EP a video na VHS (!), prináša v kontexte predchádzajúcej tvorby elektronickejší a – prirodzene – tanečnejší zvuk. Zaujímavá je však najmä tým, že pracuje aj pri hudobno-scénickej akcii s konceptom utópie, v tomto prípade zameraného na telo ako jeden z objektov utopických vízií. Na začiatku bola podľa ideovej bandlíderky Taraky (to je bruneta, druhá sestra sa volá Nimai) fascinácia hudbou k cvičeniu a tiež samotným procesom, pri ktorom okrem zbavovania sa kilogramov cvičenec stráca vlastne tak trochu aj sám seba. Zážitok odosobnenia tu evokuje zmenené stavy vedomia, takže psychedelický moment ostáva v hre. Spojiť rôzne veci sa dievčatám darí aj vďaka nadhľadu, s akým sa pohrávajú nielen s estetikou gýča, ale i s divákom. Ten v mystickej telocvični poslušne vyháňa svojich démonov, aby si prostredníctvom fyzického vyčerpania zaslúžil výmenu starého tela za nové.
Pseudoutopický kult dostal vtipné pomenovanie The Now Age, parafrázujúc vyprázdnenú new age ezoteriku. Na rozdiel od upínania sa ku kváziduchovnu, prameniacemu kdesi mimo nášho časopriestoru, „doba teraz“ vlastne nie je žiadnou dobou a zdôrazňuje preto prežívanie prítomnosti. Filozofiu „duch-modernizmu“ (v originále ghost-modernism) vysvetľuje Taraka Larson v zábavnom zošite-manifeste, dostupnom aj na webe. Dočítame sa v ňom o nadužívaných symboloch trojuholníka a kruhu, ktoré pozvoľna preplávali do domény gýča, o zombie estetike založenej na kriesení pozostatkov hudobnej minulosti, o disko guli aj o úlohe trblietavých kostýmov. Nedávno sa na túto tému odohrala aj obskúrna prednáška-performance, ktorej dejstvá kopírovali jednotlivé kapitoly a na konci ktorej hlavná predstaviteľka pompézne umiera zaliata krvou.
Intelektualizácia popkultúry nám môže pripadať podozrivá, ale je niečo iné, pokiaľ za ňou stoja sami hudobníci a robia to s očividnou radosťou. Energické pokračovateľky konceptuálnej línie popmusic, ktorú obývajú spoločne so Zappom, Laibach či Die Antwoord, sú zároveň „smart“ aj „chic“. Ich svieži prístup pripomína režiséra Jodorowského, ktorý ohromených divákov privedie až na vrchol Svätej hory. Tam napokon vysvitne, že všetky tie okázalé a surreálne rituály boli len hrou a žiadna pravda na nás nečaká „tam vonku“.
Autor je zakladatel občanského sdružení Atrakt Art a šéfredaktor časopisu 3/4.