Zvukové umenie je na rozdiel od hudby pomerne mladým a doteraz len nejasne definovaným pojmom. Okrem kontextu –„výstavného“ namiesto „koncertného“ – sa podľa americkej umelkyne Anney Lockwood obe oblasti líšia napríklad aj vzťahom k lingvistike. Hudobný prejav má bližšie k jazyku s istou štylistikou, zatiaľ čo širokým pojmom sound art sa zvyknú označovať skôr zvukové objekty alebo umelo vytvorené, či dotvorené environmenty. A tu sa prirodzene ponúka mostík k architektúre. Jej tradičné vnímanie sa sústreďuje prevažne na vizuálnu stránku, no pritom nie je dôvod správať sa macošsky k ostatným zmyslom, vrátane sluchu. Akustický charakter rôznych prostredí totiž vedome aj nevedome ovplyvňuje naše pocity z pobytu v nich. A tak ako sa aurálna architektúra, tiež relatívne čerstvá disciplína, zaoberá akustickými vlastnosťami samotných priestorov, sound artisti a už aj niektoré kreatívne štúdiá sa venujú vytváraniu zvukových krajín pre rôzne verejné interiéry aj exteriéry.
Niektoré diela sa stali dokonca permanentnou súčasťou prostredia, tak ako masovo prístupná, no zároveň anonymne nenápadná inštalácia priekopníka disciplíny Maxa Neuhausa na newyorskom Times Square. Dielo vytvorené v roku 1977 a reinštalované v roku 2002 „vyzerá“ takto: spod mreží v podlahe rušného námestia znie nikdy neutíchajúca textúra, ktorá je výsledkom rezonancie zvukového signálu vo ventilačných komorách systému metra. Na inštaláciu neupozorňuje žiadny nápis, pretože autor chcel, aby prirodzene zapadla do prostredia a všimli si ho len pozorní okoloidúci. Dnes vyznieva trochu ironicky, že po nedávnom zriadení pešej zóny sa majstrov kus ocitol tesne za stánkom s občerstvením, ktorého hučiaci agregát počas dennej prevádzky takmer prehluší zvuky z podzemia.
Max Neuhaus, pôvodne perkusionista, bol jedným z prvých hudobníkov, ktorí opustili známy terén a začali pracovať so zvukom ako rovnocenným umeleckým médiom – často v špecifickom exteriéri či interiéri. Nasledovali ho ďalší a najmä od deväťdesiatych rokov umelcov vo zvýšenej miere fascinuje estetický potenciál, ktorý ponúka spojenie zvuku a architektúry. Možnosti sú rôzne: zosilnenie niektorých zvukov v miestnosti či mimo nej, simulácie iných prostredí, narušiteľské intervencie, napĺňanie priestoru rôznymi významami, interakcia s ľuďmi alebo vytváranie nových ambientných sónických krajín.
Pri pohľade na prázdny presklený pavilón našich oboch republík v Benátkach, kde sme koncom augusta so zoskupením Touchscreen Orchestra pripravovali site-specific zvukovú performance Answering Architecture (alúzia na názov celej expozície Asking Architecture), sa objavil nápad, aby bola niekedy v budúcnosti architektonická prezentácia v tomto zvláštnom priestore s dlhou ozvenou založená iba na zvuku. Prázdny interiér by zaplnili zvukové vlny, interagujúce s návštevníkmi aj s vlastnosťami haly, podobne ako to je tento rok s virtuálnymi obrazmi. Práve prebiehajúca slovenská a česká výstava kurátorovaná Jánom Perneckým je totiž založená na princípe tzv. rozšírenej reality: návštevníci brázdiaci pavilón s počítačmi-tabletmi vidia na obrazovke kamerou snímaný priestor pavilónu skombinovaný s namodelovanými 3D prvkami. Tie reprezentujú vyše dvadsať projektov nezávislých kultúrnych organizátorov, tvorivo sa venujúcich priestoru a urbánnemu prostrediu.
Ako sa však ukázalo pri prehliadke ďalších národných expozícií, zvuk sa už v architektúre začína celkom udomácňovať. Na podobnom koncepte bol založený aj poľský pavilón, a dokonca získal čestné uznanie medzinárodnej poroty. Prázdnu, čerstvo omietnutú miestnosť vstavanú dovnútra pôvodnej haly zapĺňajú amplifikované zvuky pochádzajúce z rôznych miest v samotnej budove, ale aj z okolitého prostredia. Prirodzené rezonančné frekvencie miestnosti a niekoľkosekundový dozvuk pri uváženom rozmiestnení päťdesiatich zvukových zdrojov vytvárajú pocit ponoru do neustále sa meniaceho prostredia, ktoré útočí na návštevníkov sluch. Naživo „ozvučená budova“ mladej umelkyne Katarzyny Krakowiak pripravená v tandeme s kurátorom Michałom Liberom má poetický názov Making the walls quake as if they were dilating with the secret knowledge of great powers a jej hlavnou myšlienkou je práve vnímanie architektúry ako zvuku: architektúra JE zvuk, je postavená zo zvuku a môžeme jej načúvať. A kto by mal o tom pochybnosti, objemný zborník s niekoľkými desiatkami textov v angličtine na túto tému (od Alvina Luciera cez Davida Toopa až po – prekvapivo – Bohumila Hrabala), ktorý Poliaci vydali pri príležitosti výstavy, ich pomôže účinne vyvrátiť.
Autor je hudebník, dramaturg a šéfredaktor časopisu ¾.