Dunaj

A rieka hľadí vôkol. Díva sa, sní Dunaj.

Kde boli pralesy, sa rodí mesto: Moloch.

Nuž dumaj aspoň teraz jeho dumu. Dumaj.

Emil Boleslav Lukáč: Dunaj

Petržalka – nové mesto

Funkcia Dunaja ako rozdeľujúcej hranice je v Bratislave obzvlášť výrazná. Na južnom brehu Dunaja postavili koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia obrovské betónové sídlisko Petržalka. Má približne 117 000 obyvateľov, ak by bola samostatným mestom, bola by tretím najväčším na Slovensku. Jej meno je naozaj odvodené od petržlenu, keďže pôvodná dedina na tomto území bola známa pestovaním zeleniny. Petržalka zmenila tvár Bratislavy, Dunaj sa stal hranicou starého a nového mesta. Stavbe Petržalky predchádzala konštrukcia Nového mosta, ktorý na jednej strane umožnil Bratislave, aby sa rozšírila za Dunaj, na druhej strane vzal za obeť veľkú časť starobylej štvrte – Podhradia. Most ako taký môže mať v meste dva významy: krajinný a osobný. Z pohľadu krajiny je prvkom, ktorý približuje diaľky, momentom spájania a rozširovania možností. Z osobného hľadiska sa občas stáva existenciálnym priestorom hranice rozhodnutia o živote a smrti.

Petržalka, postavená na mieste najväčšej dediny v Československu (ktorá bola kvôli nej celá zbúraná), akoby oscilovala medzi mestskosťou a prírodnosťou. Stojí na mieste, kde Dunaj tiekol v mnohých ramenách. Dnes sú tieto ramená mŕtve, ale stále sa vinú pomedzi paneláky. Okolo Petržalky sú už len lužné lesy, polia a hranice s Maďarskom i Rakúskom. Dokonca aj jednotlivé štvrte tejto betónovej džungle majú prírodné názvy – Lúky, Háje, Dvory…

Moderné sídliská majú väčšinou šachovnicové pôdorysy. Ale Petržalka sa tomuto trendu vymyká. Svojou nepravidelnosťou pripomína skôr mesto – rastlinu, labyrint. Podľa jednej úsmevnej teórie je labyrintickosť Petržalky zámerom architekta, ktorý ju dal postaviť tak, aby sa v prípade napadnutia krajiny vojskami NATO ich tanky v bludisku točiacich sa ulíc a rovnakých blokov stratili, zablúdili. Poloha Petržalky tiež predstavuje potenciál­ne nebezpečenstvo v podobe spodnej vody. Dunaj môže vytrysknúť prakticky kdekoľvek. Petržalka je v tomto podobná Petrohradu, je to mesto postavené prísne na základe presných plánov, na neznámom, ťažko kontrolovateľnom živle. Ak sa dnes už bežne hovorí o petrohradskom texte, domnievam sa, že raz bude takýmto pojmom, hoci možno nie svetového rázu, aj petržalský text.

Identita druhej strany

Petržalka je už dlho súčasťou Bratislavy, no medzi obyvateľmi starého mesta je tento zadunajský priestor stále často vnímaný ako cudzí. Reflektuje sa to aj v súčasnej slovenskej literatúre. Daniel Hevier v románe Kniha, ktorá sa stane (Kalligram, Bratislava 2009) tento pocit opisuje skrz pohľad cudzinky Fízy: „Fíza sa dostala na druhú stranu Dunaja, na územie, ktoré malo dostať meno Zámostie, pretože bolo medzi dvoma mostami, starým ­železným, a novým, oceľovým. Hoci to bola oficiálne Petržalka, samotné štvrte tohto megasídliska sa začínali až oveľa ďalej. Tam ste boli už v Petržalke, tam nikomu nezišlo na um povedať, že je v Bratislave.“ Podobné rozdelenie mesta opisuje aj Jana Beňová v knihe Plán odprevádzania (KK Bagala L.C.A., Levice 2008), kde postava staromešťanky Elzy vníma Dunaj ako mestskú hranicu nasledovne: „Územie za riekou mi pripadalo v detstve nebezpečné. S rodičmi sme bývali v Starom meste. Starý most je začiatok nevyspytateľnej cesty – chodník ľavej ruky zavesený nad priepasťou, v ktorej sa valí hnedá rieka. Hranica, kde sa nedeľná prechádzka mení na boj o holý život. Preto by po ňom mali chodiť len dospelí starší ako 18 rokov.“ Strach z druhej strany, z priestoru za Dunajom, z neznámeho, nie je racionálny, ale stal sa akýmsi typickým mestským pocitom. Obyvatelia jednej strany nedôverujú tým z druhej strany. Neskôr Beňová ešte prehlbuje obraz o nebezpečnosti novej štvrte na druhom brehu: „Mama so starou mamou o pár rokov neskôr v Petržalke zablúdia. Nasadnú na správny autobus, ale v opačnom smere. Miesto do mesta ich unáša stále hlbšie a hlbšie do vnútra sídliska. Keď vydesené vystúpia, je už tma a sneží. Už nikdy sa nedostanú domov, už nikdy netrafia von. ‚Prosím vás, ako sa dostaneme do Bratislavy?‘ vyhŕkne mama na slečnu na zastávke. ‚Ale veď už ste… Tu ste v Bratislave,‘ čuduje sa slečna. Mama sa bezmocne usmeje. ‚Ja myslím do mesta Bratislava.‘ Keď sa dostanú za most, mama sa starej mamy spýta, či si všimla, akú zvláštnu tvár malo to dievča. Celkom ako nejaký tvarohový lievanec.“ Fyzické rozlíšenie obyvateľov mesta bývajúcich na „opačnom“ brehu Dunaja je prítomné v celom texte a ilustruje fenomén petržalskej identity, ktorá súvisí s ambivalentným charakterom jej priestoru. Petržalskú identitu skúma najnovšie aj projekt Juraja Chlpíka, ktorého výstupom bola fotografická výstava, dokumentárny film aj kniha portrétov 36 Petržalčanov a ich príbytkov Petržalka identity (Slovart, Bratislava 2011).

V Petržalke od počiatku bývali najmä prisťahovalci, často chudobnejší. Preto sa vytvára aj obraz bohatého starého mesta a chudobnej Petržalky. Toto už je produkt veľkomesta, ktorého rôznymi tvárami sa zaoberajú aj petržalskí hiphoperi. „H16“ rapujú v piesni Vitaj v meste: „Vitaj v Blave, vitaj v meste na Dunaji/ z jednej strany stoka, z druhej luxus jak v Dubaji.“ „Druhá strana“, duo, ktoré už svojim názvom evokuje rozdelenie mesta, zas kritizuje petržalské pomery a v piesni Deti sa nemajú kde hrať naznačuje, aký spoločenský status má detstvo v tejto štvrti: „Kataster sa plní, biznis budovami, deti ostávajú samé za domami,/ nemajú kde krátiť si čas hrami,/ tak všetky plány zabíjajú tu drogami./ Priestor len z betónu, svetlých miest málo,/ preto veľa rodín z Petržalky zutekalo,/ aby sa ich dieťa smialo, hralo, neplakalo,/ aby žilo slušne, nerapovalo, nefetovalo.“ Sami raperi naznačujú, že byť z Petržalky nie je prestížne. Ale zároveň (aj na základe iných textov) možno vnímať akúsi hrdosť na príslušnosť k tejto lokalite. Petržalka je obdobou amerických subkultúrnych ghett, je však otázne, či sa tento jej obraz vytvoril spontánne, alebo je len kópiou, ktorú si vysnívali petržalskí raperi. Každopádne to nemení nič na tom, že vzniká petržalská identita, ktorej základnými prvkami sú vymedzenie sa voči starému mestu a zadunajskosť.

Pôžitky Bratislavy

Dunaj prináša Bratislave okrem rozdelenia aj pôžitkársky charakter. Ako mesto pôžitku ju predstavuje aj Jozef Tancer (The Image of the City as a Site of Memory: Bratislava in Modern Travel Literature. In: Frontiers and Identities: cities in regions and nations. Ed. Luďa Klusáková – Laure Teulières. Plus – Pisa University Press, Pisa 2008). Vychádza zo zobrazenia Bratislavy v cestopisoch od 18. po 20. storočie, čiže z toho, ako je videná pohľadom zvonka. Popisuje prezývky poukazujúce na pôžitky, ktoré tu môže návštevník okúsiť. Matej Bel premenoval Bratislavu z Posonia na Opsonium (z lat. dezert), Rakúšania ju s obľubou nazývali namiesto Pressburg Fressburg (od nem. fressen – žrať), pretože sa tu mohli dobre najesť. Neskorší Rakúšania zase (po otvorení hranice v roku 1989) Gratislava, pretože to tu pre nich bolo neuveriteľne lacné. ­Angličania, pre ­ktorých sa stala obľúbenou destináciou pre rozlúčky s mládenectvom, ju prezývajú Partyslava (k tomuto názvu im pomohli sami mešťania). Dnes sa ešte objavuje aj pomenovanie Bratislove, čo by malo asi odkazovať k láske, ale akosi sa vnucuje aj význam „lóve – peňáze“.

Rozširovanie mesta za starobylé hradby zmenilo aj využívanie dunajských brehov. Po inžinierskom usmernení Dunaja začali byť brehy lukratívne pre novú výstavbu. Dnes sa v Bratislave pri Dunaji hojne stavia a v pôžitkárskom duchu typickom pre dunajských obyvateľov vznikajú na brehoch komplexy a nové štvrte, ktoré majú slúžiť predovšetkým na zábavu a oddych. Ak odhliadneme od telesných pôžitkov, dunajské brehy ponúkajú aj pôžitky kultúrne. Z urbanistického hľadiska nebude náhodou, že aj v Bratislave, aj v Budapešti vznikajú nové štvrte na brehu rieky, ktorých centrálnym bodom je nová budova národného divadla. V obidvoch mestách bola cesta k tejto budove zložitá a aj rozpačitá. V Bratislave sa divadlo stavalo prakticky tridsať rokov, od anonymnej architektonickej súťaže v roku 1967 po jeho otvorenie v roku 2007. Paradoxne mu úroveň a vzdušnosť dodalo až dokončenie komerčného komplexu Eurovea.

Meniace sa brehy

Miesto nových štvrtí pri Dunaji v celkovej architektonickej koncepcii mesta, aj ich vnímanie obyvateľmi, analyzuje článok Henriety Moravčíkovej Bratislava: Mesto bez vlastností? (Architektúra & urbanizmus, 2010, vol. XLIV, č. 1–2). Píše, že v Bratislave sa striedajú dve tendencie: jedna uchovávajúca to staré, druhá podporujúca „neriadené urbánne mutácie“. Celkovo vidí Moravčíková Bratislavu ako mesto bez vlastností, pretože „rozlieva sa do svojho okolia, pribúdajú nové satelity – južné, východné či západné mestá, pričom vnútro pôvodného mesta ostáva riedke“. Novopostavené komplexy podľa nej ilustrujú typické vlastnosti Bratislavy: „Bratislava je mestom pri Dunaji a práve táto geografická danosť sa najčastejšie chápe ako kľúčová vo vzťahu k jej identite. Vzťah mesta a rieky má pritom stále ambivalentnú povahu a osciluje medzi opatrným odstupom a nadšeným zbližovaním.“ Toto platí aj pre dva nové architektonické projekty pri Dunaji. Jedným je Eurovea – komplex bytov, relaxačnej zóny, obchodného centra – postavená v bývalej továrenskej štvrti. Druhým Riverpark – komplex bytov, obchodov a relaxačnej zóny –, ktorý zasahuje do bývalého areálu PKO (Park kultúry a oddychu). Dnes chátrajúci komplex PKO bol pôvodne projektovaný v rokoch 1943––1948 pre Dunajské veľtrhy. Neskôr, keď boli tieto veľtrhy zrušené, sa budovy používali pre kultúrne podujatia mesta: plesy, koncerty, tančiarne apod. Moravčíková trefne analyzuje prístup verejnosti k týmto dvom projektom. Euroveu si obyvatelia hneď obľúbili, pretože vyrástla na území, na ktorom nemali žiadne spomienky. A naopak, Riverpark je prijímaný rozpačito, pretože ho sprevádzalo pretváranie i búranie miesta s identitou. Keď v roku 2005 primátor mesta predal pozemky pod PKO developerskej spoločnosti, verejnosť najskôr mlčala, ale keď sa začalo búranie PKO, zdvihla sa vlna protestov. Búranie bolo zastavené, ale osud PKO je nejasný. Kedysi dominantný komplex na brehu Dunaja je zrazu mravčou stavbou pri modernom obrovi. Bratislavčania, ktorí tu prežívali svoje prvé lásky, si ho nechcú dať vziať. Jedným z najsúčasnejších literárnych textov zaoberajúcim sa touto témou je hra Dejnjub Park (časopis KOD, č. 8, 2009) Anny Gruskovej, ktorá je ­súčasťou projektu Dunajdráma alebo hnusná káva, lacné cigarety, ktorý spája desiatich autorov z podunajských krajín. Dve postavy (muž a žena), tridsiatnici, ktorí kedysi prežili románik práve v PKO, analyzujú novú situáciu. Žena hovorí: „Tam, kde bol socíkový Park kultúry a oddychu, vyrástol Dejnjub Park, ale to už nie je park, len samé domy.“ Muž jej odpovedá: „To je taký reklamný trik. Počuješ slovo park, a už si dobre naladená. Z parkov sme urobili parkoviská. A časom zabudneme, ako by parky mali vyzerať.“ Po vrchole celej hry, ktorou je priznanie, že žena dieťa počaté v kríkoch pri PKO spláchla do Dunaja, a že sa jej vlastne uľavilo, keď počula, že ho majú búrať, prichádza replika muža, ktorá sumarizuje súčasný postoj mnohých Bratislavčanov: „Vraj boli nejaké protesty, nejaké petície, predsa len tu desaťročia chodievali generácie ľudí do tanečnej, na koncerty, je to perfektné miesto, veď si predsa nemôžeme všetko nechať zobrať… Všetky príjemné miesta v tomto meste miznú jedno po druhom… To celé je strašný omyl, chápeš, to nábrežie bolo naše, patrilo nám všetkým aj s vôňou rieky, s haldami lístia na jeseň i s tými mizernými lacnými bufetíkmi, na ktoré sme tak nadávali. Teraz kto sem bude chodiť?“ Z úryvku vyplýva, že postava sa bojí o istú rovinu identity mesta, o prvok jeho duše, ktorý bol spoločný všetkým obyvateľom bez ekonomických rozdielov. Tento prvok mal svoju vôňu, ba aj chuť. Na mestských dunajských brehoch síce vyrastajú nové „pôžitkárske“ objekty, ale je otázne, pre koho sú určené.

Flegmatický Dunaj

Pri uvažovaní o dunajských mestách je možné sa k Dunaju stavať dvojako. Buď je to akýsi dvojrozmerný prístup, keď sa naň dívame z nadhľadu, ako na prvok, ktorý spája, ktorý je v obraznosti niťou, na ktorej sú navlečené mestá. Dunaj je takto akýmsi náhrdelníkom Európy, ktorého prívesky či perly sú mestá. Vidno to pri pohľade z lietadla alebo na mape. Na druhej strane je to trojrozmerný prístup, ktorý je problematickejší. Z tohto pohľadu totiž Dunaj tvorí mestskú hranicu, rozdeľuje viac ako spája. Je prekážkou pre mešťanov a iniciuje napätie. Trojrozmerný prístup dovoľuje interpretovať aj pôžitkový charakter dunajských mestských brehov, pretože brehy, ako pohraničné územie, často nepatria ani na jednu stranu, a preto je ich priestor neutrálny a môže byť využívaný oboma stranami na pôžitkárske (oddychové, gurmánske, kultúrne) účely. Most je tiež trojrozmerným atribútom mesta, priestorom na hranici, umožňujúcim hranice prekračovať. Dunaj často plynie kolmo voči hlavnému smeru pohybu obyvateľstva, umelý pohyb dopravy po mostoch je takto akýsi protichodný voči prirodzenému toku rieky.

Metropola na Dunaji teda platí za svoju výhodnú dopravnú a obchodnú polohu tým, že je rozdelená. Hranica v jej strede nie je len formalitou. Obyvatelia stavajú mosty, doslovne aj prenesene, aby brehy spájali, a Dunaj si stáročia plynie vlastným tempom a ignoruje celý ten ľudský ruch naokolo.

Autorka je komparatistka a slovakistka.