Písanie je akt činnosti v samote

Z vašej poézie aj autobiografie Zrkadlo dovnútra vystupuje ako intímny priestor záhrada, zároveň ste prežili väčšinu života v panelákoch na sídliskách. Ako vás pri tvorbe ovplyvňuje priestor?

Záhrada: labyrint: hniezdo sa možno bude volať moja nasledujúca zbierka. Záhrada je dôležitá so všetkými rastlinami, stromami a ich tieňmi, kvetmi a ich farbami, vtákmi a ich hlasmi. Ale skoro všetky svoje texty som písala v betónovom labyrinte sídliska v jaskyni izby-hniezda na starožitnom písacom stole, s mojimi obrazmi a klasickou alebo bluesovou hudbou. Možno som písala z chýbania záhrady: priestor je dôležitý, ale mám záhradu v sebe, alebo si ju vytvorím. Písanie samotné je akt činnosti v samote a tam stačí pero, papier, môj denník s dobrým papierom a potom prepísanie do počítača. Milujem more a bola som pri mori veľakrát, ale nikdy som tam nič okrem niekoľkých poznámok denníkového intímneho charakteru nenapísala. Často cestujem, ale na cestách, a vlastne ani o cestách, básne nepíšem. Kniha Zrkadlo dovnútra je výnimkou v mojej tvorbe. Je to jedna z mojich možných autobiografií. Možno je v textoch básní o mne viac autobiografie ako v cielene písanej autobiografii.

Vaše básne sú často inšpirované konkrétnym obrazom alebo autobiografickou spomienkou. Myslíte si, že je dôležité, aby ich vaši čitatelia a čitateľky dekódovali? Keď vy čítate poéziu, je pre vás kontext básnika dôležitý?

Nie je dôležité dekódovať, je dôležité čítať a cítiť. To by malo byť v poriadku, ak v čitateľoch zobudím zvedavosť aj na môj konkrétny život mimo básne, ale to nie je to podstatné. Keď ja čítam, v tom momente nie je pre mňa kontext podstatný, môže zavádzať a viesť k prehnaným interpretáciám. Nehovorím, že si nerada neprečítam aj určité fakty o tvorcoch, ale možno radšej až po spoznaní diela. Báseň, umelecké dielo by malo vedieť stáť samo o sebe a pôsobiť cez to, čo je jeho médiom. U básní je to slovo a to ostatné je tomu podriadené. Niekedy sa mi zdá, že si napíšem báseň a potom ju musím žiť.

Veríte na ženskú a mužskú poéziu?

Otázka je asi trochu ostro položená. Ja verím aj na mužskú aj na ženskú poéziu, vlastne na poéziu vôbec. Na poéziu ako aristokraciu ducha a jazyka. Inak by som nepísala, keby som neverila. Isteže, keďže som žena, píšem poéziu ako žena, ale nie „ženskú“ poéziu.

V šesťdesiatych rokoch ste nemohli študovať germanistiku na filozofickej fakulte, študovali ste teda na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Dalo by sa povedať, že všetko podstatné o literatúre ste sa v živote naučili za školou. Myslíte si, že sa literatúra dá naučiť v škole, na univerzite?

Literatúra áno, písanie nie. Možno by mi bolo pomohlo sa rýchlejšie orientovať, keby som bola študovala vybraný odbor, ale zase týmto zásahom osudu som si musela všetko zabezpečiť sama – čo je výhoda, lebo tam bolo pravdepodobne menej literárneho balastu, a čo som čítala, počúvala, pozerala, bolo akoby šité na moju mieru.

V českom prostredí dochádza v súčasnosti k reformám vysokého školstva, ktorých súčasťou je jeho spoplatnenie. Myslíte si, že vzdelanie by malo byť zadarmo?

Myslím si, že vzdelanie by malo byť zadarmo. A prístupné každému, len by bolo možno potrebné trochu to regulovať, výber poslucháčov a študijné smery – nie som v tomto odborníčka.

Absolvovali ste niekoľko tvorivých pobytov v Európe aj Amerike. Čo pre vás tieto pobyty znamenajú?

Tvorivý pobyt je skvelá vec, ste v cudzej krajine, máte možnosť dlhší čas pozorovať skutočný život v tej krajine a je tam čas zoznámiť sa hlbšie s domácou literatúrou. V univerzitnej knižnici v Iowe bola napríklad výstava faksimile rôznych textov, medzi inými aj Poundové úpravy, teda doslovne škrty, Eliotovej Pustatiny. Úžasné. V Nemecku vlani na jeseň som objavila silu a krásu textov Heinricha von Kleista. Sú to pre mňa veľké literárne oddychy a hľadanie textov na prekladanie. Už som hovorila, že píšem len doma pri svojom stole.

Na Slovensku v poslednom čase rezonuje kauza budmerického kaštieľa, miesta, kam chodili na tvorivé pobyty slovenskí spisovatelia. Spravoval ho Literárny fond, ktorý ho mal v prenájme od ministerstva kultúry. Chodili ste do Budmeríc aj vy? Aký je váš názor na budúce využitie kaštieľa?

V Budmericiach som bola niekoľkokrát po roku 1990, tiež som tam nepísala, ale dokončovala svoju básnickú zbierku, vyberala básne, robila usporiadanie a konečné korektúry. Takisto som tam prekladala, to ide. Myslím, že je to výborná vec, miesta pre spisovateľov so štipendiom existujú všade na svete. Na písanie treba pokoj. Mám k tomu jednu pripomienku, možno to bolo preto také nákladné a nevýhodné, že tam bol plný reštauračný servis a obrovský personál okolo. V zahraničí je to tak, že si varíte a nakupujete sama, dostanete len miesto a nový priestor. Možno by rentabilita takého miesta viedla aj týmto smerom. Spoločné varenie bolo vždy zábavné a možno aj upratovanie – muslimský kolega z Malajzie držal prvýkrát v živote v ruke vysavač. Tak to bežalo v Iowe aj v Edenkobene. Varila som aj pre kolegov harulu, jedla som čínske a ázijské jedlá. Tí, ktorí vedia písať všade, dokončili počas pobytu aj román. Ako je to najlepšie, to už neviem. Toto je spisovateľské hľadisko.

Ako ste prišli k rozhodnutiu prekladať poéziu? Čo alebo koho prekladáte najradšej? Z ktorého jazyka?

K prekladaniu som prišla náhodou. Kolega spisovateľ Vojtech Kondrót vedel, že viem maďarsky, a požiadal ma o spoluprácu na bloku maďarskej poézie v Revue svetovej literatúry. Potom prišiel preklad Sylvie Plath z angličtiny. Ja nie som profesionálna prekladateľka, prekladám málo a väčšinou podľa vlastného výberu: Sylvia Plath, Paul Celan, Ingeborg Bachmann, Sarah Kirsch, Georg Trakl, Friederike Mayröcker, Else Lasker-Schüller, János Pilinszky, Ágnes Nemes-Nagy a nedávno vyšiel preklad japonskej poetky Sačiko Yošihara. Nemám jazykové preferencie, záleží na tom, aký je autor, autorka. Ešte som neprekladala nikoho dvakrát – sú to sólové preklady.

Zúčastnili ste sa mnohých literárnych festivalov. Prečo si myslíte, že na takýchto stretnutiach s čitateľmi záleží? Líšia sa čitatelia v závislosti od krajiny?

Väčšinou som bola v zahraničí a tam až tak veľmi nie sú čitatelia, ale poslucháči. Usilujem sa čítať vždy po slovensky a potom nemecky alebo anglicky – najlepšie ale je, keď to prečíta niekto domáci, moja výslovnosť nie je až taká perfektná. Niektoré jazyky vôbec neovládam, napríklad taliančinu. Tieto festivaly sú dôležité hlavne pre slovenskú literatúru, ktorú tam zastupujem. Naša slovenská literatúra, ktorá je veľmi dobrá, sa dosť neprekladá do cudzích jazykov, tak je ťažké o nej vonku vôbec vedieť. Pri čítaní doma je to tak, že to má význam hlavne so študentmi. Aj keď sa čítanie zapáči len niekoľkým, otvára to priestory. Zaujímavé čítania sú na Ars poetica, medzinárodnom festivale poézie v Bratislave, vždy na jeseň. Ak môžem čitateľom niečo osobne sprostredkovať, tak je to dôležité. Moje nateraz posledné čítanie bolo v Prahe v Café Fra a bolo veľmi dobré: cítila som rezonanciu u publika, otázky boli zmysluplné, večer žiarivý ako drahokam. Naozaj ma to vnútorne pohladkalo.

Kde je teraz váš domov? Z už spomínanej autobiografie je cítiť veľmi silný cit pre veci, kredenc, fotografie… Aké dôležité veci vás obklopujú teraz?

Veľmi zaujímavé, že sa pýtate na veci… To je pravda, ale keby tie veci boli bez blízkych ľudí, boli by nepodstatné, majú význam len nasvietené ich prítomnosťou. Kredenc, to bola mama, už zostali len fotografie, moje sú obrazy od mne drahého človeka, ktorý už nežije, ale život ide ďalej a teraz sa k nim pridali ďalšie krásne obrazy človeka, ktorý je pre mňa dôležitý práve v tomto čase môjho života. V záhrade vždy vidím hrať sa svoju malú dcéru so zvieratami: psami, mačkami, húskami, kačicami. Teraz už má ona svoju dcéru, moju vnučku, a jej veci, šatočky, hračky, ktoré ožívajú jej prítomnosťou a hlasom, smiechom. Ako blíženec mám určené asi dva domovy: jeden v Bratislave na sídlisku, druhý na Zajačej doline neďaleko Levíc, kde je dom so zá­hradou, mojimi stromami a ružami a už len s jedným psíkom, čiernobielym Maxom, ktorý patril ešte mojej mame. Som dvojjazyčná slovensko-maďarsky, dvojdomá: mesto a príroda. Včera som čítala v Die Zeit zaujímavý článok americkej vedkyne o tom, že možno existuje druhý paralelný vesmír. Dvojka je pekné číslo. To by bolo nádherné, keby to existovalo, alebo možno áno, len neviditeľne ako nebo. A ešte samozrejme knihy, ktoré sú všade, ale už nečítam toľko ako predtým, vyberám si, a samozrejme hudba ako stena, o ktorú sa pri písaní opieram, a obrazy a moje denníky, perá. Ceruzky – vždy niekoľko. A všade, kam cestujem, si kúpim nejaký krásny zápisník. A ešte mám rada kamene z potoka, mora, hôr a polodrahokamy v striebre – malachit, koral, olivín, lapis lazuli… ako talizmany a ochranu: verím na to.