Slovensko potřebuje Kunsthalle, nikoliv Danubianu

Tento textbol prednesený na bratislavskom stretnutívýtvarníkov,ktoré zvolala SVÚ – Slovenská výtvarnáúnia, organizácia pokračujúca v činnosti po niekdajšom Zväze výtvarnýchumelcovfungujúcomza totality.SVÚ dnes zoskupujeviaceromenšíchzdružení. Zámerom stretnutia bolovyjasniť si postoje ohľadomkauzy Danubiana, ktorározdelilavýtvarnúobec na dvečasti.Umelci v súčasnostiaktívniv domácoma zahraničnomdianí podpísali Výzvu na odvolanie Ministra kultúry SR Daniela Krajcera. Ako hlavné body uviedlirevíziudotácie7,5 milióna eurpre súkromné múzeumDanubiana, nápravu chyby MinisterstvakultúrySR, riešenie dlhodobéhoproblémuabsencieKunsthalle – priestoru pre súčasnéumenie, a ďalšiedlhodobozanedbávané problémy. Opačné stanovisko zverejnila Slovenská výtvarná únia.

*

AI WEIWEI, GEORG BASELITZ, ALIGHIERO BOETTI, LOUISE BOURGEOIS, VANESSA BEECROFT, GÜNTER BRUS, SOPHIE CALLE, JAKE & DINOS CHAPMAN, TONY CRAGG, VALIE EXPORT, LUCIO FONTANA, GILBERT & GEORGE, NAN GOLDIN, ANDREAS GURSKY, IRWIN, ANISH KAPOOR, ANSELM KIEFER, MARTIN KIPPENBERGER, IMI KNOEBEL, JOSEPH KOSUTH, JANNIS KOUNELLIS, ELKE KRYSTUFEK, MARIA LASSNIG, PAUL MCCARTHY, TRACEY MOFFAT, SHIRIN NESHAT, HERMANN NITSCH, GABRIEL OROZCO, NAM JUNE PAIK, DAMIEN HIRST, JENNY HOLZER, MICHELANGELO PISTOLETTO, SIGMAR POLKE, ARNULF RAINER, NEO RAUCH, GERHARD RICHTER, DIETER ROTH, JULIAN SCHNABEL, RUDOLF SCHWARZKOGLER, CINDY SHERMAN, DANIEL SPOERRI, ROSEMARIE TROCKEL, VICTORVASARELY, EMILIO VEDOVA, BILL VIOLA, FRANZ WEST, ERWIN WURM, ZHANG XIAOGANG, HEIMO ZOBERNIG

Toto je výber 50 celosvetovo uznávaných umelcov zastúpených v zbierke Múzea Sammlung ESSL v Klosterneuburgu, ktoré sa nachádza cca 15 km od centra Viedne. V tejto zbierke je 219 autorov z Rakúska a celého sveta a zhruba 6000 diel v luxusných depozitoch, kde každý pracovník nosí biele rukavice.

Ak ich mená a diela študent vysokej školy výtvarných umení nepozná, neurobí skúšku z dejín umenia. Ak ich nepozná praktizujúci výtvarník, znamená to, že nie je informovaný o aktuálnom dianí na poli súčasného výtvarného umenia a profesionálne nie je na takej úrovni, akú si dnes vyžaduje medzinárodná spolupráca.

Okrem tohto zoznamu má Múzeum ESSL na webe všetko, čo má profesionálna inštitúcia mať, okrem azda jedinej informácie: dennej a ročnej návštevnosti a návštevnosti jednotlivých výstav.

Nečudujem sa. A nečudujem sa ani, že som Múzeum ESSL nenašla v ratingoch návštevnosti svetových galérií a múzeí za rok 2010.

V prvých rokoch od založenia (v r. 1999) sa toto súkromné múzeum nazvané podľa jeho majiteľa, prof. Karl Heinz Essla, dalo navštíviť prakticky len vlakom, a aj s pešou cestou parkom to trvalo niečo vyše hodiny. V týchto rokoch ste mohli v expozícii bežne stretnúť dvoch, troch ľudí aj mimo vernisážové dni. Preto dnes chodí z centra Viedne do Klosterneuburgu v pravidelných intervaloch autobus, v ktorom si u šoféra zakúpite lístok vo forme vstupenky do múzea v hodnote 7 eur.

Keďže čísla o návštevnosti som na webovej stránke nenašla, uchýlila som sa k prostej aritmetike. Ak by bol autobus úplne plný a počítali by sme 10 jázd denne, ročná návštevnosť by bola zhruba 155 000 ľudí. Mám obavu, že autobusy nie sú stále plné, a teda bežná návštevnosť je zrejme nižšia. Pritom návštevnosť viedenských múzeí podobnej veľkosti v centre sa pohybuje nad hranicou pol milióna.

Múzeum ESSL je porovnateľné s Danubianou, avšak len typologicky. Má súkromnú zbierku postavenú na rakúskom umení a medzinárodnom kontexte, má knižnicu, robí edukačné programy a výstavné projekty. Takmer to isté má v popise práce aj Danubiana.

Ale pokračujme v porovnávaní: na rozdiel od Sammlung ESSL som na webovej stránke Danubiany nenašla žiadny zoznam umelcov zastúpených v zbierke, ba ani len reprodukcie ich diel s popismi, či odborné texty – len reklamné bannery so všeobecnými pohľadmi do expozícií. Ktorýkoľvek odborník tým bude zaskočený, a nech sa bude snažiť akokoľvek, nezíska žiadnu relevantnú informáciu o odbornom zameraní múzea, jeho preferenciách a o kvalite zbierky. Podľa veľmi stručných anotácií a fotoportrétov nedávno vystavovaných autorov si môže pomyslieť, že ide o galériu orientovanú na autorov nad 65 rokov, avšak bez reprodukcií si nebude istý o akú úroveň a aký druh umeleckej produkcie ide. Podľa celkového layoutu, obsahu a štruktúry stránky si môže pokojne pomyslieť, že ide o nejaký regionálny mainstream, prípadne pekné výletné miesto.

Informácie o zakladateľovi a majiteľovi nás zavedú do mesta Eidhoven. Na stránke podobne stručnej si prečítame krátky príbeh jeho iste záslužnej činnosti. Z pozoruhodne kusej informácie sa dozvieme, že v MAC – Meulensteen Art Centre Eidhoven sú v zbierke zastúpení aj slovenskí umelci Peter Pollág, Marián Komáček, Igor Piačka a Daniel Bidelnica. Ani v najmenšom nemám nič proti zberateľskej činnosti pána Gerarda Meulensteena, iste má právo na výber podľa vlastného vkusu. To samo o sebe nevyvoláva žiadne otázky, pokiaľ sa jedná o súkromnú zberateľskú činnosť. Inak by tomu bolo v prípade, ak by takáto zbierkotvorná činnosť bola podporovaná štátom, z peňazí daňových poplatníkov. To by vyvolalo veľké otázniky!

Na stránke eidhovenského Meulesteen Art Centre sa ako kontaktné miesto na túto 25-ročnú kolekciu uvádza Danubiana Meulesteen Art Museum v Bratislave. Dosť zvláštne, najmä ak sa na stránke Danubiany nič také nespomína a žiaden zoznam autorov zbierky s reprodukciami tam nie je. V úvodnom texte sú spomenuté iba ďalšie mená highlightov (zrejme eidhovenskej) zbierky: Peter Pollág ako prvá a rozhodujúca akvizícia, a za ním ďalšie veľké figúry slovenského umenia – Vincent Hložník, Jozef Jankovič, Rudolf Fila, Vladimír Kompánek, Albín Brunovský, a taktiež mladší umelci Milan Lukáč a Marek Ormandík.

Nasledujú stručné informácie o zbierke, ktorá je zrejme priamo v Danubiane. Obsahuje práce slovenských umelcov. Citujem: „Erna Masarovičová, Peter Pollág, Ján Hlavatý, Milan Lukáč, a tiež maľby rakúskych umelcov Markusa Reitera, Markusa Prachenskyho a Kurta Freundlingera.“ To je všetko. Ďalej sa už len spomína, že v parku sú viaceré sochárske diela, ktoré sa budú rozširovať, a tak, citujem: “sa slovenské umenie definitívne spojí s okolitým svetom”. („...which will definitely connect Slovak art with the surrounding world.“)

Toľko o zbierke v Danubiane.

Bolo by dobré si uvedomiť, že na svete nie sme sami, že medzinárodný odborný svet vie veľmi dobre, čo sa u nás v rámci umenia odohráva a má nás dobre zmapovaných. Umenie neexistuje len v komerčných sieťach, špičkoví kurátori a odborníci veľkých múzeí sú v kontakte s našimi expertmi a nemali by sme sa utešovať, že z produkcie posledných 60 rokov niečo zásadné ešte zostáva utajené. Zo staršej generácie sú to vlastne tri mená – Koller, Filko, Bartuszová, ktoré zahraniční kritici a kurátori vyselektovali pre expozície v medzinárodnom alebo globálnejšom kontexte.

Vráťme sa na našu rodnú zem. Tu sa natíska otázka: čo vlastne naša odborná i laická verejnosť vie o činnosti múzea Danubiana a Meulensteenovej zbierke, ktorá podľa dohody s Ministerstvom kultúry má byť (iste veľkodušne!) o 20 rokov darovaná Slovensku? Zbierka, o ktorej sme sa, vážený pán Král, v stanovisku SVÚ (ktoré samozrejme zďaleka nepredstavuje celú výtvarnú scénu, ba ani názor všetkých členov SVÚ!), dozvedeli, že: citujem (copy/paste):

„p. Meulensteen, (nie obchodník s umením, ale zberateľ umenia a podporovateľ slovenského výtvarného umenia) umožní neziskovke počas 20 rokov využívať na výstavné projekty JEHO zbierku súčasného svetového umenia (ktorú aukčná spoločnosť Christie´s ohodnotila na 12 miliónov Eur)“

U odborníkov to vyvoláva prinajmenšom rozpaky. Zrejme ste dobre informovaný, poprosila by som vás teda o konkrétne detaily o svetovom rozmere a kvalite zbierky. O ktorých autorov súčasného svetového umenia ide?

Na webovej stránke Danubiany teda nie je ani základná, ani profesionálne zvládnutá informácia o skutočnom charaktere a zameraní inštitúcie, jej zbierky, existencii a zložení jej odborného teamu. To vyvoláva mnohé nepríjemné otázky, napríklad či má dostatočný odborný a teoretický potenciál alebo či nejde o mainstreamovú zbierku regionálneho významu, ktorá práve z tohto dôvodu musí čeliť finančným problémom.

Pritom by stačilo zavesiť na web zoznam, opatriť ho reprodukciami diel, profesionálnymi životopismi autorov a všetky otázky by boli zodpovedané. Jednoducho bežná profesionálna prax! V tomto momente sa však nemáme o čom baviť a len sa ukazuje, že táto inštitúcia nemá potrebné odborné zázemie ani sebavedomie, že sa vlastne ani veľmi nechce ukazovať, a že je odbornou verejnosťou vnímaná ako neúspešná regionálna výstavná sieň.

Je naozaj preukázané, že sa Danubiana nedostala do medzinárodného povedomia odborníkov a inštitúcií, ktoré v poslednom desaťročí tvorili a ďalej tvoria medzinárodný diškurz súčasného umenia vo významných európskych centrách (najbližšie MUMOK vo Viedni, Neue national galerie v Berlíne, pražský DOX, či spomínané Museum ESSL, ktoré inak nadväzuje veľmi zaujímavé kontakty s príbuznými inštitúciami vo východnej Európe). To je smerodajné, sú to totiž inštitúcie, ktoré spoluvytvárajú dejiny svetového umenia.

Bolo by zbytočné a naivné zakrývať si pred týmto oči.

Zvláštne však je, že SVÚ v celej našej kauze hovorí o slovenskom umení ako o jednom homogénnom celku. Čo si tu vlastne zastierame? Reč je predsa o obrovskej dotácii, a teda aj o úrovni a kvalite.

Všetci vieme, že to tak nie je, že naša umelecká scéna je rovnako stratifikovaná ako každá iná. Máme tu komerciu - od pokleslej po kultúrne signifikantnú, máme mainstream oživujúci kultúrne potreby nižšej a vyššej strednej vrstvy, ale máme aj umenie, ktoré vedie hodnotný dialóg s aktuálnym medzinárodným pohybom na scéne, s globálnym umeleckým svetom. Rovnako máme aj mladé umenie bojujúce o alternatívu chápania samého seba a sveta. A úplne nakoniec: v tomto všetkom, v týchto vrstvách, máme dobrých i priemerných výtvarníkov.

Je nemožné si ani len predstaviť, že tieto kvalitatívne a zameraním rozdielne teritória by dostali priestor pod hlavičkou jednej inštitúcie – v našom prípade Centra súčasného umenia Danubiana.

Ďalej je potrebné uvedomiť si, že všetko sa pohybuje v čase a my si nemôžeme nevšímať generačnú situáciu. Tá sa stala alarmujúcou. Najschopnejší mladí a mladší výtvarníci bez najmenšieho zaváhania opúšťajú Slovensko, lebo kdekoľvek, hoci hneď vedľa v Prahe, majú oveľa priaznivejšie podmienky pre rast a tvorbu a robia tam úspešnú kariéru. Ján Mančuška, Richard Fajnor, Karol Pichler, Pavla Sceranková, Dušan Záhoranský, Aneta Chisa, Lucia Tkáčová, Anabela Žigová, Magda Stanová, Tomáš Džadoň, Erik Binder, Radim Labuda, a ich počet stále rastie.

Šanca na ozdravenie metabolizmu a fungujúci krvný obeh medzi slovenskou a medzinárodnou scénou nie je v Danubiane, rovnako ako pre Rakúšanov nikdy nebola a nie je v Klosterneuburgu, ale je v Kunsthalle, ktorá je teraz zlým politickým rozhodnutím na dlhé roky prinajmenšom potopená, ak nie horšie.

Mám na mysli Kunsthalle nachádzajúcu sa v centre urbánneho diania, so silným, aj keď nie výlučným dôrazom na aktuálne umenie a mladšiu generáciu, Kunsthalle, ktorá by umožnila ukázať a uvidieť seba samých, ale najmä vystavovať a fyzicky participovať na výstavách špičkových zahraničných kurátorov na našej domácej pôde. Inštitúciu pozdvihujúcu kultúru centra mesta z úrovne paušálneho turistického konzumu.

Len to nás vytiahne z 20-ročného závozu a dostane do kolobehu medzinárodnej umeleckej scény ako rovnocenného partnera. Ale kvalitné zahraničie k nám príde, len ak sa mu oplatí vynaložiť námahu a financie s tým, že efekt bude porovnateľný a kompatibilný s praxou iných inštitúcií typu Kunsthalle, či už vo Viedni, Berlíne, Zürichu, Prahe, Varšave alebo v Budapešti. K tomu patrí okrem dostupnosti a viditeľnosti aj profesionalita medzinárodne etablovaných teoretikov, živé domáce diskusné fórum reagujúce umeleckou praxou na naliehavé súčasné otázky a problémy.

Preto vás vyzývam: nepremárnime šancu na vznik Kunsthalle tým, že sa prispôsobíme neodbornému rozhodnutiu za chrbtom špičkovej odbornej komunity, bez serióznej expertízy a riadnej mediálnej prezentácie. Na záver len dodávam: na takto morálne, odborne a legislatívne - politicky zmrvenom projekte máme šancu postaviť paškvil, ktorý sľubuje smerovanie skôr do izolácie a periférneho narcizmu než do medzinárodného odborného a kultúrneho povedomia.