Temné zákutia pamäte

„Měl jste pravdu, když jste říkal, že v životě záleží ne na budoucnosti, nýbrž na minulosti.“

Alberto Moravia hovorí, že dobrí spisovatelia rovnako ako dobrí skladatelia, sú monotónni; narodili sa, aby dokonale porozumeli jedinej otázke. Patrick Modiano, držiteľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2014, sa snáď narodil, aby sa stal dokonalým príkladom tejto charakteristiky. A to aj napriek svojej vôli. V ojedinelých rozhovoroch priznáva, že písanie je pre neho ťarchou, ktorej by sa najradšej zbavil. Táto ťarcha ho však prenasleduje ako opakujúca sa nočná mora, ako dotieravý hmyz blbo dorážajúci na jediné svetlo v miestnosti. „Bylo mi dvacet, ale má paměť sahala ještě před mé narození. Byl bych dal všechno na světě za amnézii,“ píše v jednej poviedke z autobiografickej zbierky Rodný list. Je zjavné, že tým otravným hmyzom Modianovho života a hlavnou témou tejto recenzie bude pamäť.

Hon za vlastnou identitou

Novela Ulice Temných krámků je ďalšou z mnohých variácií na autorov obsedantný motív. Tentokrát sa bezmenný súkromný detektív, ktorý po vojne stratil pamäť, snaží znovu poskladať svoju identitu. Kto už od Modiana niečo čítal, tuší, že ho nečaká detektívka. Skôr niečo, ako keď Phil Marlowe, nadopovaný barbiturátmi, hľadá kľúče od auta a nie a nie ich nájsť.

Z detektíva sa veľmi rýchlo stáva klasická modianovská (vo francúzštine existuje termín „modianesque“, označujúci niečo nejasné, ambivalentné) postava: svedok. Práve akt svedectva tvorí základnú osu Modianovho diela. Z každého jeho textu cítime naliehavú potrebu svedčiť: či už za reálnych ľudí (Dora Bruderová), samého seba a svoju rodinu (Rodný list), alebo za zmes fiktívnych a žijúcich postáv (napríklad Villa Triste, Ulice Temných krámků, Takoví hodní hoši). Svedčiť za slabých, mŕtvych, nemých, porazených. Za všetkých, ktorých strhol prúd dejín a nenechali za sebou takmer žiadnu stopu. Za všetkých, ktorí nemôžu svedčiť sami za seba.

Modianov protagonista sa stretáva so zástupom postáv, ktoré sú rovnako neukotvené a stratené ako on sám. Sú to postavy, ktoré sa dusia pod nánosom vlastnej histórie. Rezignované, sklamané a smutné duše, ktoré sú rady, že sa niekto zaujíma o fragmenty ich osudov. Z honu za vlastnou identitou sa nakoniec stáva akási mesianistická púť, na ktorej detektív zisťuje, že svoju osobnosť neposkladá z neistých faktov, stratených adresárov, neexistujúcich ulíc a vyblednutých fotiek. Jeho osobnosť sa tvorí v procese svedectva a v ochote načúvať a zaznamenávať cudzie príbehy, nech sú pre nás akokoľvek zmätené a nepochopiteľné: „Vlastně jsem možná jakživ nebyl Pedro McEvoy, nebyl jsem nic, ale to vlnění mnou pronikalo, jednou vzdálenější, jindy silnější, a všechny ty rozptýlené ozvěny, jež se vznášely vzduchem, se zhušťovaly v krystaly, a to jsem byl já.“

Mizneme zo sveta

Nie náhodou hrajú v Modianovom svete tak dôležitú úlohu miesta (už samotné názvy jeho románov: Les Boulevards de ceinture, Villa Triste, Rue des Boutiques obscures), názvy ulíc, telefónne čísla, policajné záznamy, úradné listiny. Práve v záplave týchto dokumentov, ktoré neustále menia svoju tvár, vyniká efemérnosť ľudského života, nestálosť formy, ktorú sa narýchlo snažíme vtlačiť vonkajšiemu svetu. Nech to znie akokoľvek banálne, Modianovo posolstvo, ktorému sa s obrovským a úprimným nasadením venuje v celej svojej literárnej tvorbe, je prekvapivo silné: zo sveta mizneme s desivou rýchlosťou a ľahostajnosťou. Jediný spôsob, ako po sebe zachovať stopu, je výpoveď Druhého. Ten však vyžaduje to isté od nás: žiada otvorenosť, schopnosť počúvať jeho príbeh, stať sa jeho súčasťou. Tým, že za druhého svedčíme, prežívame opäť nielen jeho radosti a sny, ale najmä jeho najhlbšie bolesti a straty. Iba ten, kto je toho schopný, dokáže aspoň na chvíľu vzdorovať času.

Na konci Ulice Temných krámků sa detektív ocitá na ostrove Bora Bora, kam ho privedie urputná snaha doviesť každú spomienku až do konca. Tu sa však všetky stopy končia. Okolo neho sa rozprestiera iba nekonečné more a ticho. Akoby tu Modiano citoval slávny Gauguinov obraz z Tahiti Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam smerujeme?. Aj keď v jeho verzii by otázky zneli skôr takto: Kým sme to vlastne boli? Kam miznú naše životy? Kto si nás zapamätá?. Napriek zdanlivo temnému záveru je však Modiano autor plný nádeje. Ako hovorí v nádhernej próze Dora Bruderová: „Píšu tuto knihu jako výzvu, jako signál z majáku, ale bohužel pochybuji, že by jeho světlo mohlo prorazit tmou. Doufám však dál.“ Tiež dúfam, že za päťdesiat rokov, keď už ni­kto nebude vedieť, čo bola Ádvojka, kto to bol Modiano a už vôbec nie, kto to bol Hučko, sa nájde niekto, kto ma poznal, počúval a miloval, kto o mne dokáže podať svedectvo lepšie a cennejšie, než je tento text.

Autor je publicista.