Koniec je začiatkom (a naopak)

Katedrála, Manggha, kaviareň, kino, hotel, depo, divadlo, synagóga. Medzi tým rieka a z každej strany ten istý zámok. Legenda pri mapke hudobného festivalu Unsound sprevádza jedinca spleťou krakovských ulíc, aby ho takmer každý večer previedla ponad vodu do nostalgického raja. Nie je to rieka zabudnutia či zabúdania. Skôr môžeme povedať, že je to cesta, na ktorej konci Frodo nespoznáva Grófstvo a Ježko nezdieľa rovnaké pocity s Medvedíkom. Geografická mapa stráca svoj význam a ustupuje mape pocitovej. A všetci nájdu ten svoj koniec. Lebo ten, kto hľadá, aj nájde. A ten, kto nenájde, ten sa stratí v tme, a keď sa tma rozplynie… Tam je koniec. Alebo The End, ako znela jubilejná téma tohtoročného Unsound festivalu, ktorý nezažil svoju pubertu a už pitval líščie telo v mesačnom svite uprostred smrekového porastu. A aké sú teda nosné princípy festivalu s podtitulom „Koniec všetkých koncov“?

Hotel duchov

Hlavným ťahákom na pomyselnej pekelnej alebo nebeskej krivke (každý stúpal alebo klesal, kam chcel) bol výplod najproduktívnejšej architektonickej erupcie – Hotel Forum, otvorený v roku 1989. Socialistický skvost lemujúci Vislu v dokonalej kontrastnej harmónii s prírodou. Tri pódiá na prízemí, mäkký koberec, po ktorom šliapali súdruhovia v zbesilom tempe, sladké čuchové spomienky. Modernistický dramaturgický krok, ako by povedal Roger Scruton, tradícia v novom kontexte, tanec v hoteli duchov.

V dvoch večeroch okupovali vesmírny konzervant postupne napríklad Voices from the Lake, Shackleton, Hieroglyphic Being, Theo Parrish, Cooly G, Mala, Kuedo, Oneman. Vo výpise mien a súboji o to, kto je temnejší, kto rýchlejší, kto hľadí do budúcna a kto nestihol prítomnosť, by som mohol využiť s absolútnou presnosťou násobenie číslom štyri. Keď sa stretne toľko kazateľov na jednom obskúrnom mieste, je nakoniec s príchodom novonarodeného dňa jedno, či ste videli, počuli reinkarnovaného Herma Trismegista alebo vlniaceho sa Jerzyho Grotowskeho. Na konci čaká transgresívny výsledok, keď telo prestúpi ratio a celá budova žiari od tej chvíle novým leskom.

Rôzne varianty konca

Festival ponúka náhľad na tému z rôznych uhlov, cez odlišné prizmy a ružové okuliare. Sem zaraďujeme unikátne kolaborácie, ktoré po festivale naďalej žijú partnerským životom. To je prípad jedného z doslovných deštrukčných vrcholov festivalu, spolupráce Briana Williamsa (Lustmord) a Geira Jenssena (Biosphere) v projekte Trinity, financovanom Unsoundom. Výskum dvoch legiend ambientnej scény v spoločnosti s vizuálnym umelcom Marcelom Webberom (MFO) vedie do Nového Mexika na púšť Jarnada del Muerto, kde prebehol v roku 1945 prvý nukleárny test. Hĺbkový ponor do problematiky, field recordings a práca s rádioaktívne transformovaným filmovým materiálom pôsobila v konkrétnom čase a mieste – teda v kine Kijow – ako audiovizuálna dokumentácia vstupu do atómového veku. Zistenie, že ľudstvo môže byť od tohto momentu vykynožené v priebehu pár sekúnd, zhudobňuje Lustmord typickými hĺbkovými, dunivými basovými frekvenciami, rozliehajúcimi sa ďaleko za piesčité obzory. Súčasne so zrnkami piesku poletuje krajinou nekončiaci óm. Biosphere priestor dešifruje pod zvukovým mikroskopom, nachádza detaily atómovej základne, sprítomňuje technické procesy mikrosoundom, kým inžinieri na plátne pilne pracujú pre konečné potešenie z výsledného produktu, spomalene klipkajúc viečkami. Šumivý obraz deformovane preblikáva, všetko speje k úspešnému záveru, symbol hríbu ostáva skrytý v detaile detonácie a následných zvukových vibráciách sirény.

Odlišný prístup zvolil niekoľko zbesilých minút pred detonáciou James Kirby s projektom V/Vm. Sám Kirby bol pohrebným zástupom dovezený na pódium v truhle, aby si z nej následne odskočil, vytiahol volume na hranicu znesiteľnosti a následne v maske brava zaľahol naspäť do truhly a čakal na svoj moment. Ten prišiel po prvom čísle jacksonovskej karaoke, a akokoľvek absurdne to znie, môj dávny obraz vysnívanej stužkovej v malom provinčnom meste sa začal postupne napĺňať. Premietaný text „Vrátili sme sa do Krakova, aby sme prepili peniaze získané za túto show, nehľadajte žiadny zmysel“ uviedol publikum do deja hodinovej preparácie dejín popovej hudby so všetkými fetišistickými úchylkami, ktoré k nej patria – symbolika nemennej karaoke chvíľu pred pádom meteoritu, hudba gumovej gitary, tu zas niekoľko romantických gest, Kirbyho kotrmelce a konečné objímanie. Sme majstri sveta, everything I do, I do it for you. Na cimpr-campr vykonštruované popové nápevy ostali ležať pod sloganom „When THE END comes I know they’ll say just a gigolo“.

Kostolná scéna

Po minulom roku, kedy sa v kostole sv. Kataríny stretli Deaf Center a Christian Wallumrød v súboji, respektíve súznení, s dvojicou Ricardo Villalobos a Max Loderbauer, boli spirituálne očakávania vo všetkej skromnosti veľmi vysoké. Musím povedať, že som patril k skupine, ktorá čakala, že Julie Holter medzi majestátne múry kostola vnesie atmosféru babieho leta, podobne ako na poslednom, hedonistickom albumu Ekstasis (2012). Nič také. Holter v spoločnosti sláčikového kvarteta Sinfonia Iuventus stavila všetko na harmóniu a svoj hlas nechala zaznieť s chrámovým univerzom, jasne si uvedomujúc pohľad pred sebou. Je možné, že prípadné experimentovanie z albumov by pohltili okolité múry, avšak novovytvorené skladby pre sláčiky vyzneli ako narýchlo vytvorená väzba. Ostatne spolupráce Julie Holter a Sinfonia Iuventus, rovnako ako kolaborácia skupiny Demdike Stare a orchestra Sinfonietta Cracovia, vyvolala medzi účastníkmi dohady o hranici medzi efektívnym a efektným prístupom.

Pri spoločnom stole zaujali miesto tiež Tim Hecker a Daniel Lopatin, obaja s vlastnými potravinovými materiálmi – tvorivý proces v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, nachádzajúci sa niekde vo vyváženom bode nula medzi typickou estetikou dronu a lopatinovskou syntetizátorovou hrou asociujúci Eduarda Artemyeva.

Široká reflexia

Z hľadiska aktuálnosti každoročne zaujmú prezentácie súčasných labelov zapadajúcich do konceptu festivalu. Tento rok to boli interpreti zo stajne Pan, Blackest Ever Black a Tri Angle Records. Takí Raime, temnejší než tma, predviedli v električkovom depe sterilnú industriálnu elektroniku zapísanú navždy v srdcovom vaku. Teoretické alebo reflexné zázemie Unsoundu deklamuje široký zástup diskusií s interpretmi o posledných trendoch, možnostiach, apokalypse či znovuzrodeniu v hudbe dneška. Vďaka takejto možnosti komunikácie môže prítomný spoznať východiskové postupy, môže overovať, kontrolovať umelca, môže mu veriť, neveriť, ale hlavne je vnášaný aj takouto formou do tvorivého dialógu, ktorý vyústi na druhý deň do očakávaného prežívania.

Ten, kto sa pred odchodom na Unsound 2012 obával istého zlievania všetkých tých zvukov z line-upu a násobení slova „temný“, odchádzal s úsmevom na tvári. Babie leto skončilo, ostala hmota čohosi. Bez začiatku a bez konca. Taká je aj budúcnosť desaťročného festivalu. Ostáva si len povymieňať získané symptómy.

Autor studuje teorii interaktivních médií na FF MU.