Proti strnulosti

Na prelome apríla a mája sa v rôznych pražských priestoroch uskutočnil druhý ročník festivalu Vs. Interpretation. Aké miesto zastáva táto prehliadka, ktorá sa slovami organizátorov „obrací k improvizované hudbě a zvukovému umění, odpovídá aktuálnímu stavu těchto uměleckých disciplín a současně vyzývá k novému pohybu“, v kontexte dlhodobo hibernujúceho Babel festivalu, hasnúcej Alternativy, či iných stimulujúcich experimentálnych jednohubiek?

Narušovanie limitov

V rámci festivalov, programovo reflektujúcich experimentálne zvukové prístupy a aktuálne koncepty, je zaujímavé sledovať dramaturgiu postavenú na vymedzovaní sa voči niečomu opakujúcemu sa, ošúchanému, nepohyblivému, či spiatočníckemu. Najzreteľnejším príkladom sú akcie orientujúce sa prioritne na rôzne formy improvizácie, kde môžeme konfrontáciu a narušovanie limitov vy­­stopovať priamo v ich názve. Rovnako ako rakúska dvojica festivalov Music Unlimited a ­Konfrontationen, aj Vs. Interpretation kladie dôraz na vymedzenie sa „proti“, ktoré môžeme z pozície návštevníka nachádzať na rôznych úrovniach.

Plusom oproti minulému ročníku bol rozšírený program, ktorý pripomínal niečo medzi sympóziom a festivalom rozkročeným ponad audiovizuálne inštalácie, sound­artové prezentácie, diela na objednávku, špeciálne spolupráce, či tanečné a divadelné performancie. Charakter sympózia s edukačným presahom sa prejavil vďaka viacerým voľne sprístupneným prednáškam, koncertom a workshopom a zároveň cez uvoľnenú festivalovú atmosféru, vytvorenú prirodzeným prepletením vystupujúcich so samotnými poslucháčmi. Výrazným programovým plusom boli popoludňajšie sólové vystúpenia hudobníkov, ktorí sa večer predtým objavili v projekte s kolegami zo svetovej improvizačnej scény. Poslucháč tak mohol bezprostredne sledovať, akým spôsobom umelec transformuje svoj zvukový slovník, ako ho daná spolupráca determinuje, ako dokáže mlčať, alebo naopak, ako vie prejavovať svoje schopnosti v skupine. Napríklad inovatívny prístup altsaxofonistky libanonského pôvodu Christine Abdelnour by si z večerného koncertu Rouba3i, popri virtuózne vytŕčajúcich kolegoch (Mazen Kerbaj, Sharif Sehnaoui a Tony Buck), všimol len máloktorý návštevník. Za bieleho dňa, vo vyprázdnenej miestnosti starej čističky odpadových vôd však predviedla špecifickú, ťažko dešifrovateľnú hru na saxofón utlmený plastovou fľašou. Vyludzovaný zvuk väčšinu času pripomínal elektroakustické pípanie, skreslenie a sínusové vlny redukované na samostatné zvukové procesy.

Von z koncertných sál

Program sa okrem klasických miest, v ktorých môžete natrafiť na podobné koncerty (Školská 28) alebo tanečné a divadelné predstavenia (Studio Alta, Alfred ve dvoře), odohrával aj v netradičných, akusticky alebo architektonicky zaujímavých priestoroch – v spomínanej starej čističke v Bubenči, v INI Gallery v Bubenskej 1, či vo Veletržnom paláci. V čističke sa mohol voľne šíriť zvuk trúbky libanonského improvizátora Mazena Kerbaja, ktorý tak nabral na intenzite a zároveň zvýraznil tiché medzery v komunikácii s priestorom. Malú dvoranu Veletržního paláca zase rozozvučal holandský zvukový umelec Hans van Koolwijk desiatkami balónov rôznych veľkostí, naplnených héliom a osadených rôzne znejúcimi bambusovými flautami. Koolwijk dirigoval skupinu asistentov, postupne vy­­púšťajúcich balóny, ktoré stúpajúc nahor k presklenej streche a následne klesajúc, ro­­zoznievali flauty. Akustický zážitok „gravitačnej hudby“ do veľkej miery pripomínal imaginárny organ s neviditeľnými vertikálnymi píšťalami. Predstava „veterného“ nástroja sa o štyri dni naplnila v Koolwijkovom monštruóznom organe Bambuso Sonoro, ktorý na seba zobral podobu mýtickej chobotnice, vyrobenej z bambusových odrezkov, vysávačových hadíc a provizórnych udíc s vyvýšeným miestom, z ktorého tvorca tvaroval zvuk do harmonickej dronovej kompozície. Netušil som, že existuje niekto, kto dokáže orientálnym zvukom a rituálnou atmosférou na hranici vizuálneho a sónického zážitku konkurovať poetike Charlemagne Palestineho. Zvukovú variabilitu navyše umocnil voľný pohyb po poschodiach Bubenskej 1, spojený s hľadaním „vytúženého“ poslucháčskeho miesta.

Proti žánrovej ukotvenosti vystúpili organizátori siahnutím za tradičné chápanie kolaborácie, smerom k nepredvídateľnosti, zvukovo­pohybovým performanciám, či k takým špecifickostiam, akými sú freestyle performance alebo video opera. Občas to dopadlo celkom obstojne, ako v prípade tanečného zoskupenia okolo britského choreografa a tanečníka Julyena Hamiltona. Inokedy menej, ako napríklad pri spojení Georgyho Bagdasarova (Ukamau) s psychadelickými noisermi Microvomit, ktoré vyústilo v zvukovo nie príliš zaujímavú stroboshow. V hlbinách zabudnutia uviazlo v mojom prípade vystúpenie Pražského improvizačného orchestra s Christofom Kurzmannom v roli dirigenta, ktoré bolo vyústením niekoľkodňového workshopu. Kurzmann síce dokázal pomocou rôznych improvizačných okruhov prepojiť jedenásť experimentujúcich hudobníkov, no výsledok odhalil namiesto kreatívnosti rôznorodých prístupov iba zvukovú prelietavosť a preskakovanie z témy na tému.

Hľadanie spoločného jazyka

Koncert kvarteta Rouba3i musel na zástancov názoru, že improvizátor je ten, kto nevie čítať noty a neovláda svoj nástroj, pôsobiť ako zjavenie jedinečnej súhry, nekonvenčných riešení a elegantného prekračovania nástrojových limitov. Mazen Kerbaj uplatňuje taktiku preparovanej trúbky, k čomu využíva rôzne hadice, balóniky a rezonujúce materiály ako alobal, plech a misky, do ktorých vkladá malé predmety. V jednom z rozhovorov ironicky uviedol, že to tak robí preto, lebo žiarli na klaviristov a gitaristov, ktorých nástroj priamo nabáda k preparácii. Sharif Sehnaoui gitaru väčšinou ponecháva v horizontálnej polohe, klope na jej telo, po strunách prechádza špachtľou alebo medzi ne zasúva kovové paličky. Tony Buck, pravdepodobne najznámejšie meno festivalu, nespravil ani jeden očakávaný pohyb, ktorý by ho priamo spájal s rolou bubeníka. Christine Abdelnour to všetko nepozorovane sprevádzala tlmenými vibráciami saxofónu.

Z kategórie dokonalých bol aj koncert decentného tria klarinetistov v zložení Paed Conca, Hans Koch a Michael Thieke alebo sólové vystúpenie francúzskeho perkusionistu Lę Quan Ninha. Ten si vystačil s jedným veľkým bubnom, testujúc jeho materiálové limity škrabancami kovovými paličkami po blane, manipuláciami s činelmi, šiškami, tibetskými misami a rôznymi údermi po jeho vonkajšej konštrukcii. Ninh predstavoval model senzitívneho hudobníka zrasteného so svojím nástrojom, ktorý celé svoje vystúpenie rovnomerne rozdeľoval medzi rozoznievane a načúvanie.

Napriek tomu, že Vs. Interpretation môže pre nezainteresovaného návštevníka pripomínať rodinný festival s vyhranenou základňou, počet mladých tvárí a plné Studio Alta tvrdili pravý opak. Je ťažké rozprávať sa o aktuálnosti, predovšetkým čo sa týka improvizačnej scény. Aktuálne koncepty a zvukové postupy nachádzame posledné roky buď na úplne iných frontoch, alebo v rámci radikálnejších zvukových riešení. Je však nutné dodať, že festival sa úspešne vyhýba zbytočným pohľadom do minulosti a dokáže pritiahnuť svetové mená. Vs. Interpretation podnecuje komunikáciu naprieč scénami a geografickými ohraničeniami a hľadá tak stále potrebnejší spoločný jazyk, ktorý sa zbavuje obmedzujúcej čiernobielej polarity dobrého a zlého. Festivalu sa tak podarilo presunúť diskusiu o zvukoch, hudbe a počúvaní von z koncertných sál, čím si upevnil svoje prvé miesto medzi českými podujatiami zameranými na improvizovanú a experimentálnu hudbu.

Autor je hudební teoretik.