Britský zvukový umělec si na desce Disruptive Muzak, sestavené z nahraných telefonátů, přisvojil strategii, kterou používají call centra korporací i veřejných institucí, a obrátil ji proti nim samotným. Místo dotazu volajícího na nahrávce zní přeslazený muzak a hlasy zaměstnanců nejistě reagují na nečekanou komunikační situaci.
Konceptuálnemu albumu Disruptive Muzak anglického elektronického hudobníka Sama Kidela predchádzala idea vytvoriť samostatné skladby, ktoré by zdieľali zvukovú paletu so všadeprítomným muzakom, teda s hudbou s jasnou víziou stimulovať vašu pracovnú aktivitu v open space kanceláriách, spríjemniť vám čakanie vo výťahu a udržať vás čo najdlhšie v nákupnom centre – jednoducho narušiť osobný priestor, vytvoriť rovnaké „príjemné“ podmienky pre každého, vyplniť skľučujúce ticho a odviesť myšlienky smerom od každodenných problémov k uvoľňujúcim prechádzkam po nákupnom móle.
História pozná množstvo podobných, dookola citovaných príkladov furniture, elevator, ambient či background music, ktoré však častokrát okrem svojej funkčnosti odhaľujú aj radikálne umelecké gestá a originálne koncepty. Účel v nich splýva s formou určitej ideológie, autorského rukopisu, znejúceho environmentu s romantickou aurou miesta, ktoré nie je rušivé a zároveň naviguje vaše myšlienky tým správnym smerom. Či už myslíme na Erika Satieho, Briana Ena, Roberta Richa, Williama Basinskeho alebo La Monte Younga (v radikálnejšej forme nekonečnej hudby), vždy nachádzame snahu naplniť súkromný alebo verejný priestor (od vlastnej izby po medzinárodné letisko) zvukom, ktorý zahalí neutrálnu prázdnotu, hučanie klimatizácie a všetky ostatné neznáme hlasy do jednej spoločnej familiárnej, predvídateľnej a nerušivej bubliny. Čo sa však stane, ak sa celá štruktúra spomínanej palety rozplynie do niečoho, čo muzak síce stále pripomína, avšak v jeho menej familiárnom, predvídateľnom a viac rušivom tvare?
Medzi tanečnou scénou a soundartom
Sam Kidel je jeden z tých zaujímavejších zvukových umelcov, prepájajúcich aktuálny klubový étos s prístupmi, ktoré by poslucháč očakával skôr z akademického prostredia soundartových experimentátorov. Samozrejme, obojstranný transfer sviežich myšlienok medzi tanečnou a zdanlivo sterilnou, konceptuálnou scénou nie je žiaden nový fenomén, avšak Kidel tieto dva svety v rámci svojej tvorby oddeľuje hrubou čiarou. Na jednej strane sa tak ukrýva pod prezývkou El Kid v bristolských producentských kolektívoch Killing Sound a Young Echo, na tej druhej vystupuje pod vlastným menom ako reprezentant a zvukový hlásateľ korporátneho kapitalizmu.
Kidel nie je ani na jednom fronte neskúseným nováčikom, ktorý by ešte len hľadal svoj zvukový slovník a myšlienkové východiská. Ak opomenieme jeho klubovú tvár, narazíme na prvý album Untitled (Movements) z roku 2015, ktorý je postavený na dvoch syntezátorových plochách podliehajúcich pomalej materiálovej metamorfóze po vzore malieb Henriho Michauxa. Počuteľný prechod k abstraktným rovinám experimentálnej hudby navyše Kidel podtrhol vydaním platne na značke Entr’acte, ktorá vsádza na podobné neošúchané elektronické prístupy od umelcov ako Helena Gough, Marc Behrens až po projekty Haptic a Kallabris. Pod pseudonymom SUPERMARKET! zase dekonštruoval r&b hity Aaliyah, Destiny’s Child, Justina Timberlakea či Beyoncé, oslobodil z nich vokálne party a následne ich vložil do odlišného zvukového kontextu, črtajúc vlastný spôsob načúvania a kódujúc reakciu na súčasný stav popovej hudby.
Vaporwave po telefóne
Za albumom Disruptive Muzak stojí jednoduchý, o to však funkčnejší a zvukovo príťažlivejší nápad – prehrať navrhnutý muzak respondentom rôznych call centier a vyčkať na ich, viac či menej, očakávané reakcie. Kidel vytočí číslo a na druhej strane sa ozve buď reálny hlas, záznamník alebo Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Následne hlas oznámi príslušné oddelenie, napríklad Department for Work and Pensions (Ministerstvo práce a dôchodkov), lenže v mikrofóne nezaznie Kidelov hlas, ale bezpohlavná hudba, do ktorej sa otláča množstvo hlasov uviaznutých niekde v éteri. Reakcie zamestnancov sa líšia hlavne dĺžkou trpezlivosti a množstvom opakovania pozdravu, či otázky „Je tam niekto?“.
Chvíľami to znie ako okultná komunita vyznávajúca vaporwave po telefóne, špiritistický záznamník alebo snaha nadviazať spojenie s neznámym vesmírnym druhom. Kidelovi sa podarilo prevrátiť formát telefonátu naopak a použiť tak selektujúce taktiky call centier korporátnych spoločností proti nim samým. Melanchólia odcudzených hlasov na Disruptive Muzak môže takisto dobre poslúžiť ako soundtrack k jednostrannému vzhliadaniu k bájnemu, hermeticky uzavretému miestu na vrchole mrakodrapu. Soundtrack plný komodifikovanej nudy, vyprázdnenosti, tehotného ticha a neplodnej komunikácie, zabalený do fotografie kancelárie na pozadí nebeského blankytu monitora.
V popise albumu sa píše o všadeprítomnej kulise kapitalistického realizmu, Kidelov výsledok sa však po vyprchaní prvotnej atmosféry nemiestneho vtipu približuje skôr jeho slastnému pomalému potápaniu. V stave skazy znie Disruptive Muzak rovnako ako príťažlivý výjav potápajúceho sa Titanicu v podaní inej ambientnej legendy – Gavina Bryarsa. Platňu možno odporučiť hlavne fanúšikom minuloročného releasu Marka Fella a Gábora Lázára a celkovej aury okolo labelu The Death of Rave.
Autor je hudební teoretik.
Sam Kidel: Disruptive Muzak. The Death of Rave 2016.