Budapešťskou týdenní hudební přehlídku UH Fest lze směle zařadit mezi nejvýznamnější středoevropské festivaly nemainstreamové hudby. V programu pravidelně najdeme jak hvězdy experimentální scény i alternativního popu, tak zástupce současného maďarského undergroundu.
Fanúšik experimentálnej hudby a stredoeurópsky flâneur, vyhľadávajúci nevšedné zvukové zážitky, si budapeštiansky UH Fest (27. 9. – 4. 10. 2015) pravdepodobne zapíše do kolónky medzi berlínsky CTM, rakúsky Donau či poľský Unsound festival. Hoci sa veľkosťou a rozpočtom nevyrovná ani jednému z nich, neznamená to, že by strácal na dramaturgickej invenčnosti a špecifickej atmosfére. Práve naopak – citlivé skĺbenie súčasných sónických vízií, klubových trendov, „samotárskeho“ kutilstva a radikálneho avantgardizmu s domácim undergroundovým étosom robí z UH udalosť, ktorá viditeľne vytŕča z každoročného festivalového kolotoča.
Festival existuje s rôznymi prestávkami od roku 2001. Za ten čas sa vyprofiloval na úzko špecializovanú hudobnú prehliadku, ktorá dáva prednosť originálnym zvukovým metódam a konceptom nepodliehajúcim časovým a žánrovým obmedzeniam pred najaktuálnejšími albumami a sezónnymi prúdmi. Výrazným plusom UH je konfrontácia domácej scény so zahraničnými umelcami, teda snaha, ktorá je rovnako citeľná v cieľoch platformy pre inovatívnu hudbu s názvom SHAPE, pod ktorú spadajú okrem UH aj spomenuté festivaly CTM a Unsound, ale takisto TodaysArt či Rokolectiv, a ktorej koordinátorom je pražská MeetFactory. Súčasťou platformy je zoznam 48 umelcov, ktorých SHAPE prezentuje na festivaloch, napomáhajúc tak potrebnému procesu prepojenia scén. Maďarskú scénu tu zastupovalo synthdancefloorové duo Silf stojace za najznámejším vývozným labelom Farbwechsel a českú zase intermediálny umelec Stanislav Abrahám.
Statické posolstvá a kvapkajúce sliny
Jeden z praotcov drone music, Phill Niblock, sa v prvý deň festivalu predstavil po dlhšom čase v plnej kráse, v trojhodinovom maratóne dejín nekonečných tónov. Verný heslu „no melody, no harmony, no rhythm, no bullshit“ načrtol v adekvátnej forme, čo znamená stratiť sa v čase a fyzicky pocítiť zvuk, teda dva aspekty charakteristické pre jeho tvorbu už takmer päť dekád. Zo siedmich skladieb ostáva najviac v pamäti A Trombone Piece (1977), interpretovaná Hilary Jefferym, prechádzajúcim sa medzi ležiacimi poslucháčmi, chrliac na nich Niblockove statické posolstvá a vlastné kvapkajúce sliny. Skladba bola zaradená až na záver programu, no napriek tomu ju publikum počúvalo s nepoľavujúcou pozornosťou. Radikálna percepčná misia tak splnila očakávania.
Ten istý večer v Trafó vystúpil aj Niblockov stúpenec Thomas Ankersmit, pohybujúci sa na trase Berlín–Amsterdam. Ankersmit v improvizácii na analógovom syntetizátore Serge, ktorá sa do veľkej miery odlišuje od jeho štúdiových nahrávok (viď posledné albumy na značkách Touch a PAN), pracuje s minimálnou zvukovou matériou, ktorú subtílne modifikuje do rôznych štruktúr vyplnených šumom, sínusovými tónmi, tichom, vibráciami priestoru, či nedešifrovateľnými zvukmi. V živých vystúpeniach experimentuje s limitmi zvukových systémov, infrasonickými vibráciami a s citeľnými otoakustickými emisiami – zvukmi produkovanými vnútorným uchom daného poslucháča. Budapeštianskym príkladom bol plynulý prechod zo subjektívnej skúsenosti „hudby v hlave“ k subbasovým vibráciám, po ktorých sa postupne ozývali rôzne časti miestnosti od kmitajúcich dverí cez visiace svetlá, až po stonajúcu eskaláciu. Podobné kreatívne bludiská budujú aj Rashad Becker či Valerio Tricoli, ktorí boli tiež súčasťou tohtoročného programu. Hoci Ankersmit dáva prednosť živému hraniu pred zatváraním sa v štúdiu, som veľmi zvedavý, či sa mu podarí v budúcnosti preniesť onú tekutosť na nahrávku alebo či opätovne staví na istotu pomaly sa premieňajúcej hmoty po vzore Philla Niblocka.
Podivínska virtuozita L’ocelle Mare
Úplne odlišným zjavením bolo performance Francúza Thomasa Bonvaleta, známeho pod menom L’ocelle Mare. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Bonvaletova „podivínska“ virtuozita je totálnym antipólom k Ankersmitovej laboratórnej operácii, no napriek tomu by sme medzi nimi so štipkou nadhľadu objavili viaceré styčné body. Jedným z nich by bola fragmentárnosť, iným primitívnosť v zmysle práce so surovým materiálom a nakoniec zahĺbenosť – úplné splynutie so zvukom. Extatickej show (v pravom význame tohto spojenia) vyšinutého cirkusanta obsluhujúceho banjo, ladičky, zvončeky, metronóm, hrací strojček a iné neznáme objekty, ktorý popri hraní vyčkáva, stepuje, syčí v predsmrtnom kŕči tlieskajúc si popri tom všetkom do stehien, napomohol hlavne kaviarenský priestor Hátsó Kapu, pripomínajúci väčšiu obývačku. V menej stiesnenom a osobnom priestore by sa podľa môjho názoru „outsiderská“ genialita a hanblivosť Bonvaleta neprejavila tak zdrvujúcou kreativitou. Napriek obmedzenej kapacite bol práve tento večer tým, ktorý odlíšil UH Fest od iných spomenutých festivalov. Nielen atmosférou a intimitou, ale aj vykročením mimo stereotypné dramaturgické trendy.
Z nočných tanečných blokov, ktoré okupovali kluby LÄRM, Toldi a G3, najvýraznejšie vytŕčala v hamburských dokoch usadená Helena Hauff. Jej dystopické techno sa vyznačovalo nekompromisným zvukom absorbujúc do seba prvky industrialu, EBM a punkovú a krautrockovú energiu. Hauff sa jasne stala kráľovnou nočnej časti festivalu.
Týždňový program vizuálne vyvrcholil počas víkendu, kedy ulice v najrušnejšom centre Budapešti zaplavili duny odpadkov, v ktorých by ste okrem nábytku, oblečenia, elektrospotrebičov a kníh našli celý vesmír predmetov každodenného užívania. Miestni to nazývajú „lomtalanítás“, teda akési jesenné zbavovanie sa prebytočných vecí. Podobné kulisy v našom okolí nenájdete a ak vám navyše v ušiach znie miestny apokalyptickoeuforický zástup (Kokum, Új Bála, Silf), odchádzate z UH Festu dokonale nasýtený. Genius loci a „new kind of joy“ (nový druh radosti), ako znie heslo festivalu, sú dva fenomény, za ktorými stojí za to sa do Budapešti vracať.
Autor je hudební teoretik.