To najlepšie, čo doma máme?

Zatiaľ čo slovenská poézia prijímala impulzy z českého prostredia pomerne pravidelne, opačne tento prenosový kanál takmer nefungoval – a dá sa povedať, že slovenskí básnici v Česku rezonujú aj naďalej len minimálne. Situáciu sa v roku 2005 pokúsili napraviť zostavovatelia antológie slovenskej postmodernej poézie Rytíři textových polí, z plánovaných dvoch dielov však nakoniec vyšiel iba jeden, navyše zameraný na tvorbu autorov staršej generácie. Druhého, ktorý mal českého čitateľa zoznámiť s aktuálnejšími trendmi deväťdesiatych rokov a začiatku tisícročia, sa s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nedočkáme. Tento rok však vychádzajú hneď dva nové zborníky slovenskej poézie: Dny procházejí městem (Akropolis) a Šest slovenských básníků (Fra). Zaoberať sa budem tým druhým z nich.

Spiritualita predovšetkým

Šiestimi slovenskými básnikmi (korektnejšie povedané troma básnikmi a troma poetkami) sa vďaka Petrovi Borkovcovi, ktorý antológiu pripravil, stali Mila Haugová, Eva Luka, Nóra Ružičková, Valerij Kupka, Rudolf Jurolek a Erik Jakub Groch (ktorý sa, čo je možno zvláštne, na výbere autorov a básní aj podieľal).

Groch, Jurolek a Kupka sú si literárne blízki, ich texty spája predovšetkým spiritualita a snaha o filozofický presah (Jurolek: „spása nepríde;/ ale zomrieť/ môžeš šťastný“; Groch: „nie je jediný okamih, kedy by bola rovnaká; a nie je/ v našich silách pridať k nej jediné steblo, ako k láske“; Kupka: „keď je ti zle/ vezmi si na dlaň kvapku života/ a napľuj do nej/ hneď ti bude lepšie“), využívanie kresťanskej symboliky a vysoká dotácia prírodných motívov (napríklad Grochova posadnutosť vtákmi) či rustikálnych elementov. Zdôrazňujú fascináciu momentom, uvedomenie si konečnosti človeka, hľadanie drobného šťastia, prírodu a vidiek ako miesto autentického zážitku.

Na motivicko-tematickej rovine sa od nich príliš nelíši ani v Česku pomerne známa Mila Haugová, často nadnesene označovaná ako prvá dáma slovenskej poézie. Opäť je tu kresťanstvo („ticho v prázdnom Božom chráme“, „krídlatý rad Anjelov – skál“), príroda a vidiek (Plant Room IV, Ako ticho, 69) či filozofické tendencie. Konštantou jej básní je vzťah medzi mužom a ženou (Prijatie), sexualita (O dvere v Dellachu), ale aj impresia a snaha o zachytenie momentu v medziach jazyka (Genotext: bezo mňa).

Eva Luka síce s predchádzajúcimi štyrmi autormi korešponduje v používaní prírodných motívov (ruže, ovocie, hory), odlišuje sa však ťaživou atmosférou svojich básní, exotickými prvkami (japonská lokalizácia básne Jošiko), akousi súkromnou mytológiou a tragikou – tá je intenzívna napríklad pri téme potratu („bezzubé havranjelie decko mi krvácalo v sčernetej/ maternici“) či úmrtia dieťaťa: „Vincko (…) odišiel si mi za Agátkou. Na rozdiel od nej (…) tebe srdce puklo náhle“.

Poslednou autorkou antológie je Nóra Ružičková, ktorá sa v zverejnených textoch zameriava najmä na problematizovanie epistemologickej aj ontologickej skúsenosti lyrického subjektu s fyzickým svetom („natiahnem ruku/ tabuľa skla/ a ešte jedna tabuľa skla“, „vzdávam sa svojej jedinečnosti/ existujem so sebou/ v čase a priestore/ pozorujem sa/ zvonka“) a introspekciu („moje vedomie/ je žĺtkom vo vajíčku/ a seba cíti(m) ako škrupinu“). Zaoberá sa napríklad aj procesom tvorby a pohráva sa s empirickou bázou literárneho textu: „scénu môžete umiestniť/ do stiesnenej hotelovej izby/ (…)/ je to váš príbeh/ vaša voľba“.

Absencia diverzity

Na prvý pohľad je možno chvályhodné, že sa Fra snaží napraviť informačnú medzeru a zoznámiť českého čitateľa so slovenskou básnickou produkciou. Ak bolo cieľom Petra Borkovca vydať v kontexte tohtoročného Světa knihy narýchlo nejakých tých Slovákov a spraviť si zárez, v poriadku – podarilo sa.

Pretože tak Šest slovenských básníků pôsobí: je to fušersky, nekoncepčne, a teda v podstate aj nezmyselne vytvorená antológia. Autori vychádzajú bez prekladu, bez riadnych autorských portrétov (okrem banálnych medailónikov obmedzených na rok narodenia, zamestnanie a domicil) či sprievodného textu, ktorý by zasadil ich tvorbu do synchrónnych a diachrónnych súvislostí. Podľa akého kľúča ich Petr Borkovec vyberal? Pravdepodobne mu nešlo o to, prezentovať diverzitu na slovenskej literárnej scéne, to by totiž nemohli celú polovicu knihy zaberať literárne príbuzní Groch, Kupka a Jurolek, naopak absentovať postmodernou inšpirované dekonštruktívne postupy Petra Macsovszkého, Petra Šuleja či Michala Habaja, najnovšie azda experimentálna poézia Erika Šimšíka, alebo opomenuté nové básne Nóry Ružičkovej zo zbierky práce & intimita (Aspekt 2012), ktoré sa vzdávajú prvkov reflexívnej lyriky a poučené postštrukturalistickými a feministickými teóriami hravo tematizujú disciplinačnú funkciu mediálneho diškurzu. Na druhej strane by nemali chýbať napríklad renegátske štylizácie Ivana Koleniča a ostentatívny vzdor autorov Barbarskej generácie, ktoré majú potenciál zaujať v kontexte českej diskusie o angažovanej poézii. Pokiaľ chcel Borkovec reflektovať slovenskú spirituálnu lyriku, pokojne by stačil len Groch.

Korektne pripravená antológia slovenskej poézie by mohla aktualizovať český literárny diškurz o svieže podnety a inšpirovať nielen k novým výkonom, ale aj k záujmu o zahraničné literárne dianie. Bohužiaľ, Šest slovenských básníků je len premárnenou šancou.

Autor je básník a literární kritik.