Udeľovania cien za knižnú tvorbu sú štandardne dôležitými udalosťami v živote literárnej komunity. Ceny, predovšetkým tie celoštátne (teda napríklad Magnesia Litera v Čechách alebo Anasoft Litera na Slovensku) a nadnárodné (trebárs Cena Európskej únie za literatúru), sú zdrojom prestíže, symbolického, kultúrneho a sociálneho kapitálu. Zároveň ide aj o mediálne reflektované udalosti, ktorých cieľom je informovať širšiu verejnosť o stave literárnej produkcie a pritiahnuť jej pozornosť k tomu, čo je na scéne zaujímavé.
Špecifickým typom týchto ocenení sú ceny pre mladých, prípadne debutujúcich autorov, pri ktorých sú sociálne aspekty ešte dôležitejšie, pretože porota vyberá autorov, ktorým sa symbolicky otvorí svet umenia. Mali by byť motivujúcim faktorom, ktorý ašpirujúcim spisovateľom umožní nadobudnúť sociálny kapitál v rámci autorskej komunity a motivuje ich k ďalšiemu pokračovaniu v umeleckej tvorbe. Zatiaľ čo v Čechách túto funkciu aspoň s akýmtakým úspechom zastáva Cena Jiřího Ortena, na Slovensku máme len akúsi úbohú Ersatzcenu.
Nie je to úplne tak, že by cena Ivana Kraska, udeľovaná Literárnym fondom od roku 1955, neplnila svoju úlohu nikdy. V prednovembrovom období boli jej laureátmi mnohí autori, ktorí nepochybne zasiahli do formovania podoby slovenskej literárnej produkcie, či už poézie alebo prózy (napríklad Jozef Urban, Ľubomír Feldek, Milan Rúfus, Ján Ondruš, Štefan Strážay, Ivan Štrpka). Situácia sa zásadne nezmenila ani v priebehu deväťdesiatych rokov, kedy cenu získali Vladimír Balla, Verona Šikulová, Pavol Rankov, Márius Kopcsay alebo Peter Karpinský. Balla a Rankov na svoj úspech v Cene Ivana Kraska nadviazali vari najprestížnejšou cenou Anasoft litera, spoločne s Marekom Vadasom, ktorý získal prémiu Ceny Ivana Kraska v roku 1994.
Ešte aj medzi rokmi 2000 a 2005 by sa našlo niekoľko ocenených, buď hlavnou cenou alebo prémiou, ktorí výraznejšie zasiahli do podoby slovenského literárneho poľa – sú to Ján Gavura, Peter Krištúfek, Monika Kompaníková, do veľmi obmedzenej miery aj Radoslav Tomáš a Marcela Veselková. Po nich je však už desať rokov absolútne vákuum. Od roku 2005 sa nikomu z autorov nepodarilo ovplyvniť podobu svojho žánra, ani priniesť nové, inšpiratívne impulzy. Ich tvorba zostáva na periférii čitateľského i kritického záujmu (s výnimkou Tomáša Uleja, autora pomerne úspešných zbierok aforizmov). Nie sú stredobodom žiadnych diskusií a ich reflexia v relevantných literárnych magazínoch je len minimálna.
Problémom nie je len zlý marketing, ktorý je v slovenskom priestore tradičný, ale predovšetkým skutočnosť, že ide takmer bez výnimky o priemerné, až podpriemerné publikácie vyznačujúce sa nedostatkom kreativity a talentu. Baštou tohto typu literatúry, teda nezaujímavej, neinvenčnej a kvalitatívne podpriemernej poézie, bola Cena Ivana Kraska predovšetkým v rokoch 2011 až 2013, keď sa jej laureátmi stali Martin Dzúr, Tomáš Ulej a Martin Chudík.
Úvodom ku katastrofickému hetriku bolo pritom už udelenie prémie nábožensky dotovanej poézii Kataríny Džunkovej Palica brata a palica slnka za rok 2010, ktorá predsa aspoň kvalitatívne prevyšovala konzervatívnu, nezáživnú a umelecky nepresvedčivú zbierku Martina Dzúra Dekonštrukcia podľa času, ktorá získala hlavnú cenu za rok 2011. O rok neskôr sa laureátom hlavnej ceny stal Tomáš Ulej so zbierkou banálnych a pomerne nevtipných aforizmov Ale, ktorá však do určitej miery rezonovala – najmä vďaka sociálnemu kapitálu a marketingovým schopnostiam autora. Najväčším prekvapením bol nasledujúci ročník, keď porota ocenila zbierku školáckych milostných veršov Ukryté v dotykoch notorického finalistu literárnych súťaží Martina Chudíka. Odhliadnuc od pomerne zvládnutého viazaného verša zbierka neponúka viac ako kompendium erotického klišé a infantilného filozofovania.
Čo sa týka poézie, výrazné zlepšenie nenastalo ani pri udeľovaní Ceny Ivana Kraska za rok 2014, ktorej prémia putovala Petrovi Prokopcovi za zbierku Nullae. Hoci je Nullae pravdepodobne literárne najzaujímavejšou zbierkou, ocenenou v priebehu posledných desiatich rokov, stále ide o kolekciu filozofujúcich textov, ktorú autor postavil primárne na mudrlantstve a klišé.
Ospravedlnením nízkej kvality ocenených kníh pritom nie je skutočnosť, že by nebolo z čoho vyberať. V priebehu posledných rokov vyšlo viacero pozoruhodných debutov, vyhovujúcich pravidlám súťaže, ktoré zostali porotami Ceny Ivana Kraska nepovšimnuté. Z viacerých spomeniem napríklad zbierky Erika Šimšíka, Daniely Olejníkovej, Evy Tomkuliakovej, Martina Kočiša. Ako je možné, že zbierky autorov, ktorí sa pokúšajú o inováciu štandardného poňatia poézie a riskujú využívanie nových stratégií, boli prehliadnuté v prospech podpriemerných grafomanov ako Dzúr či Chudík?
Porota pritom nie je obmedzená len na autorov, ktorí svoje knihy do súťaže prihlásia, ale môže publikácie do výberu slobodne navrhnúť. V každom prípade je situácia komická: na čo je nám cena, do ktorej autori na jednej strane diela neprihlasujú, a ktorej komisie nie sú schopné na druhej strane kvalitnú literatúru ani identifikovať? Odpoveď je jednoduchá. V súčasnom stave, ktorý sa zo všetkého najviac javí ako predsmrtný kŕč, je nám Cena Ivana Kraska úplne na nič.
Autor je básník a literární kritik.