Trampoty s následníctvom

Keď Judith Butler písala predhovor ku knihe Trampoty s rodom (Gender Trouble, 1990; slovensky 2003) a poťažkala si, že do problémov či trampôt sa dostáva od detstva, a preto napokon vyrábanie problémov radšej prijíma a bude v ňom pokračovať, pravdepodobne netušila, že jadro tejto anekdoty ju bude prenasledovať natoľko dôsledne. V spoločnostiach prekrižovaných morálnou panikou, potrebou rýchlo a jasne odlíšiť dobré od zlého, správne od nesprávneho, môže myslenie a verejné vystupovanie Butler pôsobiť kontroverzne. Je však otázne, či verejnosť, ktorá sleduje život akademickej celebrity Butler, aj pozná postoje a myslenie Butler-filozofky.

Odklon od židovského excepcionalizmu

Jej ostatné knihy tematizujú globálnu spravodlivosť, budujú stavebné bloky etiky, ktorá by zohľadňovala komplexnosť vzťahov medzi národnými štátmi, ich populáciami. Udalosťami, ktoré toto uvažovanie vybudili, sú najmä neustále pribúdajúce epizódy v príbehu excepcionalizmu a triumfalizmu Spojených štátov amerických a ich spojencov. Butler, dcéra potomkov emigrantov židovského pôvodu z Maďarska a Ruska, vyrastala so sionizmom ako bežnou ideológiou svojho okolia. V Parting Ways (Rozchod, 2012) či v spoločnej knihe s Gayatri Chakravorty Spivak Who Sings the Nation State? (Kto ospevuje národný štát?, 2007) stotožnenie sionizmu s židovskou identitou spochybňuje. A hoci sa v Parting Ways pridáva k ďalším súčasným autorkám a autorom, ktorých základným referenčným rámcom sa stáva židovské myslenie (napríklad Hannah Arendt, Walter Benjamin, Franz Rosenzweig – vynikajúci je napríklad rozbor základných problémov súčasnej politickej teórie od Bonnie Honig v Emergency Politics z roku 2009), je to premýšľanie o židovskej tradícii myslenia a premýšľanie v tejto tradícii, ktoré sa zámerne vzdáva židovského excepcionalizmu a kráča smerom k normatívnemu rámcu demokracie.

Okrem tohto filozofického uvažovania o židovstve (ktoré jej hlasní kritici pravdepodobne ani nepoznajú), je podporovateľkou hnutia BDS (Boycotte, Divestment, Sanctions; Bojkot, stiahnutie investícií, sankcie), označovaného Centrom Simona Wiesenthala ako rozhodujúci element vo „vojne proti Izraelu“. BDS realizuje nenásilnú kampaň na podporu 1,5 milióna palestínskych obyvateľov okupovaných území. Hlavnými prostriedkami kampane sú bojkotovanie účasti na akademických a kultúrnych podujatiach organizovaných izraelskými inštitúciami, nabádanie k sťahovaniu investícií a uvaľovanie sankcií na Izrael dovtedy, kým sa nestiahne z území okupovaných v roku 1967 a nebude dodržiavať záväzky vyplývajúce z medzinárodného práva. Sú to najmä bezvýhradní podporovatelia súčasnej štátnej politiky Izraela, kto robí z verejných prezentácií Butler k problematike násilia páchaného štátom (Izrael, ale nielen ním) spektákel podľa vopred pripraveného scenára. Ten Butler neobišiel ani pri príležitosti prejavu k absolventkám a absolventom Univerzity McGill v Montreale v máji, pri diskusii o BDS na Brooklyn College, časti City University of New York, vo februári tohto roku alebo pri odovzdávaní Adornovej ceny v septembri 2012 vo Frankfurte.

Odmietnutie politiky identity

Myslenie Butler rozrušuje množstvo zabehaných normatívnych predstáv feministických a iných politík a je podozrievavé voči všetkému, čo „je jednoducho tak“. Preto vyvoláva silné reakcie, ukotvené v extrémnych pozíciách lásky alebo nenávisti. Obdobne tomu bolo aj pri vydaní jej prvej známej práce Trampoty s rodom, ktorá z detailného čítania Simone de Beauvoir, Monique Wittig, Luce Irigaray, Jacquesa Lacana a Michela Foucaulta vydolovala tzv. performatívnu teóriu rodu (genderu). Dôležitým krokom bolo spochybnenie prirodzenosti pohlavia. To sa v teóriách rodu druhej vlny feminizmu uchopovalo ako prírodná danosť, ku ktorej pristupuje kultúrna interpretácia, ktorou sa ustanovuje rod. Kontraintuitívne argumenty vyslúžili Butler povesť filozofky, ktorá svet konštruuje z diškurzov, zo slov. Tým Butler podnietila diskusie o tom, čo je materiálne, čo má váhu, zaváži. Práce, v ktorých rozoberá politickú ontológiu rodu a neskôr aj politickú ontológiu tiel, tak možno čítať aj v kontexte súčasných materialistických teórií.

Možno ešte závažnejšie diskusie spustil Gender Trouble vo vnútri feministickej teórie. Istú dobu sa zdalo, že euroamerické feministické teoretičky bude zamestnávať tak trochu nezaujímavý spor medzi európskou tradíciou pohlavnej odlišnosti (presadzovanou najmä Rosi Braidotti) a severoamerickou tradíciou rodu (reprezentovanou Judith Butler). Hoci dialóg Butler a Braidotti Feminism by Any Other Name (Feminizmus nazývaný inak, 1997) odhalil mnoho dôležitých zdrojov a problémov vtedajšej feministickej teórie, to, že sa napokon pre vývoj feministickej teórie nestal určujúcim, možno konštatovať s úľavou – berúc do úvahy predovšetkým nekonečné množstvo pomerne nezaujímavých sporov vytvorených podľa šablóny kontinentálna (rozumej európska) verzus iná (rozumej severoamerická alebo analytická alebo ostrovná) tradícia myslenia.

Butler svojím dôsledným postštrukturalistickým skúmaním vo feministickej filozofii narušila dočasnú hegemóniu kritických teoretičiek habermasovského typu a spochybnila prevládajúce predstavy o normatívnych základoch feministickej politiky. Možnosť univerzalizovateľnej ženy nevylučujúcej kategórie, predpokladanej ako nevyhnutný základ akejkoľvek feministickej politiky, zamietla v prospech strategického použitia tohto označenia, ktoré sa vylučovaniu nikdy nevyhne. To, čo niektoré kritičky Butler (napr. Seyla Benhabib) považovali za deštrukciu politického projektu feminizmu, Butler vzala ako východisko pre novú politiku aliancií, v ktorých nezáleží na tom, kým sme, ale na tom, aký politický cieľ zdieľame. Presnejšie, práve premyslené odmietnutie politiky identity stálo v jadre uchopenia pojmu queer, ktorý nemal byť súhrnným pojmom pre diverzitu neheteronormatívnych sexuálnych identít (ako to žiaľ často je), ale pojmom naznačujúcim odmietnutie jednoznačného stotožnenia sa s nejakou presne vymedzenou identitou. Butler tak možno spolu s Eve Kosofsky Sedgwick, Lauren Berlant a ďalšími označiť za jednu z dôležitých iniciátoriek teórie queer.

Zakladateľka diskurzivity

Judith Butler nie je zakladateľkou školy – ani vo feministickej či politickej filozofii alebo v etike. Napriek tomu, že približne dvadsať rokov nepretržite učila na katedre rétoriky na University of California v Berkeley (a len nedávno sa presunula na Columbia University do New Yorku), nemožno presvedčivo tvrdiť, že jej myslenie šíria nejaké jej žiačky a žiaci. V tých zriedkavých momentoch, kedy sledujeme dialóg „učiteľky“ a „žiačky“, ako je tomu naprí­klad v aktuálnej knižnej výmene medzi Butler a gréckou filozofkou Athenou Athanasiou Dispossession. The Performative in the Political (Vyvlastnenie. Performativita politična, 2013), môže nás premôcť pocit akejsi nepohody. Vidíme, aké nástojčivé a určujúce sú reč a myslenie Butler, ako sa Athanasiou usiluje privlastniť si túto reč, premýšľať v nej – čo sa jej aj na mnohých miestach veľmi originálne a zaujímavo darí. V porovnaní s filozofickými výmenami s Ernestom Laclauom, Slavojom Žižekom, Rosi Braidotti a Gayatri Chakravorty Spivak, v ktorých sa stretávali pomerne vyhranené filozofické koncepcie, je však dialóg v Dispossession hrou tej, čo smečuje, a tej, ktorá jej na smeč nahráva – je to dialóg takmer platónsky, podprahove pedagogický.

Vplyv Butler by bolo dobré uchopiť inak. Vo feministickej filozofii, rodových štúdiách a teórii queer možno Butler bez preháňania označiť za zakladateľku diskurzivity. Jej koncepcia rodu určila štruktúru a hranice týchto disciplinárnych polí natoľko zásadne, že jej prínos je už vo svojej samozrejmosti takmer neviditeľný. Ale ako kritičke striktnej disciplinarity je Butler skôr vlastná istá metóda, s ktorou pristupuje k naliehavým skutočnostiam. Sú to kritická metóda a implicitná, takmer vtelená, demokratická normativita, ktoré určujú vždy nové myšlienkové podujatia Butler. Pokiaľ teda uvažujeme o spojencoch a oponentoch Judith Butler, ukazuje sa, že viac než témy a tézy prehovorov ich určuje práve zdieľanie istého spôsobu myslenia.

Autorka je filozofka a feministka.