Na Slovensku proběhne příští měsíc referendum „o ochraně rodiny“. Spíše než o možnostech přímé demokracie vypovídá o tom, že křesťanství a především katolicismus se u našich východních sousedů stává společenskou normou.
Počiatkom februára sa na Slovensku uskutoční takzvané referendum o rodine. Približne 4,4 milióna oprávnených voličiek a voličov bude mať príležitosť odpovedať na otázky sformulované Alianciou za rodinu: „Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou? Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova? Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?“
Verejné náboženstvo
Hoci sa predstavitelia Aliancie za rodinu a spriaznených organizácií v oficiálnych prehláseniach snažia dostáť pravidlám mediálneho priestoru a šíriť pozitívne posolstvo potvrdenia takzvaných tradičných hodnôt ako manželstvo, rodina a deti, ich nepriateľ je zrejmý. Sú to gejovia, lesby, všetky a všetci, ktorí sa odchyľujú od normy monogamnej a prokreatívnej heterosexuality. Znechutenie z politického nepriateľa, obava z neho a moralistický postoj k nemu sa cez hrádzu vonkajšej kresťanskej miloty prevalia len vo vypätých momentoch konfrontácie s ním a najmä vtedy, keď ich kryje anonymita desiatok tisícov letákov a internetových diskusií.
Nie je celkom jasné, odkiaľ sa berie onen strach, na ktorý sa reaguje vykonštruovaním nepriateľa v tele štátu. Symbolické vákuum po zmene politických režimov v deväťdesiatych rokoch a na prelome tisícročí podnietilo potrebu stabilizovať nové politické poriadky prostredníctvom retradicionalizácie predstáv o mužskosti a ženskosti najmä prostredníctvom úsilia o obmedzovanie reprodukčných práv žien. Zdá sa, že spoločenské tkanivo je aj dnes mimoriadne krehké. Dáva o tom vedieť predbežná pozitívna odozva na ponuku, ktorá chce spoločnosť domnelo stabilizovať prostredníctvom „potvrdenia“ toho, čo je vraj normálne, bežné a prirodzené.
Aktuálne referendum svedčí o tom, že slovenská spoločnosť nie je schopná dostáť ambicióznemu občianskemu princípu svojho formovania. Predovšetkým podpisom Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou v roku 2000 sa Slovensko pripravilo o sekulárny charakter a nastúpilo cestu, na ktorej sa kresťanstvo, a to predovšetkým hierarchiou interpretovaný katolicizmus, stáva verejným náboženstvom. V podobe legislatívnych návrhov tento proces začal prinajmenšom v roku 1992, kedy sa členovia Kresťanskodemokratického hnutia prvý krát pokúsili o obmedzenie práva žien na interrupciu. Posledným veľkým úspechom obdobných úsilí bol faktický ústavný zákaz manželstiev neheterosexuálnych párov v minulom roku.
Noví mladí muži
Za viac ako dve desaťročia v intervenovaní kresťanského náboženstva do verejného života na Slovensku došlo k viacerým podstatným zmenám. Podobne ako v USA sa aj na Slovensku tematický dôraz presunul z úsilia o stenčovanie reprodukčných a sexuálnych práv žien na zamedzovanie dožadovania sa nových práv predovšetkým zo strany sexuálnych menšín. Zmenil sa aj charakter aktérov, ktorí sú nositeľmi uvedených politík – namiesto politických strán nastupujú občianske združenia, think tanky a ad hoc iniciatívy. Kým Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré ešte v dvoch Dzurindových aj v Radičovej vláde bolo politickým hovorcom Konferencie biskupov Slovenska, balansuje na hranici zvoliteľnosti, iniciatívy sa chápu noví mladí muži (a pár žien). Z ich reči poznať, že ich vyškolili civilnejšie prejavy v charizmatických kresťanských spoločenstvách. Namiesto biblických prirovnaní používajú jednoduché obrazy a príbehy, k svojim poslucháčom a spoludiskutujúcim sa približujú často so zápalom jednotlivca usilujúceho o obrátenie toho druhého k dobru.
Autor článku v The Economist z 5. januára 2015 sa však podstatne mýli, ak „hnutie odmietajúce práva rovnakopohlavných rodín“ označuje za demokratické a „pravé grassroot“ hnutie. Podstata mobilizácie 400 tisíc ľudí, ktorí sa podpísali pod petíciu za vypísanie diskutovaného referenda, nespočíva v práci občianskych aktivistov. Nevyhnutnou podmienkou mobilizácie tejto kritickej masy je infraštruktúra rímskokatolíckej (a čiastočne aj evanjelickej) cirkvi, ktorá umožňuje hierarchické politické pôsobenie. Kým zo strany cirkevnej hierarchie prichádza prvotné aj konečné posvätenia aktivít a ich materiálna podpora, politická agenda a politické vzdelávanie aktérov podľa všetkého pochádza z dielní najmä severoamerických pravicových politických thinktankov a nadácií (napríklad Alliance Defending Freedom).
Stret dvoch vytesnení
Referendum ani žiadna z ďalších aktivít posvätených rímskokatolíckou hierarchiou by však neslávila také úspechy, keby ich viac alebo menej nepodporovala vládna moc. Ľudskoprávne, feministické a gejské a lesbické organizácie sa už dlho dovolávajú príslušnosti strany SmerSD k sociálnodemokratickým hodnotám celkom zbytočne. SmerSD na sociálnodemokratické hodnoty selektívne rezignuje a toto normatívne vákuum zapĺňa niekedy viac, inokedy menej ostentatívnym kryptokatolicizmom. Strana SmerSD síce neodporúča, ako hlasovať, občianky a občanov však vyzýva k účasti na referende – vraj z úcty k najvyššiemu inštitútu priamej demokracie. Ako inak, než ako podporu pre dosiahnutie platnosti referenda, ale možno toto odporúčanie pochopiť? Ani niekoľko užitočných idiotov, ktorí sa v strane hlásia k liberálnym hodnotám, na uvedenom nič nezmení.
Referendum, ktoré sa uskutoční 7. februára, sa nedá celkom dobre pochopiť ako stret pokrokárskych liberálov za práva sexuálnych menšín a spiatočníckych konzervatívcov za údajné tradičné hodnoty. Je skôr stretom dvoch vytesnení – pre obe strany je politický protivník svojho druhu protivníkom fantazmatickým. Jedna aj druhá strana si o sebe navzájom myslia: „To snáď nemôže byť pravda!“ A ani výsledok referenda na tejto dezilúzii z nutnosti spolužitia s tým druhým nič nezmení.
Autorka je filosofka a feministka.