Literární kánon není jen seznam povinné četby. Jako vztah čtenáře a autora k tomu, co zbylo z písemnictví, je totožný s literárním uměním paměti. Ať už je kritériem kanoničnosti zpřítomnění minulosti nebo výzva individuálnímu životu, rozehrává se zde hra mezi tím, co je v literatuře skryté a co zjevné.
Žijeme v paradoxnom čase. Z hanblivosti voči literárnemu kánonu ako norme a povinnému čítaniu sme sa zriekli uvažovania o kánone ako možnej opore pri recepcii literárnych textov. V dvojnásobnej miere to platí o textoch národnej literatúry a o textoch po roku 1945, obdobia, ktoré možno s Hansom Ulrichom Gumbrechtom označiť ešte stále za našu rozširujúcu sa prítomnosť. Viedlo to na jednej strane k zneisteniu a dezorientácii čitateľa, na druhej k revizionizmu, smerujúcemu k tichému paktu so starým, preosiatym kánonom, doplneným o nové mená. Stačí sa pozrieť na dejiny slovenskej literatúry po roku 1945, napísané za posledných vyše dvadsať rokov a na vyučovanie slovenskej literatúry na základných a stredných školách.
Literatúra si podrezala konár
Gumbrecht ponúka iné čítanie. Za kritérium, okolo ktorého orientuje svoj kánon, pokladá „sprítomnenie intenzity životných okamihov“ a oproti lineárnej teleológii dejín, založenej na „problémoch dnešnej spoločnosti“ a „problémoch ľudstva ako takého“, postavil „rozličné situácie a výzvy individuálneho života“, založené na existenciálnej imaginácii, aby som si vypožičal metaforu Vladimíra Papouška.
Pojem latencie, ktorý pri tom používa, je znepokojivý. Predovšetkým svojou neuchopiteľnosťou. Je tým, čo bolo neviditeľné, ale vynára sa zo skrytosti, tým, čo bolo, alebo je dobre viditeľné, ale vnára sa do skrytosti, alebo napokon tým, čo je a ostáva prítomné vo svojej skrytosti. Napriek tomu je užitočným pojmom, lebo zodpovedá povahe sprítomňovania slovenskej poválečnej literatúry. A trúfam si povedať, že latencia je základom všetkých literatúr, ktorých značná časť sa po roku 1945 odohrávala v skrytosti, a myslím tým nielen na slovenskú a českú literatúru, ktoré existovali podstatnú časť tohto obdobia v spoločnej situácii, ale aj na stredoeurópske literatúry a na všetky rozdelené literatúry, lebo sme žili v rozdelenom svete, v ktorom ostala nerozdelená len časť literatúry na hrane mince.
Starší český čitateľ si možno ešte nejasne pamätá školský kánon slovenskej literatúry, lebo sa ho učil v škole. Pre mladého to už neplatí, ale nie je v tom sám. Mladý nemecký čitateľ nepozná nijaký súvislý kánon nemeckej literatúry, lebo sa ju učí ako mozaiku textov, a takto sa utvára aj jeho kultúrna pamäť. Povedzme to naplno – literatúra a literárne dejepisectvo si podrezali konár pod vlastnou existenciou, lebo sa začali báť, že hovoriť o národnej literatúre znamená byť nacionalistom. Byť dielom slovenskej, českej či inej literatúry neznamená pritom nič iné ako byť textom, podávajúcim správu o „rozličných situáciách a výzvach individuálneho života“ a ponúkajúcim „sprítomnení intenzity životných okamihov“ v našom najbližšom, bezprostredne prítomnom svete.
Uzlové body
Takýto existenciálny pohľad na slovenskú literatúru si vyžaduje odlišnú perspektívu a rekonfiguráciu jednotlivých literárnych situácií po roku 1945. Pre českého čitateľa nie sú dôležité zmeny, ku ktorým pri tom došlo v doterajšom rozptýlenom kánone slovenskej literatúry. Skôr môže byť preňho zaujímavý pokus o základnú orientáciu v nejasnom a fakticky dnes už preňho neprítomnom svete slovenskej literatúry, ktorý možno vyznačiť niekoľkými uzlovými bodmi.
Prvý uzlový bod tvorí situácia povojnovej literatúry. Literatúru existenciálnej imaginácie dnes už netvorí tradičný povojnový kánon, ktorý sme memorovali štyridsať rokov, ale také prózy ako veľký moderný román Františka Švantnera Život bez konca (1956), novely a poviedky Leopolda Laholu Posledná vec (1968), prozaické texty Júliusa BarčaIvana, básne Janka Silana a Jána Smreka. Sú to texty prvopočiatočnej povojnovej latencie. Všetky vyšli neskôr, ako boli napísané, a so sudičkami realistickej mimikry, ktorými ich vystrojila na cestu dobová literárna kritika, aby sa nedostali do rozporu s tým, čo sa v rozličných obmenách chápalo ako socialistická či socialistickorealistická literatúra.
Druhým uzlovým bodom sa stalo obdobie druhej polovice päťdesiatych rokov s pojmom „realizmu bez brehov“, s reziduami socialistického realizmu v postavantgardnej a neosymbolistickej poézii. Vo vrcholnej podobe ho vyznačuje nástup Milana Rúfusa, Miroslava Válka a za nimi Trnavskej skupiny okolo Jána Ondruša s poéziou, ktorá sa u Jána Stachu a Jozefa Mihalkoviča dostala do vyčírenej básnickej podoby v druhej polovici šesťdesiatych rokov a potom aj u Ľubomíra Feldeka. V próze sa v tom čase potvrdili oproti veľkým historickým plátnam novely Alfonza Bednára Hodiny a minúty (1956).
Šesťdesiate roky sú situáciou lyriky ako paradigmy modernej literatúry. Básnicky sa naplno prezentoval Miroslav Válek a Milan Rúfus, dozrela tvorba staršieho Ivana Kupca a mladších autorov Trnavskej skupiny, došlo k intenzívnemu návratu básnikov Janka Silana, Ladislava Novomeského a Valentína Beniaka a na scénu sa začala drať nastupujúca generácia, ktorej jadro tvorila skupina Osamelých bežcov Ivana Laučíka, Ivana Štrpku a Petra Repku. Solitérne a skôr v českom kontexte sa formovala experimentálna poézia Milana Adamčiaka na pomedzí textu a obrazu a kdesi na okraji sa začala presadzovať piesňová tvorba, ktorá sa fakticky podnes nepokladá za súčasť slovenskej povojnovej poézie, aj keď priniesla také výsledky, akými sú piesne Mariána Vargu na texty Miroslava Válka či Kamila Peteraja, spolupráca Deža Ursinyho s Ivanom Štrpkom a Jánom Štrasserom a v druhej polovici osemdesiatych rokov piesne Michala Kaščáka. Novelou Prútené kreslá (1962) vyvrcholila dovtedajšia prozaická tvorba Dominika Tatarku. Nástup generácie, ktorá podala najintímnejšie svedectvo sprítomňujúce „intenzitu životných okamihov a výziev individuálneho života“, priniesl od šesťdesiatych do začiatku deväťdesiatych rokov také texty ako román Pavla Hrúza Rozum – dokumenty o výhľadoch (1966), knihu poviedok Rudolfa Slobodu Uhorský rok (1968) a novelistickú knihu Južná pošta (1974) Ladislava Balleka či román Jána Johanidesa Previesť cez most (1991).
Zviditeľnené latencie
Šesťdesiate roky odkrývali, čo bolo skryté. Sedemdesiate a osemdesiate roky sa stali opäť obdobím latencií. Kdesi na prechode medzi viditeľnosťou a skrytosťou sa ocitli prózy Dušana Mitanu a Dušana Dušeka. Oproti novému pokusu o „veľký román“, ktorý však narazil na hranice veľkého socialistického konštruktu, sa začalo naplno uplatňovať autobiografické písanie, ktoré žilo ponorným životom až do konca osemdesiatych rokov. Vrcholné texty neskorého Dominika Tatarku Písačky a Navrávačky (1988), ktoré napísal v sedemdesiatych a nahral v osemdesiatych rokoch, vychádzajú verejne doteraz. Vlastným horo/r/skopom (1991) vyvrcholil ponorný autobiografický prúd tvorby Ivana Kadlečíka zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.
Podobne to však platí aj pre poéziu. Neskoromoderná lyrika existenciálnej úzkosti Jána Buzássyho zo začiatku sedemdesiatych rokov začína byť zjavná až po druhom vydaní veľkej skladby Pláň, hory (1982) ktorá vyšla v sedemdesiatych rokoch v oklieštenom vydaní a až teraz naplno rozkryla svoj latentný význam zdesenia z poaugustovej situácie. Básne existenciálnych okamihov Štefana Strážaya zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov nadobúdajú svoj plný význam rovnako až v súčasnosti, dvadsať rokov po jeho básnickom odmlčaní. Koniec modernej lyriky v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch a návrat k široko chápanej poézii obrátil pozornosť na undergroundovú poéziu Vladimíra Archleba, Gusta Dobrovodského a Erika Grocha, ale aj na neskoršie básne Mariána Kubicu. Jej význam začína byť zjavný až teraz, možno súbežne s poéziou Andreja Stankoviča a najmä Ivana Martina Jirousa, ktorého v letošnom roku posmrtne vydaná Úloža je aj poctou jeho vzťahu k Erikovi Jakubovi Grochovi.
Deväťdesiate roky možno označiť za roky zviditeľnených latencií, ktorých vrcholom je zrejme román Rivers of Babylon (1991) Petra Pišťanka. Možno práve preto ostali neprehľadné a frustrujúce. Až nulté roky, v ktorých sa sprítomnila svojím príchodom na scénu mladá generácia, znamenajú ukončenie povojnovej doby latencií. Až generácia nultých rokoch, teda Jany Beňovej a jej Plánu odprevádzania (2008), Lucie Piussi a kultúry prezencie, románu Ivany Dobrakovovej Bellevue (2010) či Piatej lode (2010) Moniky Kompaníkovej, signalizuje koniec postmoderných latencií. To, čo bolo najviditeľnejšie celých štyridsať rokov, odchádza pomaly do skrytosti. To, čo bolo skryté, začína byť lepšie viditeľné. To, čo malo byť latentné, možno dnes identifikovať ako zámernú latentnosť. Tým sa možno oblúk slovenskej literatúry po roku 1945 v zmysle šíriacich sa kruhov prítomnosti uzatvára. Pretrváva to, čo ostáva živé, čo má svoj warburgovský „nachleben“.
Autor je literární teoretik.