Čas nenávratne stratený

Výtvarné, divadelné a hudobné predstavenia sa odohrávajú v súkromných bytoch vybraných so zreteľom na ich politický a sociálny aspekt. Čo sa deje, ak sa po krátkych desaťminútových predstaveniach, ktoré tvorcovia zopakujú v priebehu niekoľkých dní niekoľkokrát za sebou, jednoducho u diváka nedostaví recepčný zážitok? Nové umelecké formáty vyškolia produkciu aj umelcov. Ale kto vyškolí diváka?

V blízkosti kultúrneho turizmu

Možno som len nebola vyškolená na tento typ podujatia tak, ako si predstavujem, že boli vyškolení všetci účastníci projektu – pätnásť umelcov a viac než tri desiatky ľudí podieľajúcich sa na produkcii (vrátane šoférov). Kurátorky košickej verzie X Apartments Katrin Moll a Johanna Höhmann stavili pri výbere miest na Staré mesto opradené mladým príbehom o šťastnom spolunažívaní starých minorít a na priemyselnú časť mesta vybudovanú počas socializmu s prekrásnou architektúrou sorely a s väčšou a z väčšej časti asimilovanou rómskou komunitou. V kontexte Európskeho hlavného mesta kultúry sa tak tento progresívny formát už len kurátorským výberom a „turistickým“ charakterom dostal do blízkosti kultúrneho turizmu. Divák absolvuje dvakrát trojhodinovú trasu, väčšiu časť ktorej tvorí blúdenie po meste.

Ignorovala som emaily a facebookové promo, ktoré avizovali skvelých účastníkov a nemenej skvelé projekty. Nedodržiavala som stanovené poradie vystúpení a niekedy ani vyhradenú dĺžku akcií, ktoré simulovali spontánne rozhovory. Vraj išlo o celkom typické správanie špecifického segmentu publika – teoretikov umenia, ktorí sú zvyknutí na biely priestor galérie, ničím neobmedzenú kontempláciu a ešte stále na klasické formáty: knihu, fotografiu či film. Znova a znova som si pozrela krátky film určený na jedno zhliadnutie. Nevedela som zabudnúť na fotografiu s mojim vzdialeným prapredkom, ktorú som objavila náhodou v jednom z tých bytov. A veľa som sa po celý čas zhovárala. So Stephanie, ktorá mi ako tá, čo pozná tento formát z Berlína, bola pridelená do diváckej dvojice. Intuitívne som pochopila, že ide o nový typ participácie diváka, a tak som si vymyslela hru s muškátmi.

Muškáty boli predsa na uvítacej kartičke fotografky Anje Schaeffer. O muškátoch som sa zhovárala so Stephanie, keď sme cestou míňali záhradnícke obchodné centrá. O tom, ako kolonizovali našu sídliskovú krajinu svojim pseudoalpským štýlom. A ako sme sa nechali kolonizovať, veď mnohí začiatkom deväťdesiatych rokov posudzovali životnú úroveň podľa počtu kvetín v oknách domov! Stephanie mi vysvetlila, že v Nemecku môžete nájsť špecialistov, ktorí vám vyhľadajú dnes už zabudnutú odrodu. Hovorím, že zabudnuté odrody nájdeme v mnohých z týchto bytov, ktoré nám dnes otvoria svoje brány a verandy, lebo tam prebývajú veľmi dlho a ako také tvoria tiež súčasť nášho kultúrneho dedičstva. A navyše, súčasťou našej kultúry návštev je, že návštevy nikdy neodchádzajú bez toho, aby si neodlomili kúsok rastliny na znak toho, že sa u hostí cítili dobre… ako doma.

Konfekčné umenie vyrobené na mieru

Všetko ostatné, čo sa udialo počas desaťminútových predstavení, na prípravu ktorých umelci nepotrebovali viac než desať dní, sa nestalo viac než kulisou k umeniu konverzácie so Stephanie. Mnohé z odkrytých a sprístupnených rómskych, maďarských, židovských bytov a priestorov bolo pre väčšinu výtvarných a divadelných produkcií len omaľovánkou s vopred vyznačeným konfliktom a príbehom. A aj keď sa pohrávali s myšlienkou „iného“ a „cudzieho“ a išlo tu o ­odkrývanie rôznych vrstiev kultúrnych komunít žijúcich v daných lokalitách, neboli viac než bezpečnou a uhladenou ilustráciou multi­kulti. Rómske byty boli v záujme bezpečnosti sprístupnené cez neziskové organizácie.

Potrebujeme si vypočuť stredostavovské sny rómskej rodiny vo forme obžalujúceho chóru, libreto ktorého vytvorila divadelná režisérka Marta Górnicka, ak sú aj zaodeté do progresívnej formy deklamačného divadla? Potrebujeme si vypočuť slová spisovateľa Sándora Máraia, vlajkovej lode košického turizmu, na mieste, na ktoré odkazujú, v zanikajúcom spolkovom svete košického maďarského meštianstva?

Paradoxne, práve reálne miesta silu umeleckých výstupov neutralizovali. Austrálsky performer Damian Rebgetz pritom už len samotným výberom mainstreamového jazzového šlágru, pri ktorom sa nechal doprevádzať členom spolku, u ktorého sa predpokladá klasické vzdelanie s hodinami klavíra, príhodne okomentoval zvolené prostredie. Členovia spolku navyše využili možnosť propagácie svojej činnosti a pamfletom s archaizujúcim názvom „Slovákom súcim na slovo“ ilustrovali svoju vlastnú verziu multi­kulti. V tomto kontexte aj umelecké stratégie výtvarných umelcov, práca s archívom a príliš zjednodušená a obohraná téma minorít pôsobili nevyhnutne vyprázdnene. A tak som nadobudla pocit, že tu ide o konfekčné umenie vyrobené na mieru pre nás, Východoeurópanov.

Socializmus a vylúčenie

Dve vydarené kritické práce s miestom aj publikom zahŕňali umenie v nebytových priestoroch, odkazy na socialistickú minulosť a prácu s filmom. Nemecký dokumentarista Stefan Kolbe navodil v robotníckom hoteli Metál atmosféru tmavého kina a diváckeho, až intímneho stotožnenia sa s obrazom. V zatemnenej miestnosti, kde oddychovali a striedali sa robotníci po šichte, bežali amatérske fotografie robotníkov kombinované s fotografiami dobových vecí, ktoré Kolbe urobil na miestnom blšom trhu. Zobrazovali ich každodenný život, rodinu a sny. Práve podmienky premietania v kontraste medzi tmou a svetlom prítomnosťou polonahých mužov posilnili u diváka ilúziu, že sa díva na súkromný svet niekoho iného. Táto ilúzia klasického kina a jej perverzný a voyeuristický charakter boli naplno odhalené jedinou krátkou performanciou striedania robotníkov v posteli v priestore, ktorý podobne ako robotníci samotní pracuje na šichty.

Britský umelec Phil Collins nechal v socialistickom kine Úsmev prehrať šestnástimilimetrový film predstaviteľa košického undergroundu Marcela Strýka, ktorý patrí k ojedinelému, ak nie k jedinému filmovému záznamu československého undergroundu. Traja priatelia Marcel Strýko, Erik Groch a Ondrej Jurin plánujú v podzemí bunkru natočiť príbeh, ich plány zmarí polícia. Film prežil len vďaka tomu, že ho polícia pri zásahu zabudla osvetliť. Nemý film Collins ozvučil hudbou, lebo v tom čase sa zvuk nahrával samostatne a zvukový film si vyžadoval špeciálne štúdiá, kam títo umelci prístup nemali. V opustenom kine tak divák zažil trojité vylúčenie: dobový film v dobovom kine vylučoval, aby bol zhliadnutý v čase jeho vzniku, film si mohol pozrieť len z kabíny premietača ako odkaz na podobné praktiky z čias socializmu, a nakoniec na mieste, kde sa zastavil čas si uvedomil, že ten čas je nenávratne preč. Táto melancholická slučka na krku, pocit, že už nie som doma, prekryl všetky ilúzie stretnutí, ktoré ponúkal onen večer.

Autorka je teoretička umění.