Všetko ostatné je ako zvyčajne

Raqs Media Collective tvoria Jeebesh Bagchi, Monica Narula a Shuddhabrata Sengupta. Sú predstavovaní ako pravidelní účastníci tých najdôležitejších bienále (slová Manifesta či Documenta majú moc pôsobiť na divákov ako zaklínadlá). Je ťažké sa vyhnúť istej glorifikácii a zdôrazňovaniu pozície, ktorú má tvorivá trojica v súčasnej umeleckej prevádzke. Sú to „ťažké váhy“, „veľké mená“, ktoré ale napokon pôsobia veľmi civilne. Vytvorili síce rozpoznateľnú značku, ale možno aj vďaka tomu, že sú kolektívom, máme možnosť primárne sledovať to, čo robia, a zbytočne sa nesústrediť na to, čím sú. Na dvoch pražských podujatiach – prezentácii v ateliéri nových médií na AVU a na vernisáži v galérii Tranzitdisplay – nepoodhalili veľa zo svojich metód či spôsobov komunikácie. Primárne sa venovali objasneniu a priblíženiu kontextov a kódov samotných prác. Na otázku, ako vyzerá už dvadsaťdva rokov trvajúca spolupráca troch jednotlivcov na dennej báze, Monica Narula odpovedala: „Hádame sa.“

Problém interpretácie

Teoretické označenia pre to, čo Raqs robia, sa menia s každým teoretickým „obratom“. Raz používajú taktické médiá, potom zase predstavujú participatívne umenie, umenie po archívnom obrate, a určite sa nikto nepomýli, ak ich označí za aktivistických či politických umelcov. O ich práci nám to však opäť veľa nepovie.

Na prácach Raqs je znepokojivé, že fakticky neexistujú len vo výstavnom priestore, ale ich súčasťou (rozlíšenou typom média) sú aj početné poznámky publikované na webovej stránke, články pre teoreticko­umelecké, ale aj akademické časopisy, prednášky. Diváčka či divák sa na výstavách môže oddať formálne bezchybnému prevedeniu prác, avšak bez aspoň čiastočných poznatkov o prístupe a postojoch Raqs sa práce skupiny môžu stať estetizovanými slow motion videami, ktoré možno interpretovať podľa rozpoloženia a nálady pozerajúceho. Diváčka a divák sa môžu cítiť podvedení – estetická zložka (v zmysle na vnemy pôsobiaca a organizovaná podľa istých režimov) totiž akoby nachádzala svoju úplnú explikáciu vo vznešenej próze textov, v esejistických úvahách. Texty majú moc, (ktorú nezriedka naplňujú) jednoznačne priraďovať významy každému viditeľnému prvku. Táto verbálna zložka – či už ju nazývame teoretickou alebo filozofickou – hrozí vytvoriť koherentnú ikonografiu jednej umeleckej skupiny. Je možné z tohto výkladového kruhu, v ktorom autorská figúra vysvetlí mnohé z toho, čo do práce vkladala, a divácka figúra sa tohto výkladu môže, ba musí ujať, aby prácu „pochopila“, nejako vystúpiť?

Dôležitosť odpočinku

Moje potešenie z toho, že vidím videodiptych Strikes at Time (2001) v dôstojnej veľkosti v zatemnenej miestnosti na stene pred sebou a nie doma na monitore laptopu, narúšajú práve tieto otázky. Pochopiteľne, existujú spôsoby, ako autorskému komentáru uniknúť, ako zamedziť jeho vzniku. Zdá sa mi však, že Raqs o nič také nejavia záujem. Takisto v Prahe boli vystavené diela, ktoré už obehli viacero galérií vo svete, ba dokonca sa niektoré diela vystavujú súčasne. Tvorivému sústredeniu na časovosť, súčasnosť, simultánnosť tak dávajú ďalšie významy aj praktiky distribúcie prác Raqs Media Collective. Na viacerých miestach naraz, presúvajúc sa z miesta na miesto s prakticky rovnakým repertoárom, Raqs fungujú ako karavána. Majú svoj cieľ, misiu, putujú svetom a šíria svoje názory a princípy. Nenadarmo sa centrum pre výskum súčasnej kultúry a spoločnosti v Novom Dillí, ktoré Raqs v roku 2000 spoluzakladali, nazýva Sarai, teda karavanseráj. Sarai je zastávkou, ktorá pre pútnikov (migrantov, kozmopolitov, svetobežníkov, lietajúcich vykladačov) plní funkciu miesta odpočinku.

Po zhliadnutí práce Strikes at Time, ktorá priestor pražskej výstavy celkom ovládla vďaka svojej zvukovej zložke, bude každému jasné, že odpočinok ako druh trávenia času v pravom zmysle slova pre Raqs neexistuje. Skupina nás predovšetkým nabáda k tomu, aby sme si namiesto vnúteného odpočinku a reprodukcie vlastnej pracovnej sily vyvzdorovali čas a miesto na premýšľanie, podobne ako robotníci 19. storočia z knihy Jacquesa Rancièra La Nuit des prolétaires (Noci proletárov, 1981), ktorí sa organizovali v rôznych socialistických spolkoch a ktorí rezonujú s robotníkom z príbehu Raqs. Svojou výstavou Raqs ponúkajú práve takéto miesto – priestor, kde je dovolené byť neaktívna či neaktívny, pozorovať a vykonávať „len“ intelektuálnu prácu. Hovoriť o galériách v mestách ako o „oázach pokoja“ je banalita vhodná pre bedekre. Ak však z tejto zastávky na cestách nevychádzam odpočinutá preto, aby som pokračovala v svojej ceste, ale na mieste aj zvažujem alternatívy a rozhodujem sa pre iný smer, nadobúda galéria ako miesto „odpočinku“ zásadný význam.

Postkoloniálne myslenie

Výstava v tranzitdisplay sa uvádza pod ná­­zvom Úžasná úspornosť prostriedkov. Po­­dľa autorov má odkazovať na výstavu ako kondenzát schopný niesť obrovské množstvo významov. S týmto označením nemožno nesúhlasiť. No kým pre tvorcov a tvorkyne môže byť úžasná úspornosť prostriedkov vyjadrením fascinácie nad možnosťami formy či možnosťami prenosu „travelling concepts“, pre diváčky a divákov predstavuje náročnú interpretačnú úlohu. Poster vydaný k výstave, ktorý je k dispozícii na mieste, je určite dobrou pomôckou. No i tak sa oplatí nepremeškať komentované prehliadky alebo si pozrieť tú, ktorú poskytli sami Raqs a ktorá je ako video dostupná na facebookovom profile galérie.

Pozitívne na výstave Raqs Media Collective v Tranzitdisplay vlastne nie je ani to, že Vít Havránek a Zbyněk Baladrán do Prahy Raqs „doviezli“ a výstavu – ako sami poznamenali na vernisáži – náročnú na produkciu aj zrea­lizovali. Je dobré vidieť, že to nie je akcia osamelá, ale má svoj kontext napríklad aj vo štvrtom zväzku edície Postkoloniální myšlení, ktoré v týchto dňoch vydáva nakladateľstvo tranzit.cz. Práve tu sa prostredníctvom textov Dipesha Chakrabartyho, Partha Chatterjeeho a Gayatri Chakravorty Spivak dostáva ku slovu postkoloniálne uvažovanie o situácii v Indii. Postkolonializmus nie je výlučnou perspektívou, z ktorej možno práce Raqs čítať, ale je dôležitý pre pochopenie kritiky stereotypov spojených s postkoloniálnymi identitami v ďalších prácach Raqs. Zjednodušene povedané, v pozadí prác Raqs Media Collective stojí najmä kritika kapitalizmu. Keď napríklad Sengupta v texte z roku 2006 I/Me/Mine – Intersectional Identities as Negotiated Minefields píše o intersekcionalite identít, prichádza k záveru, že za „všetkými formami privilégií sú výrobné vzťahy a sieť materiálnych životných okolností“.

Z výstavy aj z tvorby Raqs ako najzávažnejší vystupuje problém času, a to jednak v podobe každodenných režimov ľudského života, aj v podobe dejín. Fráza „všetko ostatné je ako zvyčajne“ („everything else is ordinary“), ktorá je súčasťou denníka robotníka citovaného v Strikes at Time, neodkazuje na konzervatívny pokoj, podľa ktorého „je všetko tak, ako má byť“. V závislosti na každodenných okolnostiach sa ona zvyčajnosť rôznorodo zafarbuje, ticho buble a v dobrej viere si možno predstaviť, že z nej vyplynie niečo celkom nezvyčajné.

Autorka je filosofka a feministka.