Rezistencia vytesneného

Predposledný novembrový víkend ­uviedlo Studio Théâtre de Vitry za osobnej účasti autora tri hry súčasného britského dramatika Martina Crimpa – The Country (Vidiek, 2000), The City (Mesto, 2008), Play House (Divadlo / Domček pre bábiky, 2011). Réžie predstavenia, odohrávajúceho sa v komornom prostredí experimentálneho divadelného priestoru na parížskom predmestí, sa ujal mladý francúzsky režisér Rémy Barché. Každé z predstavení bolo inscenované do inej miery: od uceleného Play House, cez unplugged verziu The City bez scénografie a svetelného designu, po verejnú čítačku The Country. Proklamovaná laboratórnosť priestoru sa tak okrem iného premietla v laboratórnom pozorovaní, čo sa s textom deje na rôznych úrovniach inscenovanosti.

Mimo jazyka

Crimpove texty sa pohrávajú s absurditou doslovnosti. Určujúcim prvkom dialógov sa stáva prepočuté, nevyslovené alebo povedané cez seba, prerušené, dezinterpretované; postavy sa chytajú za slová a za slabiky, pričom fyzického dotyku sa zdráhajú. Linearita replík dostáva priestor v občasných monologických pasážach, oproti tomu vstup druhého aktéra do dialógu znamená deformáciu, odbočenie, nutnosť opakovať a vysvetľovať. V krajnom prípade sa pred nami začnú paralelne odvíjať dve línie výpovedí, ktoré sa síce rytmicky striedajú, ale napredujú takmer bez ohľadu na seba. Crimp však nemoralizuje. Komunikačné míňanie neredukuje na katastrofickú víziu odcudzenej spoločnosti. Odcudzenie nechá zájsť až na hranicu fatalizmu, aby vzápätí vytvoril situáciu, kde nedorozumenie vyznie ako nepodarený žart, ako odľahčenie a podnet na zblíženie. Ako inscenovať vytesnené a pritom zachovať jeho možné významové nuansy?

Režisér Rémy Barché sa rozhodol pre doslovnú citáciu textov a dramaturgiu výrazného členenia predstavení na kapitoly. Jeho autorský dialóg s textom v prípade Play House spočíva hlavne vo voľbe exponovaného herectva a výraznej popartovej scénografie (absencia scénografie a formálna jednoduchosť uvedení The City a The Country boli viac výhodou, než handicapom). Táto kombinácia sa ukázala ako pomerne katastrofická: text sploštila na úkor krikľavosti. Nejde však o estetický rozmer, či otázku vkusu. Divadelné prevedenia mali obdivuhodnú schopnosť umŕtviť text v jeho odrecitovaní, akoby po replikách mal zaznieť sitcomový divácky smiech. Nijaký odkaz k vytesnenému, nijaké nuansy možných významov. Znepokojenie a sociálna kritika, ktoré Crimpove texty generujú v náznakoch – deti zamknuté vo vedľajšej izbe, lekár bojujúci v tajnej vojne, manžel, ktorý prišiel kvôli reštrukturalizácii o prácu, opatrovateľka detí, čo v strednom veku žije stále v podnájme, zdravotná sestra, ktorá cez deň nemôže spať a v noci má služby –, sú tak neutralizované na kulisu a zneškodnené pointou na konci repliky.

Neprítomní susedia

Je tu ešte ďalší rozmer vytesneného. Dej všetkých troch Crimpových hier sa odohráva v uzavretom priestore: v ošuntelom byte, vidieckom dome, v mestskom dome so záhradou. Ústrednými postavami sú manželské páry a dej sa odvíja najmä formou dialógov medzi nimi. Zároveň je ich mikrokozmos ovplyvňovaný postavami, ktoré nie sú priamo prítomné, nachádzajú sa niekde mimo: osamelá susedka (Play House), spisovateľ (The City), záhadné dievča spiace vo vedľajšej izbe a kolega, ktorý recituje latinské verše (The Country). Tieto postavy sú referenčnými bodmi, ich ne­prítomnosť nabúrava ustálené komunikačné rámce, ukazuje postavy a vzťahy medzi nimi v novom svetle. Ne­prítomné postavy sú odkazmi na to, čo je za hranicami bytu – priestoru – scény. Kto sú títo významní vytesnení susedia v kontexte kultúrnej inštitúcie na predmestí? Studio Théâtre de Vitry pôsobí v industriálnom osemdesiatpäťtisícovom meste Vitry sur Seine v parížskom banlieue. Studio je súčasťou politiky takzvanej demokratizácie kultúry, ktorej cieľom je sprístupniť umenie a kultúru čo najširšiemu publiku. V rámci procesu, ktorý od šesťdesiatych rokov tvorí základnú os francúzskej kultúrnej politiky, boli vybudované kultúrne inštitúcie vo väčšine miest na periférii Paríža; okrem iného ako protiliek, či prevencia pred sociálnymi nepokojmi a násilnosťami.

Po viac než päťdesiatich rokoch od spustenia procesu čoraz viac aktérov a teoretikov konštatuje jeho fatálny neúspech. Napriek dotovanej cenovej politike, favorizácii umenia vo verejnom priestore, financovanej prevádzke kultúrnych inštitúcií a valorizácii populárnych aktivít nedošlo k nárastu návštevnosti kultúrnych podujatí zo strany obyvateľov banlieue. Kultúrne centrá na periférii nakoniec navštevujú stredné vrstvy z Paríža. Napokon, chodiť sa pozerať na okraj je určitým spôsobom v kurze. Aby si však kultúrne inštitúcie udržali podporu z verejných zdrojov (ktoré čoraz viac krčia plecami a ukazujú smerom k súkromným mecénom), musia vykazovať návštevnosť miestnych obyvateľov (ktorí tvoria voličský okruh danej oblasti). Čím je jasnejšie, že kultúrne inštitúcie potrebujú účasť miestnych obyvateľov, aby sa udržali v prevádzke, tým hlasnejšie pritom argumentujú, ako veľmi je kultúra pre miestnych obyvateľov nevyhnutná. Ne­prítomnosť obyvateľov v miestnych kultúrnych inštitúciách je výstižným obrazom toho, že komunikácia tu prebieha v duchu Crimpových dialógov.

Kreativita versus reflexia

Studio Théâtre de Vitry presadzuje v tomto kontexte špecifický prístup, a nie príliš podarené inscenácie Crimpových textov na tom nič nemenia. Studio sa tomuto risku vystavuje vedome tým, že dáva priestor mladým autorom. Kým väčšina kultúrnych inštitúcií pôsobiacich na parížskom banlieue a v prisťahovaleckých štvrtiach (6b v Saint­Denis, Agora v Evry­Courcouronnes, REcyclerie v starej železničnej stanici Porte de Clignancourt) prezentuje program založený na vízii kreativity, zdieľania a poetizácii každodennosti, Studio Théâtre de Vitry sa profiluje ako miesto spoločenskej reflexie a kritiky. A to tak voľbou divadelných predlôh (okrem Martina Crimpa napríklad Jean Genet, Nelson Rodrigues, Marguerite Duras), ako aj organizáciou verejných diskusií a publikáciou kritických textov o zďaleka nie nevinnej pozícií umenia voči aktuálnym spoločenským otázkam (gentrifikácia, prekarizácia, inštrumentalizácia kultúrnych projektov). Táto pozícia je oveľa zodpovednejšia voči svojmu kontextu, než organizovanie chlácholivých žoviálností. Namiesto vytvárania falošných kontextov zdieľania ako akýchsi Potemkinových dedín kultúrnej politiky, sa Studio Théâtre de Vitry snaží poukazovať na komplexnejšie príčiny jej krachu.

Autorka je kulturní antropoložka.