Dobre je na svete

Jožo

Keď mal Jožo tridsať rokov, stala sa mu zvláštna vec. Vyšiel v utorok z paneláku a umrel mu sused. Vtedy ešte nevedel, že tá vec sa stala jemu. Ľudia oplakávali suseda. Na druhý deň Jožo zas vyšiel a zas umrel sused. Všimol si to až po dvoch týždňoch, nikomu to nepovedal, štrnásť mŕtvych, novinári, polícia a ešte ktosi, ale nezistili nič.

Jeden deň skúsil z domu nevyjsť. Nikto ne­­umrel. Druhý deň – zas nikto, tretí deň opäť nič a potom, keď šiel vyniesť smeti a dať si dve pivá, stretol dole pri výťahu susedu, tá mu vraví, že chvalabohu je to zlo už preč a ako sa s ňou na prahu vchodu lúčil, otrčila kopytá. Chudera stará. Jožo sa zľakol, v zmätku sa vrátil, potom si to ale rozmyslel, išiel vyhodiť tie smeti, zašiel do krčmy a večer ďalšie parte na nástenke.

Lenže Jožo nie je domased a aj tak nikdy nemal susedov rád, a keby sa mu napitému chlapi v krčme nesmiali, že je debil, neprezradil by sa. Keď mu už vyše hodiny vraveli, že nikdy nič nedokázal a ani nedokáže, povedal, ako vraždí ľudí, a zas ho nazvali debilom. Išiel domov a ráno u neho stál policajt, lebo Ferovi to nedalo a pre istotu ho udal. Jožo nie je domased, ale je mäkkýš, všetko priznal, lebo síce nemá susedov rád, ale trochu človekom je stále a i ľúto mu prišlo, ale policajt akoby mu neveril a odišiel.

Odvtedy už umreli ďalší pätnásti. Ženy, deti, chlapi, všetko jedno. Trinásť poschodí, štyri byty na každom, ľudí ako hadov. A stále mrú.

Aj keď policajta v práci pravdepodobne vysmiali, fámu rozšíril, a keď v sobotu večer Jožo vychádzal von, prekvapil ho dav ľudí na parkovisku pred domom, a než stihol domovník zakričať, spadol Jano Bachleda z jedenástky mŕtvy. V ktorejsi ruke sa zaleskla železná tyč, v ktorejsi nôž, palica, Jožo hybaj v nohy a zavrel sa doma.

Strážia ho pri dverách, vraj, keď vylezie, zabijú ho alebo dokaličia, alebo čo. Stále sedia za dverami a oplakávajú mŕtvych príbuzných. Akoby chudák Jožo za to mohol. Domáce väzenie, na ktoré nemajú právo, preto aj policajtom volal a tí to vraj riešia a poradili mu, nech pekne sedí doma, že jedlo a pivo mu susedská hliadka bude nosiť.

Nasral sa Jožo a na plné hrdlo zareval von oknom nadávku a popis krivdy, čo sa mu deje, no len čo vykukol hlavou von, bolo počuť, ako jednému zo strážcov pukla lebka. Čím viac sa vytŕčal, tým viac ten blb reval. Až keď už visel do pol pása, z chodby sa vyvalili dvere a ľudia kričali, že chudákovi už odpadla noha a ruka, zaliezol Jožo dnu. Strážcovia vyhlásili akýsi poplach a Jožovi zmenšili priestor na jednu izbu.

Vyskoč z okna a bude pokoj, nabáda ho sused z päťky.

Naser si, aj tak umrieš, kričí mu Jožo a zas sa vytŕča von oknom, len teraz ochrancovia necítia nič, lebo sa lámu kosti susede na sedmičke. Čo má chudák robiť, jedine zle, nech mu dajú pokoj, vydochnú, veď raz to skončiť musí.

Lenže je ich priveľa, už šesť dní sa vytŕča von, ľuďom praskajú kosti, odpadávajú údy a furt ich je kopa zdravých. Silnejší chlapci a chlapi hádžu po ňom kamene, zohnali akúsi plošinu spustenú zo strechy, na ktorej sedia traja chlapi a tí ho špicatými palicami zatláčajú naspať do izby.

Nedá sa mu pohnúť, sedí v izbe, leží, stojí, číta knižky, čo mu nosia, je, pije, kadí do vedra a vymýšľa, ako sa dostať na vzduch. Už ho tu držia tretí týždeň, pohár pretiekol a v momente, keď prichádzajú pre hovná, Jožo vybieha z dverí, vráža vedrom do domobrancov, beží chodbou ku dverám od bytu a nič, zamknuté. Tí dvaja od hovien ho už chytajú, ale Jožo sa im vyšmykne, beží do kuchyne, do obývačky – ešteže je jeho byt priechodný. Beží tretie kolo, keď zrazu jednému ochrancovi zákona napadne zablokovať dvere z kuchyne. Jožo mení smer, vybieha na balkón, chce sa len na kus vystrčiť von, nech sa aspoň jednému zlámu kosti, ale nič, už sú pri ňom, už trčí skoro celý, chcú ho zachytiť, ale Jožo padá a kdesi na druhom poschodí umiera to urevané ryšavé decko.

Dobre je na svete

Tento chlap je krivý. Asi má jednu nohu kratšiu alebo má krivý bok, neviem, ale ohnutý je doprava. Nehrbí sa, zo strany vyzerá byť rovný, len nižší, ale spredu a zozadu je jednoducho krivý. Ešte aj nos a ústa mu ťahá bokom. Tvári sa divne a hlavne, nedokáže ani rovno chodiť. Keď kráča zamyslený a má voľný priestor, opisuje kružnicu. Keď sa snaží ísť rovno a stále má priestor, robí väčšie kruhy, niekedy ovál, ale to len zriedka. Najlepšie sa mu chodí popri stene, tá ho drží priamo, len si chudák vždy o ňu poodiera bok, ale o zodretý kabát sa nestará, hlavný je cieľ cesty, ktorý je vpredu a aj keď drie bokom a tvárou o brizolit, blíži sa k nemu. Niekedy v eufórii z rovného kroku popri stene zabudne, že sa nekrúti len vďaka nej a pred rohom nezabrzdí, vtedy ho rovno vrhne o zem a mnohí si myslia, že je opitý. Nie je. Alebo možno práve vtedy bol, lebo zvykol sa napiť, vlastne zvykne sa napiť i teraz, len nemá za čo. Kedysi skúšal piť veľa v nádeji, že mu to narovná chôdzu, ale nenarovnalo, ba horšie, ani zo stoličky sa mu nepodarilo vstať, nie ešte vykročiť. Spadol dole doprava, na zemi sa párkrát otočil a radšej zostal ležať. Odvtedy už toľko nepije, teda pije, ale už nie preto, že by ho alkohol mal narovnať. Nenarovná. Skúsil a nefunguje. Ale hlavne teraz nepil nič, čo by mu kazilo stabilitu.

Býva chvalabohu na prízemí, takže, keď sa mu podarí dôjsť k dverám bytu, oprie sa o stenu a popri nej sa pretrie dole schodmi von. Jedine susedovi vždy ramenom zazvoní, ale teraz asi nebol doma. Vonku sa štandardne šúcha o stenu domu, ide, pribrzdí na rohu, najradšej by šiel rovno, už ani nevie, čo tým smerom je, ale zahne, je to istejšie a za tých päťdesiat metrov múru sa rozhodne, kam ďalej.

Ľudia ho obchádzajú. Možno preto, že má na jednej strane ošúchaný kabát, nohavice, topánku aj hlavu a vyzerá ako šupák. Možno preto, že je celkovo trochu zanedbaný a razí z neho alkohol. Ktovie. Obchádzajú ho a on je pritom len nešťastný invalid, ktorý by na svete toľko toho dokázal, len sa mu nedá. Za murára sa učil, ale nedokončil, akosi sa už vtedy začal motať. Teraz zaplatí za garzónku a čo mu zostane, minie na chleba a trochu vína. Ale to je jedno, vykročil a už je na rohu, strašne rád by šiel niekedy doľava, alebo aspoň rovno, ale čo už. Tu na rohu má vyskúšaný taký manéver, že keď počká, kým nepôjde žiadne auto, vykročí ľavou a bude sa snažiť, zanesie ho to oblúkom akurát do brány parku, tam už len krúži, časom narazí na niektorú lavičku a sadne si.

Ale nie dnes. Podbehlo mu decko, o dva metre minul bránu, v tom rozbehu zle stúpil na obrubník a padá medzi dve autá. Červené a šedé. Ľudia nič, kráčajú ďalej, ale pretože jemu ruky slúžia normálne, dokáže sa zdvihnúť, akurát tou krivou stranou tváre zavadil o čierny výfuk. Snaží sa to rukávom zotrieť, pucuje líce a oko a ako sa oko spamätáva a zaostruje, vidí pred sebou na asfalte dvacku. Krásnych modrých dvadsať eur, strava na týždeň. Berie ich, dvíha sa, dáva pozor na výfuk, zachytáva sa o obe autá, narovnáva sa, čo mu jeho krivica dovolí, a ako sa vztýčil spomedzi vozidiel, nejaká okoloidúca poskočila od strachu a skríkla preboha. Krava.

Pozerá na bránu parku, počíta, odhaduje. Ak vykročí smerom na Domáce potreby na opačnej strane ulice, pri jeho bežnom rádiuse a za priaznivých podmienok, do nej trafí. Nikto nejde, tri, dva, jedna, ide a je tam, len ku koncu sa musel posnažiť a natiahnuť to trochu do elipsy, škrtol stĺpik, ale prešiel. Už len naraziť na lavičku a sadnúť, Milan príde. Dnes stačilo len šesť okruhov, síce mu v ceste stáli tri stromy a jeden ker, ale sedí. Pri druhom kolečku stretol Milana, ale ten si rovno dakde sadol, že počká, až sa usadí a potom za ním príde, vraj nebude s ním zbytočne behať, aj keď sú kamaráti.

Teraz, ako každý deň okolo štvrtej, dajú dohromady všetky drobné a Milan zájde po víno a cigarety, a pretože krivý nie je had a lakomec, vyťahuje dvacku. Milan ide. O pätnásť minút sa vracia s nákupom, a aby si páni dopriali, kúpil dvoje marsky, plastovú trojlitrovku bieleho vína na zapíjanie a litrovku jemnej vodky. Napijú sa ako svine, podebatujú, pospomínajú, dakoho aj ohovoria, podriemu, Milan tu zostane spať a o ôsmej príde krivého zať, ktorý ho nevládneho doprace domov a uloží do postele, lebo žena to od neho žiada. Vraj, nech je aký je, ale stále je to jej otec a vytrpel si za života mnoho. Ale zať by ho najradšej kopancami hnal dakde ďaleko, len aby sa ten krivý chuj netočil furt do kruhu.

Raz darmo, dobre je na svete, vraví Milan pri otváraní vodky.