Taká stará dievka

Ako by ste charakterizovali aktuálnu situáciu v slovenskej literatúre?

Situácia v súčasnej slovenskej literatúre priamo vyplýva z jej situácie v súčasnej slovenskej spoločnosti. A tá je okrajová, nevýznamná či dokonca až bezvýznamná. Na jednu stranu je to pre literatúru možno aj dobre – nikto od nej nič nechce, nikto na ňu v žiadnom smere netlačí, a ona sa tak, ako taká stará dievka, môže naplno venovať sama sebe, zušľachťovať sa, pestovať sa. Žije si vo svojom uzavretom svete, sama pre seba. A hoci je ešte stále trochu urazená, že nikoho príliš nezaujíma, už si na to aj celkom zvykla a vie si svoju samotu celkom pekne užiť. Okolitý svet ju zväčša vníma ako neveľmi komunikatívnu, komplikovanú a vlastne aj nezaujímavú, lenže ona sama seba vidí ako hlboko umeleckú, sofistikovanú a autentickú – aspoň v tom zmysle, že sa nepotrebuje a nechce prispôsobovať požiadavkám niekoho iného. Vlastne má aj pravdu, ono by jej nejaké prispôsobovanie sa zrejme aj tak nepomohlo a slovenskej spoločnosti by bola rovnako ukradnutá, aj keby sa tvárila hocijako milo a prívetivo.

Okrem slovenskej literatúry sa venujete aj literatúre českej. V čom vidíte spoločné prvky a v čom naopak rozdielnosti?

Základný rozdiel vidím v tom, že česká literárna scéna je výrazne štrukturovanejšia než slovenská. Napríklad zatiaľ čo na Slovensku má dnes beletria vlastne iba dve polohy – vysoko umelecky ambicióznu a komerčne­spotrebnú, reprezentovanú najmä „ženskou“ vzťahovou literatúrou, tak v Čechách stále existuje aj mnoho iných podôb beletrie. Napríklad takej, ktorá ešte stále má chuť vážne sa priamo či nepriamo vyslovovať k aktuálnym spoločenským, či dokonca aj politickým otázkam. Jedným zo zdrojov týchto odlišností je významná pozícia českých disidentských literátov a ich literatúry v totalitných časoch, ktorá sa istým spôsobom premieta aj do súčasnosti.

Disidentská literatúra fungovala predsa aj na Slovensku. Ako to že tu sa polohy literatúry zredukovali iba na menované dve?

Normalizácia mala v slovenskej kultúre o dosť mäkšiu podobu. Jedným z dôsledkov tej mäkkosti bolo aj to, že napokon dokázala do oficiálnych štruktúr naspäť vtiahnuť aj väčšinu autorov proskribovaných od konca šesťdesiatych rokov, a z disidentskej literatúry tak spraviť okrajovú záležitosť. Je príznačné, že tie ostrovčeky disidentskej literatúry, ktoré tu až do revolúcie zostali, boli napokon viac napojené na český, teda pražský kultúrny kontext než na ten slovenský. A rovnako príznačné je, že napríklad disidentské písanie Dominika Tatarku, či Ivana Kadlečíka si v slovenskej literatúre nenašlo relevantných nasledovníkov.

Čomu pripisujete skutočnosť, že pulty slovenských kníhkupectiev sa prehýbajú pod množstvom pôvodnej českej literatúry a v Českej republike má človek problém dostať sa k slovenskej próze?

Zatiaľ čo slovenský čitateľ nikdy nemal problém čítať po česky, češtinu a jej literatúru dodnes nepokladá za cudziu, tak v Čechách – napriek hlasno deklarovanému priateľskému vzťahu k Slovákom – sa dlhodobý nezáujem o slovenskú intelektuálnu kultúru prejavil aj v nezrozumiteľnosti slovenčiny ako kultúrneho jazyka. V Českej republike má človek problém dostať sa k slovenskej literatúre jednoducho preto, že tam o ňu takmer nikto nemá záujem. Úprimne, nikdy to nebolo inak, akurát kedysi sa to z politických dôvodov maskovalo. Zaujímavé však je, že tento nezáujem neplatí pre všetky druhy slovenského umenia. Slovenskí divadelníci či slovenská populárna hudba boli v Čechách vyhľadávané aj v minulosti a až prekvapujúco ľahko sa presadzujú dodnes. Je to čistá špekulácia, ale povedal by som, že české publikum je zo slovenskej kultúrnej ponuky ochotné akceptovať tie jej prejavy, ktoré napĺňajú stereotypnú predstavu Slovenska ako krajiny emócií, dynamiky, expresivity. Ak je to skutočne to, čo chce česká verejnosť v Slovákoch vidieť, tak to asi ľahšie nájde v mladej herečke či charizmatickom spevákovi, než v intímnom čítaní sofistikovaného umeleckého textu.

Ako reagujete na tendenciu prekladať slovenských autorov do češtiny?

Mikroskopický dopyt po slovenskej literatúre v Českej republike vyplýva okrem kultúrnych predsudkov aj z nedostatku jazykovej kompetencie najmä mladšej časti čitateľskej obce. Takže úsilie niektorých českých vydavateľstiev o preklad slovenskej literatúry do češtiny môžeme vnímať ako celkom regulérny pokus znížiť bariéru, s ktorou slovenská literatúra vstupuje na český trh. Zároveň to však znamená aj úplné a definitívne odstrihnutie českého čitateľa od slovenčiny.

Slovenskou spoločnosťou rezonujú mnohé politické kauzy, napríklad februárové referendum o právach gejov a lesieb či stále rastúci počet neonacistických pochodov. Reflektuje súčasná prozaická tvorba aj takéto dianie?

Len minimálne. Vyplýva to na jednej strane z nezdravo artistickej povahy tejto literatúry, ale na druhej strane aj zo zdravého rozhodnutia prenechať vyslovene aktuálne témy radšej publicistike. Problém slovenskej literatúry rozhodne nespočíva v tom, že by v nej vystupovalo málo gejov, alebo že by slabo bojovala proti neonacistom. Ak mne v nej niečo chýba, tak je to predovšetkým obojstranný vzťah literatúry s širšou verejnosťou, teda záujem verejnosti o pôvodnú literatúru a záujem pôvodnej literatúry o verejnosť. Ten sa nebuduje len prostredníctvom aktuálnych tém, jeho zdroje sú oveľa hlbšie.

V poslednom období vznikajú na Slovensku skôr menej výrazné diela. Ako je možné, že od dôb takých próz, akými sú napríklad Rozum od Rudolfa Slobodu či Rivers of Babylon Petra Pišťanka, nevzniklo dielo podobnej relevancie?

Zamýšľať sa nad neprítomnými, nevzniknutými dielami a najmä skúmať dôvody ich nevzniknutia je pre mňa príliš ťažké. Možno je to stratou relevancie literatúry ako celku, možno je to proste nedostatkom toho typu autorov, ako boli svojho času Sloboda či Pišťanek. A možno tu takí autori a diela sú, len ich nevidíme. A možno už ani literatúra taká byť nemá. Možno je tým najrelevantnejším, čo dnes môže literatúra slovenskej spoločnosti povedať, taká zdanlivo okrajová próza, povedzme, Máriusa Kopcsaya.

Slovenská literárna scéna je veľmi malá. Dá sa v takomto ovzduší vôbec hovoriť o plnohodnotnej literárnej kritike?

Nedá. Súčasný stav charakterizuje úplná ab­sencia dlhodobo pôsobiacich kredibilných kritických osobností, ktoré by vo svojich pravidelných kritických výkonoch nielen hodnotili aktuálnu literárnu produkciu, ale aj – či najmä – rozvíjali a predstavovali svoju vlastnú víziu literatúry. Len takíto kritici môžu aktívne ovplyvňovať súčasnú i budúcu podobu literatúry. Lenže takíto kritici tu dnes prakticky nie sú. Tým, čo sú, buď chýba ono dlhodobé a pravidelné publikovanie, alebo kredibilita či talent. Teraz som asi spravodlivo rozhorčil všetkých tých obetavých ľudí, ktorí sa dnes okolo kultúrnych periodík pohybujú. Keď však porovnám súčasný stav literárnej kritiky s minulými desaťročiami, nič iné mi nevychádza.

Neviem si teda celkom dobre predstaviť, ako v takomto ovzduší fungujú literárne časopisy…

Je to viac­menej nezáväzné hobby, ­ktorému sa istí ľudia v istej etape života rozhodnú na chvíľu venovať. Na jednej strane to otvára priestor nadšeným amatérom, ktorí majú toľko publikačných možností ako nikdy predtým, na strane druhej to neprospieva dlhodobej sústredenej práci. V zásade to však len kopíruje širšie spoločenské trendy.

Vidíte zmysel v pôsobení organizácií, akými sú Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, Literárne informačné centrum či Matica slovenská?

Pre mňa sú to všetko neživé a zbytočné inštitúcie. Netvrdím, že by literatúra – ako aj iné umenia – nemala byť podporovaná, malo by sa to však diať prostredníctvom priamočiarejšieho grantového systému s čo možno najmenším počtom sprostredkovateľov, ktorí si z tej podpory akurát tak odjedia svoju nemalú byrokratickú daň. A to v lepšom prípade. V tom horšom, ktorý sa týka napríklad Matice slovenskej, by sa namiesto zbytočnosti malo hovoriť rovno o škodlivosti. Dôkazom sú rôzne – aj finančné – kauzy, ktoré sa najmä s Maticou slovenskou dlhodobo a pravidelne spájajú.