Poezie je obrovské laboratorium

Mohl byste popsat pozici Vlny na slovenské kulturní scéně? O co se snažíte a kdo jsou vaši čtenáři?

V tomto roku si Vlna do tiráže napíše: ročník XIV. Na Slovensku sa tak zaradila medzi najstaršie periodiká, avšak na jej pozícii sa asi nič výrazné nezmenilo. Naviac, je to jediný širokospektrálny kultúrny časopis, objem je myslím tiež celkom úctyhodný, posledné číslo malo 170 plnofarebných strán plus prílohu v podobe audio CD. Tých niekoľko stovák nadšencov si Vlnu kúpi a 99,9 percenta obyvateľov ani len netuší, že niečo také existuje. Rovnako však ani len netušia, že tu existuje niečo také, čomu sa hovorí súčasné umenie alebo hoci len umenie, a tušiť to nikdy nebudú, pokiaľ im to niekto nebude odmalička koncepčne vštepovať do ich myslí. Najskôr by sa tak malo diať v škole, ale bohu­­žiaľ sa nič podobné nedeje.

Které další kulturní časopisy stojí na Slovensku za pozornost?

Časopisov je tu pomerne veľa, ale väčšina z nich má problém s periodicitou a občas aj s nákladom či distribúciou. Takže z tých časopisov, ktoré vychádzajú pravidelne v relevantných nákladoch a dajú sa aj nie­kde kúpiť, by som spomenul výtvarnícky Profil, Flash Art, literárny Romboid, Revue svetovej literatúry, divadelný časopis Kód, či po maďarsky vychádzajúci Kalligram. No a medzi tie zaujímavejšie, ktoré sa zjavia raz za čas a na ich objavenie treba prejsť cestu zasvätenia, rozhodne patria ¾ revue, relatívne nový časopis o experimentálnej tvorbe Kloaka alebo časopis o súčasnom tanci Salto. Množstvo odborných časopisov vydávajú aj jednotlivé ústavy SAV, za všetky spomeniem Slovenskú literatúru – revue pre literárnu vedu.

O zrušení centra A4 se mluví jako o konci jediného prostoru pro alternativní kulturu. Je to pravda?

Pravda to tak úplne nie je, to by na tom bola Bratislava fakt mizerne. Ale najprv k termínu alternatívna kultúra. Pre mňa je alternatívna kultúra to, čo sa deje v SND a ostatných kamenných divadlách, a treba dodať, že miestami poriadne dekadentná alternatíva, veď čo si môže človek myslieť o predstavení, kde len naklonená plošina do nejakého nezmyslu stála niekoľko desiatok tisíc euro. To je, žiaľ, alternatíva k živej, súčasnej kultúre, ktorú reprezentovala A4. Takže teraz by som mal tvrdenie z prvej vety tohto odseku podložiť faktami. Hneď oproti A4 je Kultúrne centrum Dunaj, ktoré momentálne ponúka bohatší program ako A4. Množstvo podujatí sa odohráva aj na Karpatskej ulici, kde v tesnej blízkosti sídlia tri kluby – Randal (len hudba), Hopkirk a klub U Očka. V posledne menovanom prebieha, okrem iného, napríklad festival poézie Siete. Podujatia sú aj v Cvernovke, Batelieri, elledanse (hlavne súčasný tanec), v Stredoeurópskom dome fotografie, aktivity smerujúce k vytvoreniu regulárneho priestoru pre súčasné umenie vyvíja Photoport Filipa Vanča, a tak by som mohol pokračovať ďalej a ďalej. V prípade A4 nejde o to, že by boli jediní, boli skôr výnimoční a svojskí, čo je podľa mňa jedna zo základných podmienok pre fungovanie akéhokoľvek umeleckého priestoru.

Jsou diváci, čtenáři či posluchači otevření alternativě? Je zde vůbec poptávka po takových akcích?

Ako som naznačil v predchádzajúcich odpovediach, budem používať radšej výraz súčasné umenie. Publika je relatívne málo (nedostatočné vzdelanie, množstvo mladých ľudí je v zahraničí a nakoniec sa pod to podpisuje aj zhoršujúca sa finančná situácia) a ponuka, hlavne v Bratislave a najmä na jeseň, je obrovská. Bežne sa stáva, že prebieha niekoľko relatívne veľkých medzinárodných festivalov súčasne, a to nerátam dennú ponuku divadiel, klubov, galérií a ďalších kultúrnych prevádzok. Možno sa pýtate, prečo na jeseň. Nuž, je to pre dlhodobú neschopnosť ministerstva kultúry doručiť finančné prostriedky na jednotlivé projekty skôr ako v lete. Mimo Bratislavy je situácia ako tak priaznivá v Košiciach, najmä vďaka ich titulu Európske hlavné mesto kultúry 2013. Zaujímavé veci sa dejú aj v Banskej Bystrici a v Žiline. Iné mestá, hlavne tie menšie, sú na tom podstatne horšie a kultúra celkovo je suplovaná návštevou kina alebo estrádnych predstavení. Aj napriek tomu si myslím, že domáca scéna sa stále viac a viac rozrastá a v súčasnosti je pekne rozkošatená.

Z jakých zdrojů jsou financovány kulturní instituce či periodika, například Vlna?

Vlna ako aj ostatné časopisy sú financované každoročne z grantovej schémy ministerstva kultúry, čo sa však veľmi podobá na lotériu, keďže vopred nie je nikomu jasné, koľko a kedy dostane. Viaczdrojové financovanie kultúry je na Slovensku hudba budúcnosti. Mesto Bratislava, ako aj iné väčšie mestá, majú síce grantové schémy, ale financie plynúce z týchto zdrojov sú minimálne. Takisto čerpanie prostriedkov z bruselských programov je zanedbateľné, funguje ešte ako tak Višegrádsky fond, žiaľ súkromní sponzori skoro vôbec. Niekto si možno dokáže pomôcť dvoma percentami z daní, ktoré môžu fyzické, ale i právnické osoby darovať jednotlivým, nielen kultúrou sa zaoberajúcim neziskovkám a občianskym združeniam.

V A2 před nedávnem proběhla mezi čtenáři diskuse o tom, zda platit umělcům za vystavování děl. Některé názory byly dost neuvěřitelné – že platit se má jen za prodané dílo, jako třeba u housek na krámě… Je na Slovensku postavení umělce lepší?

Väčšina obyvateľstva si umenie mýli so šoubiznisom, lacnou zábavou, ­komerciou, marketingovými stratégiami a ­manipuláciami. Na umeleckom panteóne sú herci SND, respektíve herci z nekonečných seriálov. Táto množina sa však z veľkej časti prekrýva. Pre mnohých sú to páni herci či páni umelci. To, že by väčšinu z nich neobsadili ani do reklamy na prací prášok, nikomu nevadí. U starších a konzervatívnejších častí spoločnosti stále existuje predstava umelca ako vyšinutého čudáka, asociála, ktorému sa nechce pracovať, respektíve ako alkoholika či narkomana. Z toho vyplýva aj postavenie umelca. Na druhej strane to má aj určité výhody. Keďže ste ako umelec neviditeľný, môžete si robiť takmer čokoľvek. Cenzúra alebo autocenzúra takmer neexistujú, pravda, keď si to ten­ktorý umelec dokáže naplno uvedomiť.

Funguje na Slovensku vztah mezi uměleckými školami a praktickým uplatněním umělců? Mají studenti možnost stáží, třeba i v zahraničí?

Tu asi záleží od typu školy. Zahraničné stáže sú štandardom na väčšine umeleckých škôl, tam problém určite nie je. Myslím, že VŠVU, ale aj Fakulta umení na Technickej univerzite v Košiciach majú veľmi dobré výsledky a podarilo sa im vyprodukovať množstvo dnes už aj medzinárodne uznávaných umelcov – Roman Ondák, Boris Ondreička, Denisa Lehotská, Lucia Tkáčová a Aneta Mona Chisa, Michal Moravčík, Kassaboys, Erik Binder a mnohí, mnohí ďalší. Oveľa horšie je na tom VŠMU, hlavne v oblasti filmu, divadla či súčasného tanca. Ich výsledky sú neporovnateľne horšie. Čo sa týka hraného filmu a súčasného tanca, tam to konverguje k nule.

Vy sám jste básník, prozaik, scenárista. Jaký je váš konkrétní pocit z kulturního prostředí v zemi?

Už z predchádzajúceho vyplýva, že to rozhodne nie je veselé. Väčšina umelcov zo svojho umenia nežije a skoro každý má nejaký pracovný úväzok. Je šťastie, keď je to v nejakom príbuznom odbore. Tak napríklad množstvo spisovateľov učí, venuje sa literárnej vede, je na postoch redaktorov, žurnalistov a časť je v reklamných agentúrach. Treba povedať, že situácia by možno nebola taká tristná, keby naše inštitúcie aspoň ako­tak fungovali. Nie­ktoré, napríklad sieť Slovenských inštitútov, sú dokonca kontraproduktívne a robia Slovensku a slovenskej kultúre a umeniu skôr hanbu. Michal Hvorecký napísal divadelnú hru Slovenský inštitút, ktorá sa však hrala len v Rakúsku. Keď si uvedomíme, že len literatúrou sa zaoberá niekoľko desia­tok inštitúcií ako Literárne centrum, Matica slovenská, Literárny fond, Slovenská akadémia vied, dve spisovateľské organizácie, katedry slovenského jazyka a literatúry, Literárne a hudobné múzeum, Štátna vedecká knižnica, Slovenský rozhlas a televízia a iné, a zistíme, že ich výsledky sú voči vynaloženým prostriedkom veľmi skromné, je to na­­ozaj viac než smutné. Naviac, tieto inštitúcie medzi sebou takmer nekomunikujú. Občas medzi nimi dokonca panuje antagonistický vzťah.

Jste dramaturg festivalu poezie Ars Poetica. Daří se u vás poezii? 

Poéziu chápem ako bránu do sveta hľadačov. Je to jedno obrovské laboratórium, v ktorom – pozor, bude to znieť pateticky – sa mení svet. Na tomto mieste by som rád zacitoval slovenského klasika, s ktorým do bodky súhlasím (až na tých umelcov romantizmu, to by sa Wordsworth s Coleridgeom a iní v hrobe obracali).

„Poézia ako jeden z druhov umenia je poznaním, presnejšie poznávaním, nie citovým výlevom, ako sa bludne domnievali umelci romantizmu i dnešní grafomani a zabávači. Sama skutočnosť, dianie obsahuje imagináciu, metaforu, ktorú si ako logický pojem privolávame na pomoc, aby sme ako tak pochopili, vytušili to, čo sa deje. Básnické figúry sú naša pomôcka, nástroj, metóda myslenia. Ani tá najmenšia básnička, povedzme japonské haiku, nepochádza z ,kopnutia Múzou‘, ale je sústredenou činnosťou a produktom intelektu. Metafory, rýmy, rytmus nie sú teda elegantnými básnickými ozdoba­mi, nie sú cieľom, ale cestou. Sú cestou nielen pre autora, ktorý si nimi pomáha. Rovnako sú cestou pre čitateľa. Pokušenie zastaviť sa len pri ich krásnom zovňajšku rozhoduje o tom, či sa čitateľ dostane za text, za obraz, za imaginatívnosť, alebo ostane pri povrchu slov.“ (Ivan Kadlečík: Poézia je cesta, zverejnené na internetovom portáli jetotak.sk)

Bohužiaľ, drvivá väčšina obyvateľstva našej krásnej vlasti si myslí presný opak, ale čo je ešte horšie, myslí si to aj veľká časť odbornej verejnosti, a tak sa nielen mediálne, ale aj do školských osnov tlačia rôzni spontánni básnici so svojimi citovými výlevmi a hlavne neukojenými ambíciami. Záplava týchto insitných autorov je v dnešnej dobe priam alarmujúca. Najsmutnejšie na tom je, že táto dichotómia je typická pre celé Slovensko. Postihuje všetky sféry spoločenského života, nielen poéziu, literatúru, umenie či kultúru. A tak máme insitných ekonómov, manažérov, politikov… ešte šťastie, že nemáme insitných lekárov.

Má váš festival pevně danou koncepci?

Koncepcia festivalu vyplýva z vyššie naznačených zásad. Snažíme sa predstaviť verejnosti poéziu v jej najrozmanitejších podobách, v rôznych jazykoch a rôznych performatívnych formách. Súčasťou festivalu sú aj koncerty, divadelné či tanečné predstavenia, workshopy, okrúhle stoly, panelové diskusie, prednášky, multilinguálna antológia poézie zúčastnených básnikov a v neposlednej rade filmová prehliadka experimentálnych, dokumentárnych, ale i hraných filmov súvisiacich s poéziou.

Ve svém nakladatelství Drewo a srd vydáváte kromě jiného i divadelní hry představitelů současného britského divadla, vycházejícího z Artaudova Divadla krutosti, takzvané in­yer­face theatre. Jsou vám Sarah Kaneová nebo Mark Ravenhill blízcí i ve vlastní tvorbě?

Divadelná edícia je skôr výsledkom pôsobenia divadelného teoretika, režiséra, dramatika a príležitostného herca Jána Šimka, tiež redaktora Vlny, s ktorým sme vedno časopis na konci deväťdesiatych rokov zakladali. Mimo knižnej edície vyšlo množstvo hier aj vo Vlne. Okrem spomínaných emblematických autorov napríklad Škót David Harrover, Španielka Angelica Liddelová, Rakúšan Georg Shubert, fínsky autor Arto Salminen, Argentínčan Rafael Spregelburd, nemeckí, poľskí, francúzski a samozrejme aj českí autori.

Určite ma čítanie a pozeranie týchto hier ovplyvnilo, hlavne pri mojich dramatických pokusoch. Myslím, že čo sa týka mojej poézie, respektíve prózy, vychádzal som z iných inšpiračných zdrojov. Cool drama, ako sa na Slovensku označujú tieto texty, bola pre mňa závanom čerstvého vetra do divadelných luhov a hájov. Bohužiaľ, ten vietor sa na Slovensku premenil na vánok, respektíve sa stočil na hrebeňoch našich veľhôr.

V románu História z roku 2009 se prolíná přítomnost a minulost několika dospělých se světem mimo realitu. Jakou roli v tomto díle a ve vaší tvorbě obecně hraje paměť?

Pamäť tu hrá doslova hlavnú úlohu, aj keď je mnou – autorom rôzne modifikovaná: naťahovaná, deformovaná, transformovaná do iných pamätí či mutovaná na metapamäť. Práve to sa mi na pamäti páči najviac, že sa s ňou dá pracovať a hrať. Ja nie som historik, píšem „fiction“, čiže si to môžem dovoliť, respektíve ju musím využiť takýmto spôsobom, aby som dosiahol vytúžený efekt, to jest vyrozprával príbeh a podal správu o stave – môjho/vášho – sveta doplnenú príslušnou analýzou. Koniec koncov pre mňa – auto­ra je rovnako dôležité zabúdanie, teda nepamäť a nepamätanie si.

A co slovenská národní paměť?

Tak tu je to už oveľa horšie. Tam by nepamätanie si nemalo mať žiadny priestor. Opak je však pravdou. Veľmi rýchlo zabúdame a potom sme náchylní robiť stále rovnaké chyby. Mnoho protagonistov bývalého režimu veselo funguje dodnes. Nie je to nič výnimočné ani v okolitých krajinách v oblasti ekonomiky, priemyslu, politiky a podobne, avšak aspoň svet umenia a kultúry je od podobných „činovníkov“ snáď ušetrený. U nás je situácia iná, a tak máte bývalého častuškára za etablovaného básnika, bývalý cenzor a nomenklatúrny káder je pomaly národným bardom, eštebáci sedia na dôležitých postoch, človek, ktorý ako literárny vedec svedčil ako expert na súde a z tohto titulu poslal za mreže študenta, lebo čítal Orwellov román 1984, je profesor literatúry… a tak ďalej a tak ďalej.

Zlyhávajú aj iné pamäte, napríklad pamäť miesta. A tak sa stane, že zrazu sa naše mestá premieňajú na chrómovosklené lego stavebnice.

Zlyháva asi aj chuťová pamäť a v uliciach zavládol gastroterorizmus zahraničných fastfoodových reťazcov. V rámci autokolonizácie má skoro každá reštaurácia či podnik anglický, alebo cudzojazyčný názov. Na tému „premenovávacieho stroja / renaming machine“ mal napríklad veľmi dobrú výstavu Jaroslav Varga.

Odcházejí umělci ze Slovenska někam jinam? Může to mít reálný dopad na slovenskou kulturu?

Množstvo umelcov sa snaží uplatniť v zahraničí a mnohým sa to aj darí. Najviac slovenských umelcov žije asi v Prahe, nájdete ich roztrúsených po celej Európe, ale aj v USA. Sú to samozrejme hlavne umelci, ktorí nie sú viazaní na jazyk a ich vyjadrovacie prostried­ky sú univerzálne. V Prahe, ale aj v Bruseli je napríklad nezanedbateľná tanečná komunita, ale sú tam aj výtvarníci (Tkáčová, Chisa, Kapelová), filmári (Mira Fornay, Fenič, Jakubisko) či spisovatelia (Gál, Žuchová, Muraško) a mnoho ďalších.

Myslím, že exodus má aj pozitíva, keďže väčšina umelcov pôsobí v zahraničí len dočasne. Domov sa vracajú vyspelejší, po­­učenejší, častokrát s lepšími kontaktmi, so skúsenosťami z medzinárodnej spolupráce či oveľa väčších produkcií, ktoré si len ťažko môžeme doma dovoliť.

Kam se ubírá slovenská kultura?

Ja som od narodenia optimista, takže to vidím maximálne pozitívne. Myslím si, že nikdy v histórii sme nemali toľko kvalitných umelcov ako teraz. Výtvarníkov som už spomínal, tak by som si možno dovolil spomenúť pár mien z literatúry: určite Peter Macsovszký, ktorý je rovnako výborný prozaik ako aj inšpiratívny básnik, ďalej môj kolega z festivalu Ars Poetica Martin Solotruk, Michal Habaj, Nora Ružičková, Mária ­Ferenčuhová a Katarína Kucbelová. Čo sa týka prozaikov, spomeniem Ballu, Marka Vadasa, Tomáša Horvátha, Svetlanu Žuchovú, Agda Bavi Paina (rovnako básnik). Každoročne vznikne na Slovensku niekoľko zaujímavých inscenácií. Pre mňa je to hlavne z okruhu už spomínaného Jana Šimka a sem patrí aj pôsobenie nemeckého experimentálneho režiséra Marolda Langera Phillipsena, ale aj z divadla Skrat, ktoré bolo asociované práve s priestorom A4. Zo súčasnej vážnej hudby spomeniem Romana Bergra, Vladimíra Godára, Petra Machajdíka, Petra Grolla, Marka Piače­ka, Dana Mateja… Máme tu silnú generáciu filmárov­dokumentaristov, menovite Marka Škopa, Juraja Lehotského, Petra Kerekesa, Zuzanu Piussi a iných. Na poli súčasného tanca sú výrazné choreografické osobnosti Tomáš Danielis, Katarína Mojžišová, Jaro Viňarský či Petra Fornayová. Najkrajšie na tom je, že takto by som mohol pokračovať ešte na niekoľkých stranách.

Jaké změny byste si přál a nakolik jsou reálné?

Čo sa týka prianí a túžob: určite vidím reálne to, že sa v blízkej budúcnosti zmenia školské osnovy a v nich sa nájde miesto aj pre súčasné umenie. Čo sa týka funkčnosti našich inštitúcii, tak to nevidím ružovo, keďže ich personálne preobsadenie, na ktorom stoja a padajú, je predmetom akéhosi feudálneho systému, kde sa miesta riaditeľov, alebo aj poddaných rozdávajú ako léna. Len ťažko si viem predstaviť, že by zrazu tento systém padol a mali by sme tu otvorené a transparentné súbehy, hoci väčšina z nich sa tak tvári. Naviac, na týchto postoch je len minimálna rotácia, a tak sa stretnete aj s prípadmi, keď je na tej istej stoličke riaditeľ zvolený do funkcie ešte začiat­­kom osemdesiatych rokov. Podobnú situáciu považujem za európsky, ak nie celosvetový fenomén.

Ale aby som to zhrnul, prial by som si, aby slovenská kultúra a umenie, respektíve jej predstavitelia boli známejší čo najväčšiemu počtu záujemcov, a to nielen v zahraničí, ale hlavne doma.

Rozhovor probíhal korespondenčně ve dnech 5.–11. 1. 2012.