Nekreatívni vymierajú

Nedávno jsem si nechal vytapetovat knihovnu. Samozřejmě jsem taky přiložil ruku k dílu a tehdy jsem si všiml, s jakou nechutí ten tapetář pracoval, ačkoliv jsem mu platil nad tarif. Jak to, ptám se ho, že svou práce neděláte se sebemenším zápalem, když za ni dostáváte peníze? Na to mi ten chlap nedokázal odpovědět.

Peter Handke: Nerozumní vymírají (1973)

Tento kurz bol pre mňa oknom do novej dimenzie spoluprežívania a spolupráce s ľuďmi. Cítim sa byť lepším človekom. Viac som spoznal sám seba, naučilo ma to trpezlivosti, sebakoučingu, zlepšilo komunikačnú úroveň, nastavilo ďalší smer do života, zlepšilo merateľné výsledky v práci (sales).

On­line komentár účastníka kurzu koučovacej školy (2015)

Peter Handke napísal hru Nerozumní vymírají v roku 1973 (česky 2013). Uvažuje v nej o vzťahu ľudí k práci a k sebe, ale tiež o poňatí identity, o sebareflexii a hraní ako o určujúcich prvkoch nielen umenia, ale aj kapitalizmu. Divadelná hra bola napísaná niekoľko mesiacov pred vypuknutím celosvetovej ropnej krízy. Kapitalizmus odvtedy našiel svojho „Nového ducha“. Ak v Handkeho hre nerozumní vymierajú, čo robia dnes – v čase postfordiz­mu, kreativizácie a prekarizácie práce?

Veľkopodnikatelia v hre pripravujú na neformálnych stretnutiach uzavretie kartelovej dohody. V dome jedného z nich dojednávajú medzi sebou pravidlá hry na trhu: určujú výšku maximálnej mzdy, delia si podiely na zahraničných trhoch, preberajú stratégie reklamy a marketingu, diskutujú o tom, ktoré oblasti môžu byť potenciálne výnosné („Přestaňme už s tím růstem, Hermanne – nebo ho omezme na výrobky na ochranu životního prostředí. Tam je ještě hodně možností.“) Sú takí veľkí, že ich pozícia na trhu je neotrasiteľná. Cítia sa teda dosť silní na to, aby si dopriali luxus dobrých vzťahov a dohôd založených na dôvere v ostatných, ktorí sú rovnako silní. Je to akási investícia do dobrých spôsobov, ktorá je síce riskantná, ale zvyšuje prestíž. Ochota vystaviť sa riziku a dôvere tu funguje ako znak sebavedomia a dosiahnutia určitej úrovne.

Metafory a nadradenosť

Morálna a spoločenská nadradenosť skupiny sa prejavuje v jazyku, ktorým komunikujú. Veci nikdy nepomenúvajú priamo, ale vždy cez odkazy, náznaky, metafory a príbehy. Výška cien určitých produktov sa v skupine určuje cez príbeh o žene z metra, kritika reklamných praktík cez obraz zo sna, protiargument sa vysloví ako vtip. Handke pritom úmyselne pracuje s tým, že spojitosť metafor s argumentami nie je vždy zjavná, čitateľ si ju musí domýšľať. Čítanie ho utvrdzuje v tom, že do skupiny nemá úplný prístup, ale iba náhľad, že do nej nepatrí. Niektoré významy a prepojenia zostávajú jasné len postavám v knihe, ktoré cez túto komunikáciu hovoria dve veci jedným hlasom: My vieme, o čom je reč – vy to neviete a nemôžete vedieť, pretože nie ste jedným z nás. A zároveň: My sme schopní pochytiť prenesené významy, zatiaľ čo vy ste odkázaní na prvú rovinu a vysvetlenia. „Bez poezie bychom se za své obchody styděli jako první lidé.“

Nepripomína táto „nadradenosť skrz metafory“ náhodou niečo, čo sa odtrháva od bezpečne vzdialeného sveta ­veľkopodnikateľov a približuje sa k vyjadreniam niektorých samozvaných kultúrnych elít? Medzi postojom podnikateľov v Handkeho hre voči pracujúcim vrstvám a sociálne angažovanému umeleckému aktivizmu nájdeme paralely rýchlejšie, než by sme chceli.

Čísla a oplzlosti

Pracujúce vrstvy sú v Handkeho hre spúšťačom ambivalentných pochodov. Na jednej strane sa podnikatelia pohoršujú nad zaslepeným individualistickým konzumom, ktorý je ľahostajný voči všeobecnému blahu. „Ti myslí jenom na peníze. V hlavě nemají nic než čísla a oplzlosti, jak jsem to kdysi trefně pojmenoval. Místo aby si zašli do nějakého večerního kurzu nebo si koupili předplatné do divadla, utrácejí za mrazáky, křišťálová zrcadla a kukačkové hodiny.“ Na druhej strane sú pracujúci videní ako zdroj nepokrivenej autenticity, ktorej už podnikatelia pre svoju komplexnosť nie sú schopní. Rovnaká argumentácia, rovnaké odmietnutie primitívnosti konzumu a rovnaká romantizácia okrajovosti sú východiskom umeleckých aktivizmov snažiacich sa o prekonanie pasivity divákov. Od Situacionistickej internacionály po súčasné, za každú cenu interaktívne projekty. Vo všetkých nájdeme predstavu, že konzum je nástrojom manipulácie, otupenia a odcudzenia más. Pracujúci tak zároveň figurujú ako príklad a protiklad odcudzenosti (obraz autenticity), no tento paradox si nikto príliš nevšíma. Vlastná kreativita a záujem o verejné otázky sú vzývané ako privilegované formy rezistencie a sú hlavným cieľom umeleckých snáh. Umelecké projekty a intervencie majú robiť ľudí menej konzumnými, viac spoločenskými a lepšími.

Permanentný upgrade

Ako prvé sa môžeme pýtať, v čom je konzum umenia, ktorý je tiež výsledkom určitých kultúrnych politík a tržných mechanizmov, lepší, menej manipulatívny a viac vznešený ako komerčný konzum. Ako druhá sa vynára otázka, či sa zlepšovanie sveta a ľudí medzičasom neposunulo do korporátnej sféry, konkrétne do ponuky kurzov, koučingov, sebapoznania a sebarozvoja. To okrem iného ukazuje, že umelecké projekty, hlásajúce kreativitu namies­to konzumu, triafajú vedľa. Angažovanosť a osobná kreativita nijako nevzdorujú, ani neodporujú kapitalizmu v jeho súčasnej fáze postfordizmu. Práve naopak – umožňujú mu expandovať hneď do niekoľkých smerov. Jednak tým, že koučingy a firemné psychotréningy postulujú osobnosť človeka ako neoddeliteľnú súčasť pracovného kontraktu. Úspech alebo zlyhanie firmy tak vyznieva ako priamy následok (ne)schopnosti jednotlivca neustále sa osobne upgradovať aspoň v takých intervaloch, ako jeho počítač. Sluha podnikateľa v Handkeho hre vykonáva svoju prácu a hrá svoju rolu bez akéhokoľvek osobného vkladu. Jeho profesionalita spočíva práve v schopnosti oddeliť pracovné od súkromného. U Handkeho vyznieva táto sluhova vedomá schopnosť hrať rolu ako neoceniteľná výhoda oproti podnikateľovi, ktorý trávi čas a energiu nikam nevedúcim premýšľaním o tom, ako byť sám sebou.

Vysoká liga

Koučingy na trhu zároveň vytvárajú ponuku nie práve lacných služieb, ktoré sa vymykajú obvineniam z bezduchého konzumu. Naopak, predáva sa obraz konzumu, ktorý je vznešený. Veľké firmy do koučingov a sebarozvojových kurzov investujú pravdepodobne s víziou zvýšenia efektivity a loajality zamestnancov. Je otázne, nakoľko je táto vízia platná a nakoľko vyvolaná marketingovými schopnosťami koučingových spoločností. Je tu ale ešte jeden dôležitý aspekt. Poslať zamestnancov na sebarozvojový kurz môže byť efektívny nástroj, ako v nich vyvolať pocit, že hrajú vysokú ligu. Zamestnanci, prekonávajúci svoje limity v teambuildingových aktivitách, získavajú skúsenosť noblesy rizika rovnako ako Hand­keho podnikatelia. Rozoberajú nuansy zásad komunikácie, ktoré hlásajú, že odporovaciu spojku „ale“ treba radšej vo vete vždy nahradiť, čím nadobúdajú pocit zasvätenosti, tak ako podnikatelia komunikujúci v metaforách. Tým pádom nemôžu mať nič spoločné s otupenými masami využívanej spodiny. Čo na tom, že počet odpracovaných hodín ďaleko prevyšuje zákonom stanovené limity, nadčasy sa preto preplácajú mimo záznam a vtedy, keď firma na to má, teda ak sa stihne najbližší deadline. Čo na tom, že deadliny dohodnuté top manažmentom sú nezvládnuteľné, aj keby firma zamestnávala dvojnásobok zamestnancov. Že za každý deň omeškania hrozia miliónové pokuty, pracuje sa pod tlakom a pod permanentnými „priority switches“ a jediný spôsob, ako niečo odovzdať načas, je na úkor kvality práce.

„Najednou mě napadá, že hraju něco, co vůbec neexistuje, a v tom je ten rozdíl. To je pravé zoufalství!“ povzdychne si podnikateľ Quitt v jednej zo svojich nihilistických chvíľok. Na koučingy a sebarozvojové kurzy posielajú láskaví zamestnanci HR oddelení svojich kolegov možno práve preto, aby ich uchránili pred takýmito zdrvujúcimi podozreniami.

Autorka je kulturní antropoložka.