28 dní tmy

Predstavenia divadelnej skupiny Wariot Ideal sa zaoberajú podivnými, silnými postavami na okraji alebo v určitom type izolácie: veľhory, skúšobňa metalovej kapely, byty zapratané vecami a vynálezmi. Jednotlivé inscenácie rekonštruujú tieto mikrokozmy radikálnej a trochu pitoresknej osamelosti a využívajú pri tom nejaký výrazný formálny alebo scénický prvok. Ten je do značnej miery limitujúci a jeho prekonávanie, ale aj nezvládanie, tvoria podstatnú časť nesileného humoru a kutilského výrazu Wariot Ideal. Či už je to voľba francúzštiny ako komunikačného jazyka v predstavení Heavy Metal Soap Opera (2010), horolezecká výstroj a ohlušivý zvuk v GundR (2015), alebo postupné zapĺňanie scény vecami a objektami v predstavení Sifon (2009). V najnovšom predstavení 28 dní tvorcovia experimentujú s komorným priestorom a tmou.

Tma ako scéna

Nejde o efektné momenty tmy na scéne, ale o tmu ako formu scény. Asi tridsať divákov v stiesnenej miestnosti je fyzicky blízko k postave, ktorá sa nevyspytateľne pohybuje po priestore a jej pohyby a gestá sa dajú skôr tušiť, než jasne vidieť. Namiesto toho, aby tvorcovia zachraňovali vizuálnu nejasnosť výrazne štrukturovanými textami alebo zvukom, prípadne hereckou akciou, diváci sú vystavení nezrozumiteľnému mumlaniu, výpadom, nepredvídateľným akciám a demonštrácii techno­logických invencií (podtlaková sprcha, zneviditeľňovanie písma na stene). O to je rozhodnutie sa pre tmu odvážnejšie – kladie na performera extra nároky namiesto toho, aby mu vytváralo formu alibi.

Práve na performatívnych schopnostiach a scénickej prítomnosti predstavenie stojí predovšetkým, a to aj preto, že 28 dní nemá zatiaľ nejakú ďalšiu linku, ktorá by tému úmyselnej vizuálnej nejasnosti nejako rozviedla, alebo konfrontovala. (Tak, ako napr. téma zahltenia informáciami sprevádza zapratávanie scény objektami v predstavení Sifón.) Autori sú si kľúčovosti performatívnych kvalít zrejme vedomí. S tým súvisí ďalšia rovina formálneho experimentovania – v sólo predstavení sa striedajú štyria performeri, pričom minimálne na premiére a uvedeniach počas festivalu 4 plus 4 dny v pohybu nebolo možné dopredu zistiť, kto práve hrá.

Spam sveta

Neviditeľnosť a zhoršená viditeľnosť sa v súčasnom umení a v jeho reflexii začínajú objavovať pomerne často. Tma, para, ostré svetlo do publika, rozpixelované videá naznačujú, že ide o veľkú tému súčasnosti – a to tak v estetickom, ako v politickom zmysle. Táto téma je taká veľká a komplexná, že sa ani náhodou nevtesná do kryptopriestorov presadzujúcich neviditeľnosť ako orgie neobmedzenej slobody.

Nemecká umelkyňa a teoretička Hito Steyerl sa v texte The Spam of the Earth: Withdrawal from Representation (Spam sveta. Ústup reprezentácie, 2012) vyžíva v predstave stiahnutia sa z reprezentácie. Pre Steyerl je to luxusná pozícia, ktorá je v ére dataminingov, rozpoznávacích softvérov a CCTV ochočovania verejného a súkromného priestoru stále viac nedosiahnuteľná, prípadne dosiahnuteľná pre čoraz menej ľudí. Steyerl má ale ďaleko od technooptimistických prístupov, ktoré považujú odstránenie dohľadu (hlavne toho štátneho) za cieľ svojej angažovanosti a neviditeľnosť vyhlasujú za základ slobody. Nemožnosť vypátrať zdroj transakcie v blockchainových systémoch má podľa nich garantovať anonymitu, a tým aj lepší svet. Čo s identitou? Poučený používateľ namiesto utláčaného občana, hlásajú. Vytvárajú tak paralelné cool verzie sveta na dennom svetle – ale s tým, že IT gramotní tu majú väčšie šance prilepšiť si na jeho nerovnostiach.

Mimo reprezentáciu

Hito Steyerl sa naopak zaoberá digitálnymi figúrami, ktoré donekonečna kolujú v korporátnych používateľských rozhraniach a opotrebúvajú sa, ale takmer nikto si ich nevšíma. Sú naťahované do dokonalých kriviek, retušované do ideálnych farieb, zároveň sú však atribútom okraja záujmu, vynucovania pozornosti, antiexkluzivity. Steyerl ignoruje tradične omieľanú perspektívu, v ktorej sa reklama rovná nástroju manipulácie a otupenia nekritického konzumenta. Uvažuje nad spamami ako nad zástupnými obrazmi ľudstva, netelesnými spasiteľmi, ktorí sa obetujú, aby sme sa my mohli vyhnúť vystaveniu a reprezentácii. Irónia, pátos a provokatívnosť tejto predstavy nemajú viesť k idealizácii neviditeľnosti ako priestoru infantilného „all you can do“. Na to, že ide o komplexný a zďaleka nie nevinný pojem, poukazuje Steyerl vo videu How Not to Be Seen. A Fucking Didactic Educational .MOV File (2013). Simuluje formu edukačných domácich videí, ktoré rozohrávajú neviditeľnosť ako technický, umelecký, vojenský, či sociálny fenomén. Prostredníctvom parodických záberov a hlasového komentára Steyerl trvá na tom, že neviditeľnosť uzavretých rezidenčných štvrtí má ďaleko od neviditeľnosti ženy po päťdesiatke alebo skrachovaného start­upu. Rovní sme si iba z technicky­vojenského hľadiska: na to, aby sme boli neviditeľní pre monitorovacie vojenské drony, museli by sme byť menší ako jeden pixel.

Wariot Ideal sa v predstavení 28 dní za­oberajú neviditeľnosťou niekoho, kto sa stiahol z reprezentácie. Rozhodnutie odohrať predstavenie takmer v úplnej tme a intímnom prostredí sa potom dá chápať ako uvažovanie o tom, ako vôbec možno o niekom takom vypovedať, ako ho reprezentovať. Zviditeľnenie bez svetla je jednou z možností, nie samoúčelným ozvláštňujúcim gestom. Funguje to, pretože aj keď sa predstavenie odohráva v tme, jeho autori formálne dbajú na silnú prítomnosť a performatívne schopnosti. Aj vďaka tomuto paradoxu zostávame v rozporuplnom svete sebadeštruktívnej tvorivosti, každodenného rozkladu, neozvláštňovanej nudy a ironického kumulatívneho bordelárstva. Názov predstavenia môže zľahka asociovať Sadeho 120 dní, ale nie je to nič pre súčasných libertariánov. Tí sa stretávajú v používateľsky nepriateľských rozhraniach a jazykoch, kde nehrozí nákaza zo zavírených spamov.

Autorka je kulturní antropoložka.