V Bratislavě už sedmnáct let každoročně probíhá festival experimentální hudby, jehož dramaturgii lze směle srovnávat s nejvýznamnějšími evropskými přehlídkami stejného zaměření. Bohatá historie si zasluhuje odpovídající bilanci. Čeho se Nextu během let podařilo dosáhnout a jaké má naopak limity?
Už dlho nie je žiadnym tajomstvom, že k najvýznamnejším udalostiam experimentálnej hudby na Slovensku patrí festival Next, organizovaný združením Atrakt Art. Platí to aj po poslednom, sedemnástom ročníku. Na Slovensku je Next nenahraditeľný, bezkonkurenčný a jediný so všetkými výsadami, pre ktoré si ho poslucháč inovatívnej hudby musí rozmaznávať. Jedným dychom je potrebné dodať, že festival dopláca na medzery grantovej politiky a aj napriek dlhoročnej kultivácii publika, prinášania aktuálnych zvukových trendov a systematickej dramaturgii, musí bojovať o financie v záplave tradičného kultúrneho snobizmu iných mestských festivalov. Navzdory tomu sa Next stal legendou rastúcou ústnym tradovaním, stretávací bod prívržencov scény, z ktorého sa zahraniční umelci vracajú s pozitívnymi ohlasmi a odporúčaniami. Sedemnásť rokov nabáda pravidelného návštevníka k spätnému bilancovaniu – čiastočnému pohľadu zvonka. Čo sa za tie roky zmenilo? Aká je snaha prilákať ľudí zvonka a či vôbec takáto snaha existuje? Čo znamená Next pre lokálnu zvukovú scénu a naopak? Aké meno má festival v zahraničí, mimo konzistentného publika, ktoré sa vyznačuje vitálnosťou, bez ktorej by žiadna podobná scéna nemohla fungovať?
V útrobách klubu A4
Nehybnosť lokálneho publika vždy bola a bude dvojsečná zbraň, ktorá na jednej strane vytvára dojem obojstranného záujmu a čulosti, no na druhej strane vedie k stagnácii a frustrácii z koncertného panoptika, tvoreného kamarátmi kamarátov. Hľadanie nových uší je nosným bodom takmer všetkých festivalov experimentálnej hudby, pričom dôležitým ostáva práve konkrétny krok smerom k poslucháčovi, ktorý neprináša programové ústupky, skôr naopak – hľadá kreatívne a inovatívne strety s pohľadmi zvonka. Krok, ktorý robí z objavovania nepočutého nový druh radosti spojenej s prekračovaním vlastného očakávania, vedúc tak k poslucháčskej otvorenosti.
Bratislava bola vždy ako mesto na polceste medzi stredoeurópskymi kultúrnymi centrami so svojou životaschopnou scénou ideálnym miestom pre stretnutia nadšencov nových zvukových experimentov. Pri sledovaní do veľkej miery rovnako zameraných susedných festivalov to však vyzerá tak, akoby Next nevystihol správny moment a ustrnul v jednom bode, napĺňajúc svoj program vždy rovnako a zároveň najlepšie, ako mu to ideové, grantové, organizačné a priestorové mantinely dovoľujú. Kým napríklad ročníkovo podobne starý maďarský UH Fest, poľský Unsound, rakúsky Donaufestival či ešte užšie profilovaný pražský Vs. Interpretation, testujú urbánny potenciál mesta, Next ostáva v útrobách akusticky nevyladeného priestoru A4, ktorý dokáže opakovane zaplniť do posledného miesta a vyťažiť z neho možné maximum. Sprievodný program síce okupuje aj iné mestské priestory, čo sme mohli naposledy vidieť počas organového koncertu JeanLuca Guionneta, či workshopu s Eddiem Prévostom a v spolupráci s klubom Fuga, no hlavný program je natlačený do troch dní a sídli v dávno prekonanej sále. Je to síce prirodzené, keďže Áštvorka bola vždy vlajkovou loďou experimentálnej hudby na Slovensku a nezávislého umenia vôbec, no návšteva koncertov s mapou v ruke je pre cezpoľného poslucháča vždy zaujímavejšia, rovnako ako je tvorivejšie uvažovať o zvuku v rôznorodých priestorových kontextoch.
Londýnsky predvoj
Výrazným krokom vpred tak ostáva predfestivalový večer v londýnskom Cafe OTO, kde sa Nextu darí hájiť farby slovenskej scény a doplniť ju zaujímavými svetovými menami a kolaboráciami, vďaka čomu dochádza k potrebnej konfrontácii, na akú sme doposiaľ neboli zvyknutí (ak nepočítame občasné aktivity kolektívov Easterndaze a MOR HO!). S tým súvisí aj promovanie aktivít, ktoré sa takto posúva oproti minulým rokom na vyššiu úroveň a jeho výsledkom je spolupráca s festivalom Borealis, ústiaca do dvoch spoločných projektov medzi slovenskými a nórskymi umelcami. Plodnú spoluprácu, ktorej predchádzalo v minulých rokoch spojenie s UH Festom alebo Norbergfestivalom, by mohol Next ešte navyše posunúť smerom k záujmu o zahraničné médiá a posnažiť sa o širšiu diskusiu na miestach, kde nemusí svoju kvalitu dokazovať počtom návštevníkov, ale samotnou invenčnou dramaturgiou. Rekapitulácia uplynulých ročníkov vo mne vyvoláva pocit, že napriek londýnskemu predvoju by festivalu prislúchalo ambicióznejšie uvažovanie smerom von, na úkor jeho lokálnej zomknutosti a „rodinnému“ nádychu, ktoré sú bohužiaľ živené nezáujmom zo strany slovenských kultúrnych médií.
Na druhej strane je sedemnásťročná história dôkazom toho, že aj s obmedzeným rozpočtom odkazujúcim k večnému dokazovaniu vlastnej identity a opodstatnenosti inej hudby, je možné vytvoriť kvalitný program, ktorý je schopný konkurovať okolitým festivalom a z určitého pohľadu ich svojou odlišnosťou prekonať. Next sa umne vyhýba tematickému znásilňovaniu, ktoré sa v súvislosti s Unsoundom či s festivalom CTM stále viac vyprázdňuje, zamieňajúc ich prvotnú výstižnosť a relevantnosť za aktuálnu marketingovú efektnosť. Next necieli prioritne na súčasné mená a ich súčasné „rebríčkové“ albumy za cenu pravidelného duplikovania programu, ale drží sa striktne svojho objaviteľského bádania, namiesto kontrolovania a rotácie.
V programe tak nachádzame určité strategické línie, rozkročené medzi voľnou improvizáciou (Eddie Prévost, Chris Corsano, Okkyung Lee, John Butcher), multimediálnymi projektmi odhaľujúcimi možnosti nových technológií (Robert Henke, Myriam Bleau, Adam Donovan), aktuálnymi prístupmi v hlukovej hudbe (Marcus Schmickler, Rashad Becker, Valerio Tricoli), či dekonštrukciou tanečnej hudby (Amnesia Scanner & Bill Kouligas, Lorenzo Senni, Sote, Evol). Aktuálnosť dokáže vybalansovať triezvym pohľadom do minulosti, rovnako ako ju doplniť o to najzaujímavejšie z domácej scény. Týmto má Next najbližšie k budapeštianskemu festivalu UH, ktorý dokáže program doplniť aj o freakfolkové poetiky alebo rôzne klubové odnože, vďaka čomu sa stáva ešte viac divácky príťažlivejším.
Chýbajúci diskurz
Napriek histórii festivalu a jeho vyčnievajúcej príkladnej špecifickosti chýba na Slovensku potrebný diskurz. Sčasti je to možno výsledok slabej komunikácie a PR, sčasti nezáujmom a obmedzenosťou slovenských médií hľadať a opisovať to, čo sa nachádza za hudobným výberom Pohody, Rádia FM či Pitchforku (nielenže sa nepíše o hraničných zvukových polohách, ale chýba akákoľvek erudovaná hudobná kritika). Diskurz, ktorý by načrel do medzinárodných vôd a pohľadom zvonka dokázal definovať a ukotviť tých sedemnásť rokov, oceniť dlhodobú prácu a podnietiť ju k ďalším krokom, tak aby napredovala a prinášala do našich končín nové zvuky v novom šate. O experimentálnej a improvizovanej hudbe panuje názor, že si ju verný poslucháč nájde bez akéhokoľvek PR či reklamy. Verní by sa aj našli, ale oveľa zaujímavejšie sú práve reakcie nových prišelcov. Ako rozšíriť kruh a narušiť jeho začarovanosť? To je opakovane sa vynárajúca otázka, nielen na organizačný tím Nextu.
Autor je hudební teoretik.