To, čo sa nedá popísať

Hosť

Nikdy nezabudnem na deň, keď sa k nám nasťahoval. Môj manžel ho priviedol pri návrate z jednej cesty.

Boli sme vtedy asi tri roky svoji, mali sme dve deti a ja som nebola šťastná. Manžel pre mňa nebol viac než kus nábytku. Človek si zvykne vidieť ho na určitom mieste, no nezanecháva ani najmenší dojem. Bývali sme v malej dedine, odľahlej a vzdialenej od mesta. Ľud tu takmer vymrel alebo bol na najlepšej ceste k zániku.

Nedokázala som v sebe udusiť výkrik hrôzy, keď som ho zbadala prvýkrát. Bol nevľúdny, zlovestný. S veľkými zažltnutými okrúhlymi očami, ktorými hľadel takmer bez žmurkania. Zdalo sa, že prenikajú predmetmi a ľuďmi.

Môj biedny život sa premenil na peklo. V tú istú noc, keď prišiel, som na kolenách prosila muža, aby ma neodsúdil k jeho mučivej spoločnosti. Nemohla som si pomôcť, vzbudzoval vo mne nedôveru a hrôzu. „Je úplne neškodný,“ povedal môj manžel a ďalej na mňa hľadel s ľadovou ľahostajnosťou. „Zvykneš si na jeho spoločnosť, a ak sa ti to nepodarí…“ Neexistoval spôsob ako ho presvedčiť, aby ho odviezol. Zostal v našom dome.

Nebola som jediná, kto trpel jeho prítomnosťou. Všetci v dome – naše deti, žena, ktorá nám pomáhala v domácnosti, jej synček – sme z neho mali hrôzu. Len môj muž si vychutnával jeho spoločnosť.

Od prvého dňa mu môj manžel pridelil izbu v kúte. Bola veľká, no vlhká a tmavá. Kvôli tomu som ju nikdy nepoužívala. Zdalo sa však, že on je s ňou spokojný. Keďže bola celkom tmavá, vyhovovala jeho potrebám. Spal až do zotmenia a nikdy som nevedela, kedy sa vlastne uložil na spánok.

Prišla som o posledný kúsok pokoja, z ktorého som sa v dome tešila. Cez deň sa všetko javilo normálne. Ja som sa vždy zobudila skoro ráno, obliekla som deti, ktoré už boli hore, pripravila som im raňajky a zabavila som ich, zatiaľ čo Guadalupe upratovala dom a šla nakúpiť, po čo som ju poslala.

Dom bol veľký, so záhradou uprostred a štyrmi izbami rozmiestnenými naokolo. Medzi izbami a záhradou boli chodby, ktoré chránili izby od prudkého dažďa a vetra, tak častého v tejto oblasti. Aby som udržala taký veľký dom na poriadku a starala sa o záhradu, musela sa ťažká práca stať mojou každodennou činnosťou. No milovala som svoju záhradu. Chodby boli pokryté popínavými rastlinami, kvitnúcimi takmer celý rok. Pamätám si, ako veľmi som po večeroch rada sedávala v jednej z chodieb a šila oblečenie pre deti, obklopená vôňou zimolezu a bugenvileí.

V záhrade som pestovala chryzantémy, sirôtky, alpské fialky, begónie a heliotropy. Kým som polievala rastliny, deti sa zabávali hľadaním červov na ich listoch. Niekedy tak strávili hodiny, tichí a pozorní, snažili sa chytiť kvapky vody unikajúce zo starej hadice. Ja som sa však nemohla prestať dívať, z času na čas, na izbu v kúte. Aj keď celý deň prespal, nemohla som si byť ničím istá. Mnohokrát som pripravovala jedlo a zrazu som na krbovom sporáku zbadala jeho tieň. Cítila som ho za chrbtom, hodila som na zem, čo som mala v rukách, vybehla z kuchyne a kričala som ako šialená. Vrátil sa do svojej izby, akoby sa nič nestalo.

Myslím, že úplne ignoroval Guadalupe, nikdy sa k nej nepriblížil, ani ju neprenasledoval. No toto neplatilo pre moje deti a pre mňa. Ich nenávidel a na mňa vždy striehol.

Keď vychádzal zo svojej izby, začínala sa tá najhoršia nočná mora, akú kedy kto zažil. Vždy stál v malom altánku predo dvermi mojej izby. Ja som potom už viac nevyšla. Niekedy, keď som si myslela, že už spí, som šla do kuchyne po desiatu pre deti, no zrazu som ho našla v nejakom tmavom kúte chodby, pod popínavými rastlinami. „Tam je, Guadalupe!“ zúfalo som kričala.

Guadalupe ani ja sme mu nikdy nedali meno, mali sme pocit, že keby sme tak učinili, tá strašná bytosť by sa zmenila na skutočnosť. Vždy sme hovorili: „Tam je, už vyšiel, spí, on, on, on…“

Pripravoval si len dve jedlá. Jedno, keď sa pri zotmení zobudil a druhé azda pri úsvite pred tým, než sa uložil spať. Guadalupe mala na starosti nosiť mu podnos, a som si istá, že ho len hodila na podlahu, tá úbohá žena prežívala rovnakú hrôzu ako ja. Nedal do úst nič iné ako mäso.

Keď deti zaspali, Guadalupe mi do izby priniesla večeru. Nemohla som ich nechať samy, vedomá toho, že sa zobudil alebo sa čoskoro zobudí. Keď Guadalupe skončila s prácou, šla si ľahnúť k svojmu synovi. Zostala som sama a rozjímala nad spánkom mojich detí. Keďže dvere mojej izby boli vždy otvorené, neodvážila som sa zaspať kvôli obavám, že každú chvíľu môže vstúpiť a napadnúť nás. Nemohla som ich zavrieť; môj manžel sa vždy vracal neskoro a keby ich nenašiel otvorené, pomyslel by si… Vraj má teraz veľa práce, povedal mi raz. Podľa mňa ho zamestnávali aj iné veci…

Jednu noc som bola hore do druhej ráno a počula ho vonku. Keď som sa prebudila, zbadala som ho pri mojej posteli, ako na mňa civí prenikavým pohľadom… Vyskočila som z postele a šmarila som doňho benzínovú lampu, ktorú som nechala zapálenú celú noc. V tejto dedine nebola elektrina a nezniesla by som byť potme vediac, že kedykoľvek… Uhol sa letiacej lampe a vyšiel z izby. Lampa sa roztrieštila na tehlovej podlahe a benzín sa rýchlo rozhorel. Keby nebolo Guadalupe, ktorá pribehla na moje výkriky, celý dom by zhorel.

Manžel nemal čas vypočuť si ma a ani ho nezaujímalo, čo sa v dome deje. Hovorili sme len o nevyhnutnom. Už dávno sa nám minuli všetky city a slová.

Je mi zle, keď si spomeniem na… Guadalupe šla na nákup a nechala malého Martina spať v zasúvacej posteli, kam ho cez deň ukladala. Šla som sa naň niekoľkokrát pozrieť. Pokojne spal. Bolo to napoludnie. Česala som deti, keď som začula plač malého zmiešaný s čudnými výkrikmi. Keď som prišla do izby, videla som, ako kruto mláti dieťa. Ani teraz neviem vysvetliť, ako som mu vytrhla malého a ako som sa na neho vrhla s palicou, ktorá bola po ruke. Zaútočila som na neho so všetkou zúrivosťou, ktorú som v sebe toľký čas dusila. Neviem, či sa mi ho podarilo poriadne zraniť, no upadol no bezvedomia. Keď sa Guadalupe vrátila z nákupov, našla ma ležať v bezvedomí a svojho malého dobitého a s krvácajúcimi škrabancami. Cítila ohromnú bolesť a hnev. Našťastie dieťa nezomrelo a rýchlo sa zotavilo.

Bála som sa, že Guadalupe odíde a nechá ma samu. Že tak neučinila, bolo len preto, že to bola statočná a šľachetná žena, ktorá ku mne a k mojím deťom prechovávala obrovský cit. No v ten deň sa v nej zrodila nenávisť, ktorá volala po pomste.

Manželovi som vyrozprávala všetko, čo sa stalo, a naliehala som, aby ho odviedol, pretože by mohol zabiť naše deti, tak ako skúsil zmárniť malého Martina. „Zo dňa na deň si hysterickejšia. Keby si vedela, aké je to smutné a deprimujúce takto ťa vidieť… tisíckrát som ti vysvetľoval, že nikomu neublíži.“

Vtedy mi napadlo, aby som utiekla z tohto domu, od manžela, od neho… Ale nemala som žiadne peniaze a doprava tu bola komplikovaná. Bez priateľov a príbuzných, na ktorých by som sa mohla obrátiť, som sa cítila sama ako sirota.

Deti boli od ľaku celé bez seba, nechceli sa viac hrať v záhrade a nepohli sa odo mňa ani na krok. Keď Guadalupe išla na trh, zamykala som sa s nimi v mojej izbe.

„Takto to už ďalej nejde,“ povedala som jedného dňa Guadalupe.

„Musíme konať, a to hneď,“ povedala.

„Ale čo zmôžeme samy dve? Samy, to je pravda, ale s akou nenávisťou…“

Oči jej zvláštne zažiarili. Pocítila som radosť a strach.

Príležitosť sa naskytla, keď sme to najmenej očakávali. Manžel odišiel do mesta vybaviť nejaké záležitosti. Podľa toho, čo mi povedal, sa mal vrátiť o dvadsať dní.

Neviem, či sa dozvedel, že je manžel preč, no v ten deň sa zobudil skôr než obvykle a postavil sa pred moju izbu. Guadalupe a jej syn spali v mojej izbe a po prvýkrát som mohla zavrieť dvere.

S Guadalupe sme takmer celú noc snovali plány. Deti pokojne spali. Občas sme začuli, ako prišiel až k dverám a zúrivo na ne búšil…

Nasledujúci deň sme deťom pripravili raňajky a zamkli sme ich do mojej izby, aby sme mali pokoj a aby nám neprekazili plány. Guadalupe a ja sme mali toľko práce a starostí, že sme si nemohli dovoliť strácať čas ani jedlom.

Guadalupe rozsekala niekoľko dosiek, veľkých a hrubých, zatiaľ čom ja som hľadala kladivo a klince. Keď bolo všetko pripravené, potichu sme prišli k izbe v kúte. Dvere boli privreté. Zadržali sme dych, zložili kolíky, potom sme zamkli dvere a začali sme pribíjať dosky, až kým sme ich úplne nezavreli. Od námahy nám po čele stekali ťažké kvapky potu. Nepočuli sme žiaden hluk, zdalo sa, že hlboko spal. Keď sme skončili, Guadalupe a ja sme sa s plačom objali.

Nasledujúce dni boli strašné. Žil mnoho dní bez vzduchu, bez svetla, bez pokrmu… Na začiatku búšil na dvere, hádzal sa na ne, zúfalo kričal, škriabal… Ani Guadalupe, ani ja sme nemohli jesť či spať, tak strašné boli tie výkriky…! Niekedy sme si mysleli, že môj manžel sa vráti skôr, než umrie. Ak by ho takto našiel…! Vydržal dlho, myslím, že žil takmer dva týždne…

Jedného dňa už nebolo počuť žiaden hluk. Ani jeden vzdych… No aj tak sme s otvorením izby počkali ďalšie dva dni.

Keď sa môj manžel vrátil, privítali sme ho so správou o jeho náhlej a znepokojujúcej smrti.

Roztrhaný čas

Najskôr bola obrovská bolesť. Odchod odlamujúci sa v tichu. Drobiaci sa v tmavom vetre. Vytrhnúť odrazu korene, ocitnúť sa bez opory a hlucho padať. Rútiac sa z veľmi vysokého vrcholu. Jedna spomienka, jedno zjavenie, jedna tvár, tvár ticha, voda… Slová konečne ako čosi, čoho sa dotýka a čo sa ohmatáva, slová ako nevyhnutná matéria. A všetko za sprievodu temnej a lepkavej hudby. Hudba, o ktorej pôvode nevieme, no ktorú počuť. A potom zmätok vetvy zo vzduchu na zemi. Údiv vtáka v prvý deň letu. Všetko bolo vtedy ľahké a vzdušné. Hmota bola dymom alebo snom, hmla, z ktorej sa stane čosi neskutočné. Všetko bolo okamžite. Len samotné chcenie spájalo vzdialenosti. Vystúpiť a zostúpiť, akoby hýbané neviditeľnou pružinou. A všetko mimo zvuku, kde kroky nepočujú svoje stopy. Dalo sa prejsť cez steny. Dalo sa smiať a plakať, zúfalo kričať a človek nepočul ani sám seba. Nič nemalo hodnotu, len spomienka. Nekonečný okamih bol ponechaný na seba, bez tlieskajúcich divákov, bez kriku. Nič a nikomu, komu by sa dalo odpovedať. Zrkadlá mlčali. Neodrážali svetlo, tieň ani oheň…

Vstúpili sme do Huerta Vieja, môj otec, moja matka a ja. Dvere boli otvorené, keď sme prišli a nebol tam ani pes ani záhradník. Spokojne sme kráčali, držali sa za ruky, ja som bola uprostred. Otec si veselo pískal. Mama niesla kôš na ovocie. Bolo tam veľa kvetov a rozvoniavalo zrelé ovocie. Prišli sme do stredu sadu k rybníku s farebnými rybičkami. Vytrhla som sa z náručia rodičov a bežala som k okraju rybníka. Na dne boli červené okrúhle jablká a nad nimi plávali ryby, bez dotyku… chcela som ich dobre vidieť… priblížila som sa k okraju… bližšie…

„Dcérka, stoj, veď spadneš!“ kričal môj otec. Obrátila som sa k nim. Mama odhodila kôš a s krikom si dlaňami zakryla tvár.

„Chcem jablko, oci.“

„Jablká sú tajomné, dcérenka.“

„Ale ja chcem jablko, chcem veľké červené jablko, ako tieto…“

„Nie, dieťa, počkaj… nájdem ti iné jablko.“

Skočila som do rybníka. Keď som sa dotkla dna, cítila som len jablká a ryby držiace sa pri dne, voda z rybníka vytryskla a odviata vetrom, zúrivým vírom, zahalila otca a mamu. Nevidela som ich, otočili sa obkľúčení vodou, voda, ktorá ich pohltila a ukryla ich pred mojím pohľadom, čoraz viac sa vzďaľovali… v hrdle som pocítila strašné pálenie… oci, mami… oci, mami… bola to moja chyba… oci, mami… Vyšla som z rybníka. Už tam neboli. Stratili sa spolu s vetrom a s vodou… začala som plakať, zo zúfalstva… odišli… bála som sa a bolo mi zima… stratila som ich, stratila som ich a bola to moja chyba… stmievalo sa… bála som sa a bolo mi zima… môj otec, moja mama… pozrela som sa dole, dno rybníka bola obrovská kaluž krvi…

Jeden Arab predával jemné látky vo veľkej miestnosti plnej poličiek.

„Chcem krásnu látku na kostým, dnes večer musím vyzerať elegantne a oblečená k svetu,“ povedala som mu.

„Mám tie najkrajšie látky na svete, pani… pozrite na tento skvostný brokát z Damašku, nepáči sa vám?“

„Páči, ale chcem niečo ľahšie, brokáty nie sú najvhodnejšie na toto obdobie.

„A čo táto látka? Pozrite na tie kresby… kone, kvety, motýle… až utekajú z látky… pozrite, ako utekajú… idú… idú… a potom sa vracajú… kone sa vracajú len v spomienke, motýle mŕtve, kvety vysušené… všetko sa končí a rozkladá, drahá pani…“

„Nepokračujte, preboha! Nechcem mŕtve veci, chcem niečo, čo pretrvá, nie to prchavé a prechodné, táto látka je strašná, ničí ma, odneste ju, berte ju preč.“

„A čo vravíte na túto?“

„Krásna, naozaj krásna… je to ako jemné vlnobitie a…“

„Nie, pani, to sa mýlite, nie je to jemné vlnobitie, táto látka predstavuje chaos, totálny zmätok, to, čo nemá tvar, čo sa nedá popísať… ale určite z nej bude krásny kostým…

„Dajte tú pomätenú látku preč, nechcem ju viac vidieť… veď som vám povedala, že chcem peknú látku.“

Arab na mňa pozeral tmavými, vpadnutými a lesklými očami. Vtedy som si na stole všimla jednu látku.

„Ukážte mi túto, myslím, že sa mi páči…“

„Veľmi pekná, však?“

„Áno, páči sa mi.“

„Ale nemôžem vám ju predať.“

„Prečo nie?“

„Pred rokmi si ju u mňa odložila jedna pani a neviem, kedy si po ňu príde.“

„Možno už na ňu zabudla. Tak mi ju predajte!“

„Zabudla­nezabudla, látka tu zostane navždy, navždy a mimochodom, drahá pani, viete vy čo znamená to slovo?… No a čo poviete na túto?“

„Prekrásna, chcem ju.“

„Musím vás však upozorniť, že z tejto látky vám nevystačí na nič, možno tak na ozdobu pre ďalšie šaty… Ach! Ale mám túto, samá dokonalosť, aha, ten najjemnejší hodváb a tá nežná a delikátna farba, ako okvetný lístok…

„Máte pravdu, ako stvorená pre môj kostým, presne taká, akú som si predstavovala.“

„Budete v nej ako živá ruža. Je to moja najlepšia látka, určite ju vezmete?“

„Bezpochyby, odstrihnite mi tri metre.“

Ale… čo to počujem? Strihať túto látku? Rozsekať ju? Najstrašnejší zločin! To nemôže byť pravda, nie… Tečúci potok jej krvi zalieva môj obchod, poškvrňuje všetko, všetko, stúpa mi až po hrdlo a dusí ma, nie, nie, takýto zločin, zavraždiť túto látku! Zavraždiť ju chladne, len preto, že je krásna, lebo je krásna a bezbranná. Aká podlosť! Aká skazenosť! Aká ničomná bytosť ste vy, pominuteľná a biedna a všetko len pre jeden rozmar! Ach, koľká ukrutnosť, aká ukrutnosť…! Vaša skazenosť vás vyjde draho, zaplatíte aj s úrokmi a nebudete to môcť ani oľutovať, lebo vám nedajú čas, pozrite, pozrite sa naokolo, na poličkách, na stoloch, všade sú len prázdne kotúče, duté, opustené, všetci odišli, všetci prichádzajú sem, k vám, približujú sa, stále bližšie, tesnejšie, bližšie, až kým sa nebudete môcť ani pohnúť a nadýchnuť, takto, takto, takto…

Krv, aký ohavný je pach krvi! Vlažná, lepkavá, dotkla som sa jej a zhrozila som sa, zhnusila sa mi a utrela som si ruky do šiat. Neutíšiteľne som plakala a tiekli mi sople, chcela som sa schovať pod posteľ, do tmy, kde by ma nikto nenašiel… „Lucinda, dieťa, nechaj nech ti vyzlečiem šaty a umyjem ti ruky a tvár, si celá od krvi, stvorenie.“ Mama mi utierala nos vreckovkou… Mama, mama, prečo zabili barana? Tieklo z neho veľa teplej krvi, ja som si z nej vzala, mama, tam na dvore… Umyli ma, prezliekli mi šaty a Quintila ma zobrala na trh, môj otec mi dal veľa dvadsiatok, vozila som sa na koníkovi, na bielom, veľa koliečok, veľa, a začalo mi byť zle… Quintila mi kúpila ružovú cukrovú vatu, vanilkovú zmrzlinu, z cukrovej vaty sa mi v hrdle spravilo klbko a znovu som vracala a znovu a znovu, mala som ústa plné chlpov, chlpy stuhnuté krvou, zmrzlinu s chlpmi, vatu s krvou… Quintila mi do úst tlačila vatu… „otvor ústa, dcéra, prehltni, tak, buď dobrá, dieťa, urobí ti to dobre.“ Nechcem tento hustý vývar, budem vracať, nedávajte mi tento strašný vývar, je to barania krv, vlažná, hustá, moja ruka, oci, veľmi ma bolí, veľký tučný černoch si mi sadol na ruku a nenechá ma pohnúť sa, moja ruka, oci, povedz mu, nech odíde, veľmi ma bolí, idem znovu vyvracať tento vývar, taký hustý a taký horký…

Vstúpila som do modernej knižnice s množstvom okien a rastlín. Police plné kníh siahali až po strop. Ľudia vychádzali naložení knihami a šli veľmi spokojne, bez zaplatenia. Muž pri pokladni si smutne vzdychol zakaždým, keď niekto vyšiel, a zapísal niečo do veľkej knihy, otvorenej na pulte. Začala som si rýchlo vyberať knihy skôr, než sa všetky vytratia. Vzala by som si ich veľa, tak ako ostatní. Podarilo sa mi nahromadiť kopu, no keď som ich chcela zdvihnúť, nevedela som si s nimi rady. Ruky ma hrozne boleli od toľkej váhy a knihy mi beznádejne padali, zdalo sa, že mi kvapkajú spod pazúch. Rozhodla som sa niektoré vyradiť, no nevládala som pohnúť ani s tými zvyšnými, ruky ma stále neznesiteľne boleli a knihy zakaždým vážili viac. Nechala som tam ďalšie, potom zasa ďalšiu, ešte jednu, a zostala mi len jedna a nevládala som pohnúť ani s jednou jedinou… vtedy som si všimla, že tam už neboli ľudia, dokonca ani muž pri pokladni. Všetci boli preč a už tam nezostali žiadne knihy, všetky si ich odniesli. Pocítila som obrovský strach a šla som k dverám. Už tam neboli. Rozbehla som sa z jednej strany na druhú a hľadala dvere. Neboli tam dvere. Ani jediné. Len steny s prázdnymi knižnicami, vertikálnymi rakvami. Začala som kričať a búšiť päsťami, aby ma niekto počul a dostal ma odtiaľ, z tej miestnosti bez dverí, z tej hrobky, kričala som, kričala som zúfalstvom… vtedy som pocítila prítomnosť, temnú, beztvarú, nevidela som ju, ale plne som ju cítila, bola som v pasci, bez cesty von, začala som krok za krokom ustupovať, pomaly, aby som nespadla, ona tiež postupovala, vedela som to, cítila som ju celou svojou bytosťou, už som nemohla ísť o krok ďalej, narazila som do knižnice, lial sa zo mňa pot, výkriky mi v krku narástli a začali sa topiť v neartikulovanom skučaní, bola už blízko, zakaždým bližšie, a ja tam, neschopná konať, pohnúť sa, kričať, z ničoho nič…

Bola som na nástupišti železničnej stanice, čakala som na vlak. Nemala som batožinu. V rukách som niesla akvárium s drobnou modrou rybkou. Prišiel vlak a rýchlo som nastúpila, mala som strach, že by odišiel bezo mňa. Bol plný ľudí. Prešla som niekoľkými vagónmi a snažila sa nájsť pre seba miesto. Bála som sa, že rozbijem akvárium. Našla som ho vedľa tučného muža, ktorý fajčil cigaru a z úst, nozdier a očí mu vychádzali veľké obláčiky dymu. Začala som pociťovať závrat, zahmlil sa mi zrak a cítila som už len dym, hustý dym, ktorý do mňa presakoval zo všetkých strán s neznesiteľným zápachom. Začal sa mi sťahovať žalúdok a rozbehla som sa k toaletám. Boli zatvorené na zámok. Zúfalo som chcela otvoriť okno. Bolo zanitované. Už som to viac nemohla vydržať. Vyvracala som do akvária čierne husté zvratky. Už nebolo vidno modrú rybičku, cítila som, že je mŕtva. Zakryla som akvárium kvetovanou vreckovkou. Začala som hľadať nové miesto. V poslednom vozni som našla jedno vedľa elegantne oblečenej ženy. Žena hľadela von oknom, zrazu si všimla moju prítomnosť a uprene sa na mňa zahľadela. Bola som to ja, elegantná a stará. Vytiahla som z tašky zrkadielko, aby som si lepšie skontrolovala tvár. Nevidela som sa. Zrkadlo neodrážalo môj obraz. Premkol ma chlad a hrôza, že som už nemala tvár. Že už som viac nebola ja, ale tá zvädnutá žena ukrytá v šperkoch a kožušinách. Nechcela som ňou byť. Bola už stará, zajtra umrie, možno už dnes. Chcela som sa zdvihnúť a utiecť, vystúpiť z toho vlaku, zbaviť sa jej. Starena na mňa uprene hľadela a vedela som, že mi nedovolí utiecť. Potom si ku mne prisadla tučná žena s malým dieťaťom v náručí. Pozrela som na ňu a hľadala pomoc. Tiež som to bola ja. Už som nemohla odísť, ani utiecť, obkľúčili ma. Dieťa sa prudko rozplakalo, akoby ho niečo bolelo. Matka, ja, mu zakrývala ústa fialovou vreckovkou a takmer ho zadusila. Pocítila som hlbokú bolesť dieťaťa, moje úbohé dieťa, a vykríkla som, len raz. Vreckovka, ktorou mi zakrývali ústa bola obrovská a pchali mi ju až do hrdla, hlbšie, hlbšie…

Ze španělských originálů vybrala a přeložila Lucia Duero.