Ve sborníku Feminizmy pre začiatočníčky z roku 2009, jehož jste jednou z editorek, se řeší vztah feminismu k nacionalismu a socialismu i důvody „tříštění“ demokratických sil. Jak takhle kniha vůbec vznikla?

K dvadsiatemu výročiu Nežnej revolúcie sme sa obzreli, ako sa zrodil rodový diskurz u nás a prečo s feminizmom musíme stále znova začínať od začiatku. Feministky zo Západu kontaktovali po roku 1989 často ženy z Československa. Nadácia strany Zelených Frauen Anstiftung, neskôr súčasť Heinrich Böll Stiftung, ktorá dlhé roky podporovala Gender Studies v Prahe a Aspekt v Bratislave, zorganizovala najprv spoločné poznávacie konferencie, čo sprostredkovala Jiřina Šiklová. V Bratislave príznačne o nacionalizme… Neskôr pozvali viaceré ženy, feministky začiatočníčky, z postsocialistických krajín na workshop v Hamburgu, kde sme na zá­klade osobných príbehov komunikovali o tom, čo pre nás bol socializmus, ako sa má k feminizmu a ako my chápeme feminizmus. Pre západonemecké feministky bol pád reálneho socializmu tvrdým nárazom, keďže socializmus považovali nielen z hľadiska rodovej rovnosti za to lepšie riešenie. To stretnutie vyrastalo z úprimného záujmu o seba navzájom, čo si môžeme dať, ako môžeme vo svojej rozmanitosti spolupracovať. Z Česka tam boli napríklad Anna Šabatová, Anna Grušová a myslím, že aj Hanka Havelková a ďalšie, s ktorými sme dlho intenzívne spolupracovali. Vtedy už to boli zrelé osobnosti, aj čo sa týka profesionálneho, nielen názorového profilu. Ja som bola taká tá mladá nahnevaná, ktorá neveľmi vedela, čo so sebou a čo s tým všetkým, aj v profesii literárnej vedkyne začiatočníčka.

Keď sme po týchto skúsenostiach v nultých rokoch narazili na donorov, ktorí poskytovali granty na základe nejakých formálnych pravidiel, ale obsah ich až tak nezaujímal, bolo to veľmi frustrujúce. V tom modeli som si niekedy pripadala ako v socializme, keď sme navonok akože dodržiavali nejaké pravidlá hry, ale v podstate sme z toho mali srandu – alebo sme tým trpeli.

Jak jste ten historický zlom vnímala?

Pre mňa bol November prelomový životný zážitok. Vždy môžeme mať dôvody na kritiku, čoraz viac, ale dnes môžeme kritizovať a po­­dľa možností robiť, čo považujeme za dôležité, a na to by sme nemali zabúdať, ani na vytváranie možností pre všetkých.

Socializmus pre mňa bol v rodine, ktorá bola silne katolícka, diabolský nástroj a inklinovala som skôr k podzemnej mládežníckej cirkvi a zároveň ku krčmovej umeniachtivej kultúre. Na začiatku deväťdesiatych rokov som sa vôbec nechcela zamýšľať nad tým, či vtedy existovala takzvaná feministická agenda. Hoci už dnes vieme najmä vďaka výskumom z Českej republiky, že nie vždy sa všetko dialo len zhora nadol…

Dlho som si ani neuvedomovala, keď som čítala prvé feministické texty, že v podloží majú ľavicovosť. No koniec koncov ľudí, ktorí sa snažili o elementárnu spravodlivosť, rovnosť a boli proti hromadeniu privilégií na nejaké špičky, som vždy obdivovala. Keď som bola mladá, tak mi išlo v prvom rade o to, aby sa spoločnosť zatriasla, o slobodu svetonázoru. Hnevali ma stereotypné očakávania, ktoré vymedzovali životy ľudí, aj na symbolickej úrovni, to neustále nadraďovanie mužskosti nad ženskosťou. Cítila som sa tým ponižovaná. A bolo fajn, že sme v Aspekte mohli aj niečo robiť a že som sa nemusela len hnevať. Vekom si viac uvedomujem, že sa musíme v spoločnosti dohodnúť, lebo to inak nepôjde, ale hnevať sa viem aj dnes.

Jak tedy došlo ke vzniku časopisu Aspekt?

Na vzniku časopisu sa podieľalo viac kolegýň a priateliek z okolia Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied, z oblasti literatúry, výtvarného a filmového umenia, hlavne z okolia Slovenských pohľadov. To bol časopis, ktorý jednak má najdlhšiu históriu v slovenskej kultúre, jednak v mnohom myšlienkovo pripravoval novembrovú zmenu. Napriek tomu, že bol oficiálny, určite nebol nudný. V súvislosti s nárastom nacionalistických síl na začiatku deväťdesiatych rokov si ho nárokovala Matica slovenská na základe tradície z 19. storočia. Lenže v tej chvíli to znamenalo nežiaduci návrat do toho 19. storočia, keď išlo okrem národa všetko bokom. Bola to strata príležitosti verejne publikovať na jednej strane a na druhej strane sme si spolu so spisovateľkou Janou Juráňovou, umelkyňou Annou Daučíkovou a ďalšími uvedomovali, že je veľa vecí, ktoré my považujeme za dôležité a naši kolegovia mužského rodu, respektíve širšie, naše vzdelanie, kultúra, spoločnosť nie. Tá potreba vytvoriť si svoj priestor a mať právo na kladenie vlastných otázok bola veľmi silná. Bola som na materskej a mala som pocit, že nie je fér byť tehotná počas revolúcie a nemôcť sa rozbehnúť do sveta na barikády. Veľmi som potrebovala niečo s tým urobiť a dozvedela som sa vďaka čítaniu, čo všetko je feminizmus a ako drzo hovorí veci, ktoré si ja v kútiku duše myslím, až občas vybuchnem.

Jakou roli pro podobu časopisu hrálo literární prostředí, v němž vznikl?

Keď sa vôbec uvažovalo o nejakom spoločenskom pohybe v slovenskom národnom kontexte, tak sa mnohé dialo cez literatúru a jazyk. A nech už sme si o tom mysleli čokoľvek, tak to bolo kľúčovou súčasťou nášho vzdelania. Mali sme to v sebe ukotvené a mohli sme sa na to obracať, napokon, v minulosti sa ženy mohli verejne vyjadrovať akurát tak k literatúre. Pozrieť sa na to, akú úlohu v týchto dejinách hrali ženy. O niektorých sme vedeli, o niektorých sme sa dozvedeli až neskôr. Vedeli sme o Terézii Vansovej, redaktorke prvého slovenského ženského časopisu Dennica, alebo o Elene Maróthy­-Šoltésovej, ktorá je prvá ozajstná spomedzi spisovateliek píšucich po slovensky. Ale tiež to malo takú dvojznačnosť, lebo sme všetky zamladi čítali jej román Moje deti, čo boli denníkové zápisky o tragickom osude. No bolo to všetko také prepiate a ja, ako som bola na materskej, tak mi to zrazu prišlo skôr tragikomické, hoci v puberte som nad tým preliala nejednu slzu. Keď sme vydávali tematické číslo Aspektu o materstve, tak sme si Šoltésovú s Janou Juráňovou vybrali na citovanie, trošku ironicky. Málokto to však čítal ironicky. Čitateľky sa s citátmi stotožnili, veď išlo o niečo, čo poznali, a nielen materstvo. Boli to autorky, ktoré sme nasávali ako dievčenskú lektúru. A dlho som mala pocit, že boli málo revolučné. Práve Šoltésová to aj sama skonštatovala, že akosi len od boku, so záujmom sledovali ženskú otázku a najmä hnutie českých žien. No keď sme v roku 2012 robili čítanku z Vansovej diela, našli sme u nej trpkosť aj sebairóniu, o ktorej som ani nechyrovala.

A našly jste něco, co odpovídalo vašim nárokům na radikalitu?

Feministické čítanie mi prinášalo aha efekty a mala som ich podporené skôr literárnymi zážitkami. Tie sa nespájali len s literárnymi, ale aj odbornými textami, keďže som zväčša nerozumela ich teoretickým nuansám. Na začiatku nám ako najradikálnejšia pripadala spôsobom písania a života Timrava [viz A2 č. 24/2021]. Cítili sme, že sa potrebujeme k niečomu aj v našej kultúre vzťahovať, lebo výčitky často označovali feminizmus za niečo importované zo Západu, cudzie maniere, čo my nepotrebujeme. A týmto argumentovali už národní buditelia v devätnástom storočí, napríklad taký Štúr. Timrava bola „stará dievka“ a písala o pokrivených mužsko­-ženských vzťahoch či zápecníctve. V prvom čísle sme citovali jej výrok: Mnohé rozprávky som napísala z jedu. To bolo veru niečo toto priznať, lebo to sa nepatrilo, ženy robili všetko z lásky! A tu to povedala spisovateľka, ktorá je súčasťou kánonu slovenskej literatúry.

Vďaka literárnej historičke Marcele Mikulovej sme hlbšie spoznali Hanu Gregorovú, ktorá bola pre nás známa predovšetkým ako manželka spisovateľa. Najprv som prečítala jej esej, respektíve sociokultúrnu sondu Slovenka pri krbe a knihe z roku 1929. Napriek tomu, že Gregorová bola ukotvená aj medzinárodne, bola spojená predovšetkým s českým ženským hnutím, a nevnímala všetko, vrátane postavenia žien, len cez národnú prizmu, sústredila sa na otázku, či boli ženy účastné národného obrodenia. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, čo je to naozaj za text a že vyšiel v tom istom roku ako kultová Vlastná izba Virginie Woolf. A nech je Gregorovej práca v porovnaní s textom Woolf akokoľvek naivná, pochopila som, že ona sa vlastne pýta to isté v inej situácii, za iných spoločenských, kultúrnych podmienok. Má tam také nemilosrdné konštatovanie, že keby sme chceli kritizovať nízku vzdelanostnú úroveň Sloveniek, tak to nie je fér, lebo v európskych pomeroch by ani muži Slováci neobstáli. Dnes je pre mňa veľmi zaujímavé, že práve ona ako „prvá feministka“ – treba dodať slovenskej národnosti na Slovenku – postupne získala veľkú popularitu, verím, že aj vďaka našej čítanke. Teraz o nej pripravili v Múzeu mesta Bratislavy výstavu, myslím, že na tejto pôde bude po prvýkrát otvorene reč o feminizme.

A to je za stávající situace ještě vůbec možné?

Mesto Bratislava je tak trochu štát v štáte a toto je mestské múzeum, takže tam sa to môže. Ukáže sa dokedy.

Pokud se ale mluví o importu feminismu ze Západu, jak jste objevovali tenhle intelektuální svět?

Systematicky sa to robiť nedalo, za mnohé vďačíme osobným stretnutiam a spolupráci s feministkami v Českej republike. Na to je dobrý príklad práve Gregorová. Prvý článok v prvom čísle Aspektu, po editoriáli, ktorého jednu stranu napísala Jiřina Šiklová, druhú ja, pretože sme ho uvádzali ako slovensko­-český časopis, bola esej Marty Šimečkovej o postavení žien v disente. No tiež to poňala skôr literarizovane, podobne to bolo aj v iných textoch. Najráznejšia bola zrejme kritická reč Jany Juráňovej na pôde Obce spisovateľov, ktorú sme uverejnili v čísle o bosorkách, vedmách. Pre mňa vtedy bolo spočiatku najpálčivejšou otázkou materstvo, tiež sme mu venovali číslo. Inak to fungovalo tak, že sme spracovávali to, na čo sme narazili, čo nás zaujalo a nejako nám pomáhalo v sebavzdelávaní, v hľadaní. Neskôr nasledovali čísla o lesbickej existencii, o písaní žien, o násilí na ženách. Keď dnes čítam, ako sme texty prekladali alebo ktoré sme prekladali, tak vidím, že mnohé boli v porovnaní s mojím súčasným uvažovaním esencialistickejšie. Vnímam to ako dôležité vývinové štádium v rámci poznávania toho, čo všetko feminizmy môžu byť. Skutočnosť, že teraz sú v spoločnosti na­­aku­mulované poznatky a že niektoré veci sú považované za samozrejmé aj v každodennosti a v populárnej kultúre, ešte neznamená, že mladí ľudia takéto pýtanie vychádzajúce zo svojho ja vo svete nemusia absolvovať vždy znova. Je to neľahké najmä v takej spoločnosti, ako je naša na Slovensku.

Jak byste zhodnotila dopad Aspektu na slovenskou společnost? Vyvolal nějaké kontroverze? Proměnil uvažování společnosti o nějakých problémech?

Ťažko sa mi to hodnotí zvnútra. Pre mňa vtedy bolo omnoho dôležitejšie si všetko čo najradikálnejšie formulovať než dbať na to, ako to kto prijíma. Myslím si, že to bola dobrá cesta. Skutočná odozva prichádzala neskôr a prichádza dodnes. Zo sociologického hľadiska v spoločnosti najviac zarezonovali čísla k problematike násilia páchaného na ženách, ktoré priniesli aj synergický efekt – spolupracovali sme s psychologičkou Evou Sopkovou, ktorá bola priekopníčkou feministického prístupu k tejto problematike. Odvíjala sa z toho spolupráca s ďalšími organizáciami a Fenestra ako prvá feministická pomáhajúca organizácia mala už toľko smelosti, že navrhla celonárodnú kampaň. To, že sa podarilo kampaň Piata žena – nie zo štátnych zdrojov – urobiť tak, že prinášala feministickú perspektívu a nie charitu, dodnes považujem za jedinečné.

Asi najburcujúcejšia bola otázka možnosti voľby. Rovnomenná iniciatíva oslovila najširšiu verejnosť. Nebolo to tak, že by sme sa tej téme chceli venovať, vnútilo nám ju Kresťanskodemokratické hnutie.

Máte nějaké vysvětlení, proč se právě to téma reprodukčních práv žen vrací jako něco, o co je třeba znovu a znovu bojovat?

Po revolúcii sa proti legálnym interrupciám postavilo KDH a prehralo voľby. V tom čase nastoľovali otázku zákazu interrupcií ako súčasť revolúcie a demokratizácie, pretože socializmus interrupcie legalizoval. Kontrola reprodukčných práv je súčasťou širšej kontroly najmä ľudí ženského pohlavia, ktorá zabezpečuje udržiavanie hierarchie rodového poriadku a rodovej deľby práce, ktorá sa, pravda, nemusí vzťahovať len na ženy – keďže z intersekcionálneho hľadiska môžu byť rodovo podriadené rôzne skupiny ľudí v rôznych situáciách. V súčasnosti opakované nastoľovanie zákazu interrupcie zohráva úlohu polarizácie – „rozdeľ a panuj“, ako aj odpútavania pozornosti. Skutoční ľudia, skutočné ženy sú z toho akoby vyškrtnuté. Na politickej scéne sa za normálne považuje, že sa nanucuje všetkým, s kým budú žiť, koho budú milovať, či budú mať deti. Očividne to stále funguje. Navyše má u nás katolícka cirkev stále veľké slovo. Je nehorázne, že cirkev môže zasahovať do zákonov sekulárneho štátu – napríklad výhrada svedomia. Úsilie cirkvi o kontrolu sa ťahalo už po celé deväťdesiate roky, ale okolo roku 2000 prepuklo naplno – Vatikánska zmluva, ochrana života od počatia do ústavy. Vtedy vznikla iniciatíva Možnosť voľby, ktorá ešte dnes pokračuje ako organizácia a má tu veľmi silnú prezenciu, a teda, žiaľ, aj agendu, keďže snaha o obmedzovanie reprodukčných práv stále znova vybuchuje aj v parlamente.

Mali by sme si pripomínať, že reprodukčné práva, vrátane práva na bezpečnú interrupciu, nie sú niečo, čo sa musí riešiť zákonom – máme kopu vecí, ktoré sa týkajú nášho tela, medicínskych zákrokov, a neriešia sa zákonom. No tým, že sa reprodukčné práva preniesli do priestoru politického boja, je to účinný prostriedok na kontrolu žien, na obmedzovanie práv na základe rodu a sexuality, na manipuláciu obsahov a nástrojov politiky.

Když se vrátím ještě k Aspektu. Za jakých okolností zanikl jako tištěný časopis?

Posledný Aspekt na tému „Príbehy žien“ vyšiel s vročením 2003/2004 a mal 332 strán. Aj to ukazuje, čo sme si od jeho založenia 1993 postupne čoraz viac uvedomovali: že prinášame veľa rôznych textov, podnetov a tém, no prostredie ich neabsorbuje, že ľudí, čo sa nimi zaoberali, bolo síce viac, ale rovnako ako my to ešte stále boli odchýlky. Témy, ktoré sme považovali za aktuálne vďaka feministickému mysleniu a praxi v Aspekte, sa širšie v spoločnosti okolo nás stávali súčasťou politického diskurzu s niekoľkoročným odstupom. Povedali sme si, dobre, už je na kope veľa materiálov, tak to už hádam aj stačilo. Napokon, časopis bol viac sériou antológií, aj preto sme od roku 1996 začali publikovať knihy. A hneď od začiatku bol súčasťou našich rôznorodých vzdelávacích, kultúrnych, občianskopolitických aktivít, ako verejná knižnica, konzultácie, spolupráca s médiami, semináre o literatúre, rodovo citlivej pedagogike – v nultých rokoch z toho bolo veľký projekt ruzovyamodrysvet.sk, o násilí páchanom na ženách, filozofické prednášky, čítania, protesty. Už tretie desaťročie pokračuje aj ako webzin ASPEKTin.

Keď sa vrátim k Feminizmom pre začiatočníčky, musím napriek všetkému, čo sa deje, konštatovať, že sa veľa zmenilo. Vidím, že sa verejnosť napríklad vo veľkom búri proti sexizmom v parlamente. Jasne sa proti nemu a jeho nositeľom vymedzujú aj mladé političky, napríklad z Progresívneho Slovenska, no aj z ďalších strán. A to je taký úžasný pocit. Je, samozrejme, strašné, aké vulgárnosti a primitivizmus v parlamente vládnu, ale zároveň vidím, ako niektoré političky aj politici vynikajúco oponujú tým hrôzam, ktoré sa v parlamente dejú. A to je neporovnateľné, lebo keď sme pred rokmi na sexizmus, rodovú diskrimináciu verejne reagovali, tak sa to považovalo za prehnané, boli sme za hysterky a bláznivé feministky, odporné lesby, čo nevedia, čo chcú. Kedysi som mala stále pocit, že to musím urobiť ja, my, teraz. Teraz už ja nemusím, sú tu aj iní a iné.

Jana Cviková (nar. 1963) je slovenská germanistka, literární vědkyně, překladatelka, rodová expertka a redaktorka. Spoluzaložila feministický kulturní časopis Aspekt a stejnojmennou feministickou organizaci, kde působí od začátku devadesátých let dodnes. V současnosti je zaměstnána jako vědecká pracovnice v Ústavu světové literatury Slovenské akademie věd, v.v.i.