Co vás přimělo si na obálku své básnické prvotiny dát vlastní portrét? Je pro vás důležitá autenticita lyrického subjektu, který svým životem ručí za text? Nebo to značí úplně něco jiného?

Portrét na obálke pôvodne v pláne nebol. Na vizuálnej podobe knihy som pracovala sama, bez účasti ilustrátora*ky. Ako ilustrácie som zvolila autorské básne spracované grafickou technikou monotypie. Pri otázke, čo umiestniť na titulnú stranu, som z archívu proste vytiahla sériu čiernobielych analógových fotografií, ktoré vznikli počas mojej stáže v Laponsku, kde som napísala väčšinu zbierky. Vo výbere boli aj abstraktnejšie snímky, na ktorých nie som tak ľahko identifikovateľná, no s vydavateľom sme napokon vybrali túto, najkonkrétnejšiu. Na fotografii je viditeľná plešina, ktorú mi spôsobilo autoimunitné ochorenie alopecia areata. Tento „glitch“ – chyba, narušenie integrity tela, no zároveň jeho pravdivosť – mi pripadal nosný. Odkazuje na témy prítomné v zbierke ako napríklad zraniteľnosť, prechodnosť, zmena, strata ako forma odhalenia a tak ďalej.

A jaké byly na obálku ohlasy?

Medzi výberom fotky na obálku a publikovaním knihy prešiel takmer rok. Tesne pred vydaním som spanikárila a chcela tvár zakryť. Vydavateľa som presviedčala, nech tvár zamažeme, prípadne prekryjeme…