Co vás přimělo si na obálku své básnické prvotiny dát vlastní portrét? Je pro vás důležitá autenticita lyrického subjektu, který svým životem ručí za text? Nebo to značí úplně něco jiného?

Portrét na obálke pôvodne v pláne nebol. Na vizuálnej podobe knihy som pracovala sama, bez účasti ilustrátora*ky. Ako ilustrácie som zvolila autorské básne spracované grafickou technikou monotypie. Pri otázke, čo umiestniť na titulnú stranu, som z archívu proste vytiahla sériu čiernobielych analógových fotografií, ktoré vznikli počas mojej stáže v Laponsku, kde som napísala väčšinu zbierky. Vo výbere boli aj abstraktnejšie snímky, na ktorých nie som tak ľahko identifikovateľná, no s vydavateľom sme napokon vybrali túto, najkonkrétnejšiu. Na fotografii je viditeľná plešina, ktorú mi spôsobilo autoimunitné ochorenie alopecia areata. Tento „glitch“ – chyba, narušenie integrity tela, no zároveň jeho pravdivosť – mi pripadal nosný. Odkazuje na témy prítomné v zbierke ako napríklad zraniteľnosť, prechodnosť, zmena, strata ako forma odhalenia a tak ďalej.

A jaké byly na obálku ohlasy?

Medzi výberom fotky na obálku a publikovaním knihy prešiel takmer rok. Tesne pred vydaním som spanikárila a chcela tvár zakryť. Vydavateľa som presviedčala, nech tvár zamažeme, prípadne prekryjeme ručnou monotypiou názvu na prebale. Uisťoval ma, že tá fotka má silu, že môžeme zariskovať. Som za to rada, pretože ja sama tiež vnímam prácu iných v kontexte ich identity. Zaujíma ma, kto sú, odkiaľ pochádzajú, aký je ich príbeh. Neviem úplne odosobniť dielo od autora/autorky. Sledujem ich pre to, čo robia, ale aj preto, kým sú a ako sa prezentujú. Navyše, ako začínajúcej autorke sa mi zdalo zmysluplné prepojiť debut s vlastnou osobou, otvoriť sa, priniesť osobný príbeh. Kniha zafungovala aj mimo mojej bubliny, takže ľuďom sa to asi páči. Napríklad minulý víkend som bola na návšteve u kamarátkiných rodičov, ktorí mali moju knihu položenú na krbe. Keď som sa ju snažila otočiť tvárou nadol, jej mama ma zastavila a povedala: „Ja to tam mám schválne hlavou hore, páči sa mi, aký máš na tej fotke pokojný výraz.“

Ve sbírce se často objevují vaši rodinní příslušníci a celkově se v ní tematizuje prostor domova. Vaše matka do básně vchází s pohárem vlažného mléka, najdeme tam babiččin čerstvě vyleštěný talíř, na další stránce narazíme na neznějící otcovu baladu. Postava otce se pak stává jakýmsi přízrakem celé sbírky. Nelistujeme tak trochu rodinnou kronikou?

Figúry otca a matky v sebe nosíme všetci. Ale uznávam, že moja rodinná skúsenosť je špecifická: vyrastala som s nepočujúcimi rodičmi. Od detstva som tlmočila, asistovala, niesla zodpovednosť. Hierarchia bola v našej rodine akosi otočená. V zbierke nie sú postavy rodičov jednoznačne vykreslené ako osoby so zdravotným znevýhodnením, fungujú skôr ako postavy autorít. Preto sa v zbierke objavujú niektoré náboženské motívy. Priamo odkazujú na hierarchie systému, napríklad postava Boha funguje ako symbol násilnej autority a môže pripomínať otca, nedôvera v modlitby odkazuje na spochybnenie pravidiel, náboženské postavy odzrkadľujú paradox hodnôt, ale tiež schopnosť umenšiť sa, prijať rolu menšieho, podriadeného, ktorý je schopný niesť zodpovednosť za svoje činy. Zaujímali ma vzťahy moci, očakávania, viny a absencie.

Otázkou je, či je podstatné, že text čerpá z autentických udalostí. Zmenilo by sa niečo, keby bolo všetko vymyslené?

Podle mě by se nezměnilo nic. V dobovém kontextu autofikce se ale na autenticitu klade čím dál větší důraz. Jako by najednou jen to, co skutečně prožijeme, mělo být jedinou garancí k uchopení pravdivosti textu.

Ja vo svojej tvorbe určite čerpám hlavne z osobných motívov, často sa inšpirujem banálnymi momentmi. Ale viac než pravdivosť je pre mňa dôležitý pocit spriaznenosti. Napríklad to, že som „do krematória posielala pohľadnice s prosbou, nech sa vráti domov“, sa, samozrejme, nestalo, ale verím, že množstvo ľudí sa s tým dokáže stotožniť. Zaujíma ma to, čo je konkrétne a blízke a v tom nachádzam pocit spolupatričnosti s ostatnými.

Téma ohledávání vlastní identity, původu a rodinných kořenů bylo stěžejní pro vaši diplomovou práci Thanks to my father who gave me this gucci face a stejně tak i pro společnou výstavu s Mariou Neal v brněnské Galerii Sibiř, nazvanou Co je mezi. Při čtení textů výstavy jsem si vzpomněl na Isaaka Babela, který prohlásil, že rodina je temná věc. Jaké to je, vracet se skrze umělecký akt do vírů minulosti?

Mám pravidlo, že sa cez umenie nevraciam k veciam, ktoré nemám spracované. Neponáram sa do retraumatizácie, nesnažím sa vyvolávať súcit ani ťažiť z bolesti. K minulosti sa nevraciam kvôli sentimentu, ale kvôli potrebe porozumieť tomu, odkiaľ pochádzam a čo ma formovalo. Preto sa k témam rodiny a pôvodu nesnažím pristupovať ako k archívom spomienok, ale ako k materiálu pre tvorbu identity. V tom ma dosť inšpirujú práve autori a autorky autofikčnej literatúry, ktorých osobné skúsenosti vždy referujú na širšie a komplexnejšie fenomény v spoločnosti. Z prostredia poézie si v tomto ohľade vážim zbierky Juliany Sokolovej a Anny Siedykh, alebo prózu Mareka Torčíka.

Zmínila jste slovenskou básnířku Julianu Sokolovou. Z její poslední sbírky Domáce práce jsem byl nadšený. Líbilo se mi, jak pomocí slov zarůstala do své domácnosti, která se ale paradoxně stávala nevšední, cizí. Čím je pro vás domov? Zabydlujete se v textu?

Domov má pre mňa silnú symbolickú rovinu. V zbierke sa často vraciam k obrazom spojeným s detstvom. Napríklad mlieko a maslo sú symbolom dospievania, zaprášené taniere odkazujú na zanedbanie a náročné rodinné pomery. Výrazným motívom je biela farba – biele steny, biely sneh. Mama mi spomínala, že som sa narodila tesne pred najväčšou snehovou kalamitou v Košiciach. Snehu vraj bolo toľko, že ho museli odpratávať tanky. Skutočnosť, že som knihu písala v prostredí zasneženej laponskej krajiny, to určite znásobila.

Témam rodiny som sa začala venovať intenzívnejšie až v posledných projektoch. Predtým som vždy hľadala nejaký univerzálny princíp, bála som sa čerpať zo seba. Teraz sa v tom ale cítim dobre, rada by som v tom pokračovala. Určite by som chcela spracovať napríklad príbeh mojej mamy, nepočujúcej Ukrajinky, ktorá na Slovensko prišla začiatkom deväťdesiatych rokov, a poukázať tým na širšie dôsledky nefunkčného ekonomického a sociálneho prostredia, v ktorom žijeme.

Při interpretaci knihy si kritici a kritičky hodně všímají toho, že ve vašem textovém univerzu se osobní stává politickým, soukromé veřejným a naopak. Prý se dokonce pokoušíte o diagnostiku své generace. Vejde se ještě tohle všechno do oblasti, jíž se říká lyrika?

Vychádzam z toho, čo je pre mňa a moju generáciu aktuálne. Naša „precitlivenosť“, preťaženie, vojenské konflikty, klimatický kolaps, rozpad vzťahov s najbližšími vyplývajúci z politického útlaku a systémového násilia… Keď Mark Fisher píše o dôsledkoch globalizovaného kapitalizmu, tvrdí, že obrat k sebe je často jediné, čo nám zostáva. V prostredí, ktoré komodifikuje pocity a emócie, sa túžba po skutočnosti, úprimnosti a autenticite javí ako prirodzená. Hovoriť otvorene o tom, čo cítime, vzťahovať pozornosť na seba a svoje pocity nevnímam ako ego trip, ale spôsob, ako vytvárať blízkosť a zdieľať tie bežné, trápne, intímne veci, o ktorých sa potrebujeme niekomu zveriť. V tomto sa určite stotožňujem s literárnou teóriou Jonathana Cullera, ktorý tvrdí, že jedným z kľúčových rysov lyriky je jej pravdivostná povaha. Tvrdí, že lyrika môže obsahovať fiktívne prvky, no jej podstata nespočíva v napodobňovaní reálnych udalostí, ale v sprostredkovaní určitej jazykovej udalosti, prehovoru, ktorému veríme, pretože je osobný. Zraniteľnosť a úprimnosť, o ktorej sa dnes v umeleckom svete hovorí, si nevysvetľujem príklonom k individualizmu. Vnímam ich ako kritickú reakciu na tlak výkonu a kapitalistickej logiky, ktorá autentické prežívanie marginalizuje. Introspekcia pre mňa nie je únik, ale forma odporu.

Sbírku tvoří klasicky vytištěné básně, ale najdeme tam i stránky popsané rukopisnými záznamy. Tyto texty formálně evokují spontánnost deníkových zápisků a decentně koketují s vizuální poezií. Zároveň mi ale obsahově přijdou obnaženější v tom smyslu, že zde ustupuje práce s metaforou na úkor údernosti a srozumitelnosti. Byl to záměr?

Áno, bol to zámer. Tieto texty vznikali v špecifických situáciách, väčšinou počas autorských performance alebo priamo v procese grafickej tlače, bez predošlej prípravy. Napríklad posledná báseň v zbierke vznikla ako automatický text na štvormetrové plátno. Aby bol text čitateľný, musela som ho písať zrkadlovo. Nad plátnom som kľačala takmer dve hodiny, aby nevyschla farba. Ide o impulzívne texty, pri ktorých mizne možnosť prehodnotenia, zastavenia a korekcie a priestor sa necháva náhode, telesnosti a procesualite. Aj keď nevznikli primárne pre knihu, rozhodla som sa ich zaradiť, pretože ich považujem za súčasť mojej tvorby. Chcela som priznať, že tento skratkovitý spôsob uvažovania patrí ku mne, a teda aj k tomu, ako píšem. Pôvodne som premýšľala, že ich od „klasických“ básní nebudem nijak odlišovať, no vydavateľ mal jasno v tom, že tieto texty budú fungovať len ako samostatné vizuálne záznamy. Dokonca do nich editorsky nezasahoval, čím chcel zachovať ich spontánnosť, prchkosť a autenticitu. Je pre mňa dôležitá ich jednoduchosť a banalita. Hrala by som sa na niekoho iného, ak by som ich tam nedala.

Ve vaší sbírce má místo i formální hravost, humor a možná i ironie. Ta však nemíří k výsměchu, ale naopak k upřímnosti. V tuzemských literárních kruzích se teď hodně skloňuje téma metamodernismu jako protipól k postmodernímu cynismu. Metamodernistická ironie se pojí s touhou, postmoderní ironie s apatií. U vaší poezie mi ale přijde, že premisy zmíněných přístupů trochu pokulhávají a vzájemně se prolínají, splývají a možná i oslabují…

Podľa mňa je to, čo popisujete, príznačné aj pre tvorbu iných autorov a autoriek, a to nie len v literatúre, ale hlavne vo vizuál­nom umení, kde sa text objavuje v rôznych intermediálnych formách. Tejto téme som sa venovala aj vo svojej diplomovej práci, kde mapujem vývoj textových prístupov v česko­-slovenskom kontexte, pre ktorý je tradícia umeleckej práce s jazykom veľmi výrazná. Snažím sa opísať, ako sa po období konceptualizmu v ére postmoderného cynizmu vracia dôraz na subjektívne prežívanie, intímnosť a osobnú výpoveď. Metamodernistické tendencie pridávajú k stratégiám a východiskám postkonceptualizmu nové vrstvy emocionálnej a sociálnej angažovanosti. Myšlienkové prúdy ako post­-postmoderna alebo Nová úprimnosť o veciach hovoria priamo a bez cynizmu. Ale humor z nich úplne nevymizol, len zmenil svoju funkciu. Nepredstavuje ironický odstup, ale spôsob, ako zvládať preťaženie a cítiť sa komfortne vo svojej zraniteľnosti.

Tieto odlišné prístupy k humoru sa dajú dobre odlíšiť aj v kapitolách knihy. Prvá časť s názvom Synestézia je osobnejšia, viaže sa na zmyslové zážitky a konkrétne fyzické spomienky ako sneh, mlieko, biele steny, Vysoké Tatry… Naopak, v druhej časti sú texty písané z pohľadu tretej osoby, ide skôr o širšie reflexie a komentáre. V tejto časti som určite ironickejšia, preto som ju nazvala Syntetika, pretože rozprávať o témach ako vojna či klimatická kríza by mohlo pôsobiť odosobnene či umelo, ide však vždy o veci, ktoré sa týkajú bezprostredne mňa a mojej generácie. Ani v tejto časti sa nesnažím s iróniou pracovať ako s formou apatie. Vnímam ju ako prostriedok nadhľadu a emočnej priamočiarosti. Humor nepoužívam ako výsmech, ale ako spôsob, akým mapovať štruktúry spoločenského a emocionálneho preťaženia.

Vaše umělecká činnost se primárně zabývá fenoménem psaní. Ráda propojujete text s dalšími vizuálními a performativními formami. Nakolik je pro vás intermedialita produktivní?

Intermedialita je pre mňa dôležitá, pretože mi umožňuje prepínať medzi rôznymi spôsobmi práce. Dlho som si myslela, že táto roztrieštenosť je moja slabina, ale dnes viem, že takto fungujem najlepšie. Potrebujem sa pohybovať medzi poéziou a akademickým textom, medzi kurátorstvom a vlastnou tvorbou. Ak sa na jednom formáte vyčerpám, presuniem sa k inému. Ale funguje to aj naopak, že sa tieto prístupy vzájomne dopĺňajú a rozširujú. Čo sa týka média, najprirodzenejšie sa cítim pri písaní textov. Často teda ide o to, ako tieto texty preniesť do galérie alebo iného kontextu. V tom sa určite ešte hľadám.

Tiež mi dosť vyhovuje nepísať „do šuplíka“, ale písanie vždy sústrediť do konkrétneho obdobia, ktoré je niečím výrazné. Ak niečo píšem, potrebujem vedieť o čom – a to sa väčšinou viaže na nejakú udalosť alebo obdobie. Je pre mňa prirodzenejšie niečo začať a uzavrieť než hľadať jednotný štýl a kontinuálne v ňom pokračovať.

Sama často vystupujete i jako kurátorka uměleckých intervencí. Všímáte si, že samotný text se postupně stává čím dál etablovanějším prvkem i jinde než v literatuře? Proč ta velká důvěra ve slovo napříč uměleckými disciplínami?

S textom sa určite pracuje viac, ale nejde o niečo nové. Tomáš Pospiszyl píše v eseji, ktorá je súčasťou zborníku o konceptuálnej literatúre Třídit slova, že takmer každý výtvarný umelec 20. storočia po sebe zanechal nejaký literárny odkaz. Vyplýva to zo vzniku konceptuálneho umenia, ktorého základom je myslenie v jazyku. Neskôr ovplyvnilo nové spôsoby práce s textom napríklad rozšírenie internetu. Vo svojej diplomovej práci sa snažím mapovať dnešné prístupy k textu vo vizuál­nom umení, konkrétne u autorov a autoriek narodených po roku 1990. Táto generácia už nie je fascinovaná možnosťami digitálnych médií ako predchádzajúca a vracia sa k materiálnej stránke jazyka. Text sa objavuje ako súčasť priestorových inštalácií, ručne písaných denníkov a ďalších foriem zdôrazňujúcich introspektívne naratívy a performatívne vlastnosti jazyka. V čase vizuálneho pretlaku môže práve text prinášať jednoduchosť, autenticitu a citlivosť.

Vidíte nějaké zásadní rozdíly v současné mladé české a slovenské poezii?

Nejaké výrazné rozdiely nevidím. Každopádne, pre mladých autorov a autorky na Slovensku je určite náročnejšie presadiť sa s nekonvenčnou alebo experimentálnou tvorbou, keďže vydavateľstvá často preferujú formáty, u ktorých je isté, že sa budú predávať. V tomto ohľade si veľmi cením edíciu Mlat. Bolo by skvelé, ak by nejaké slovenské vydavateľstvo zverilo zodpovednosť za edíciu súčasnej poézie mladému autorovi či autorke.

Veľmi si cením tvorbu Richarda R. Kramára, Michaela Papcuna a Kataríny Pirháčovej. Zo staršej generácie napríklad Michala Rehúša, Zuzany Husárovej alebo Erika Šimšíka. Rehúšova Poetika ataku bola jednou z kľúčových zbierok poézie, ktoré ma v mladosti inšpirovali, čo je dosť ironické, keďže v nej prináša kritický pohľad na slovenskú literárnu scénu, pričom po vydaní sa od nej istým spôsobom dištancuje. Ako tínedžerka som čítala časopisy Kloaka a Enter, ktoré boli dôležitým priestorom pre rozvoj experimentálnych prístupov v slovenskej poézii. Dnes vyhľadávam skôr osobnejšie a introspektívnejšie texty, napríklad tvorbu Juliany Sokolovej, Jany Micenkovej či Nóry Ružičkovej. Celkovo ma viac priťahuje tvorba žien, napríklad Nely Bártovej, Olgy Wawracz, Sáry Jarošovej, Anny Sedlmajerovej, Eleny Pecenovej či Bernardety Babákovej. Úplne najčastejšie ale siaham po menších teoretických a esejistických textoch, ktoré vydáva napríklad Tranzit, APART Collective alebo Kapitál.