Gubbio

Motto:
Omnia mea mecum porto
Všetko čo je moje nosím so sebou

Alexandar Bašević nazývaný Alex, dlhoročný lektor slovanských jazykov v Slavistickom seminári Univerzity Bazilej, často vychvaľoval kolegyni Andrei Hofer skvelé vlastnosti svojej starej matky Alinky Žmiraković. Ani presne nevedel, kedy začal zoširoka rozprávať o svojej rodine. Zaujímali ho predovšetkým okolnosti vedúce k úmrtiu jeho starého otca Nikolu Žmirakovića, srbského sedliaka z Báčky. Spomienky, téma z minulosti jeho predkov ako téma z jeho vlastnej minulosti. Alex Bašević bol touto myšlienkou priam posadnutý a bol rád, že sa jeho asistentka Andrea tak perfektne vžila do úlohy trpezlivo načúvajúcej poslucháčky, keď o starej matke rozprával:

– Nevieš si predstaviť, akú silu mala v sebe tá žena. Keď sme ju s bratom navštívili v Starom Sivci ešte ako malí chlapci, všetkým nám rozkazovala na zlosť našej mamy, ktorá to považovala za nepedagogické.

Zdá sa, že 21. januára 1942 o šiestej hodine ráno mal generál maďarského kráľovského poľného žandárstva Ferencz Feketehalmy-Czeydner za sebou nepokojnú noc. Keďže bol vojak ako remeň a dbal o svoj výzor aj vo frontových podmienkach, dal sa svojmu sluhovi oholiť. V dôsledku tohto očistného rituálu, ktorý sluha István, bývalý saniťák kečkemétskej nemocnice, starostlivo vykonal, rozváňal generál ako rozmarínový krík. Ordonanc mu prežehlil rajtky a blúzu uniformy, pripravil mu ťažký kožuch s perziánovým golierom a perfektne ako vždy mu vyleštil vysoké jazdecké čižmy. Aj sluha si asi uvedomoval, že sa na dnešný deň po nervóznej noci v budove zemského veliteľstva žandárstva v Novom Sade chystá niečo mimoriadne.

Cez masívne, naširoko otvorené dvere vchádzali a opúšťali budovu dôstojníci a žandári. Vo vstupnej hale museli vrátnici opakovane umývať mramorovú dlážku, na ktorej sa vytvárali obrovské kaluže blata z bagančí a čižiem mužov prichádzajúcich z terénu.

Generál si mohol, ale nemusel priznať, že je dosť nervózny. Nie je vylúčené, že svoje rozhodnutie ukázať obyvateľom Báčky, kto je tu s konečnou platnosťou pánom, považoval za správne a skoro by sa mu chcelo povedať za logické. Nebol síce absolventom vojenskej akadémie Ludovica, ale zato maturoval na Humanistickom gymnáziu v Segedíne, kde ho profesori, dôstojníci v zálohe, priam so starorímskou prísnosťou cvičili v potrebných cnostiach pravého muža, budúceho štátneho úradníka cisársko-kráľovskej monarchie. Od vlastenecky zapáleného profesora dejepisu a zemepisu Tivadára Šipoša sa budúci generál už v septime všeličo dozvedel o údajných zlých vlastnostiach Srbov: podľa Šipoša boli srbskí sedliaci tradične neposlušní a nekonečne drzí voči vrchnosti. Nazýval to „balkánskou neresťou“. Srbi boli tiež „jednoducho nepoučiteľní“. Šipoš tvrdieval najmä to, že „Srbi nemali šľachtu ako Maďari a ako pravoslávni kresťania boli z hľadiska svätej rímskokatolíckej cirkvi tak trochu barbari“. Nad Židmi a Cigánmi sa profesor nepozastavoval. Len uzavrel – nad nimi škoda čo len rukou mávnuť.

Generál sa už dávno rozhodol urobiť raziu, raz a navždy zastrašiť nepriateľov veľkého Maďarska, ktoré malo povstať z trianonskej potupy ako vták ohnivák z popola. Razia upokojí lojálnych obyvateľov Báčky. Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov padlo, je to už len vyblednutá chiméra a Trianonská zmluva len bezcenný zdrap papiera.

Generál rozmýšľal perspektívne. Vedel, že koná na vlastnú päsť, razia nebola odsúhlasená generálnym štábom ani ministerstvom. Táto skutočnosť mu po vojne priťažila. Ale to nemohol v tom osudovom ráne ani len tušiť. Generál totiž rád preberal takmer spontánne iniciatívu, a to bez ohľadu na prípadné následky. Kvôli tomu mal opletačky už v mladosti ako poručík elitného prápora v severnom Taliansku. Počas veľkej letnej ofenzívy v roku 1914 hnal svojich vojakov s nekonečnou bezohľadnosťou na smrť. Opatrné rakúske velenie jeho husárske kúsky neocenilo, a to ani po tom, keď jeho vojaci s veľkými stratami na životoch prekročili rieku Adige na zrekvirovanej kompe.

Od veliteľstva žandárstva nebolo ďaleko k brehu Dunaja. Generál so svojím sprievodom, v ktorom okrem žandárov nechýbali ani dôstojníci maďarskej kráľovskej armády, rázne vykročil do rannej tmy. Široký bulvár vedúci k Dunaju bol prázdny a obrovské travertínové budovy zemskej správy Vojvodiny a kubus pošty sa črtali v rannej hmle ako bie­le veľryby. Mrazivý vzduch akoby vyzváňal. Neodprataný, udupaný sneh vŕzgal pod čižmami mužov v uniformách. Nikto nerozprával a generál bol napriek prebdenej noci prekvapujúco svieži. Kráčal rázne na čele skupiny dôstojníkov. Za nimi sa pomaly šinula novučičká fordka, ktorú predošlý deň zhabali židovskému zverolekárovi v Báčskej Topole.

Na brehu Dunaja už stáli žandárske hliadky s puškami, na ktorých mali nastoknuté bajonety, za opaskami mali zastrčené dlhočizné obušky. Na tom mieste nebol breh zabezpečený obvyklým protipovodňovým múrom. Piesočnatý okraj rieky slúžil v lete ako plaváreň a Novosadčania ju radi navštevovali.

Za búdkami šatní stáli hlúčiky ľudí. Tváre im nebolo vidieť, vzdialenosť medzi nimi a generálom maďarského kráľovského poľného žandárstva Ferenczom Feketehalmy-Czeydnerom bola dostatočne veľká, aby nebolo počuť ani hláska.

Vzdialenosť vlastne nehrala nijakú úlohu, lebo muži, ženy a deti, zhromaždení na plavárni, mlčali. Tisli sa k sebe, aby sa aspoň trocha zahriali. Desiatka žandárov podišla k zamrznutému Dunaju a začala čakanmi roztĺkať ľad.

Adjunkt zbehol k žandárom búchajúcim do ľadu a vydal rozkaz. Jeden zo žandárov sa s adjunktom vrátil k fordke a vybral z nej drevenú debnu. Obrovský chlap v žandárskej uniforme si pritískal debnu k hrudi a opatrne sa kĺzal k brehu. Pôsobil dosť smiešne, keď si dával pozor, aby so svojím nákladom nespadol. Na brehu zložil debnu na zem, otvoril vrchnák a vybral prvý granát. Širokým rozmachom ho hodil na ľadový pancier Dunaja. Z ľadovej pokrývky vyrazila fontána špinavej vody a kúskov rozdrveného ľadu. Malé kryhy sa hojdali v otvorenom priestore. Trhlina bola relatívne úzka, a to zrejme pohlo žandára k tomu, aby hodil do otvoru v ľade ešte jeden granát.

Jeden z mladších dôstojníkov postávajúcich na brehu zakričal na žandára: – Ty hovädo, dosť bolo tých granátov. Veď nás tu pobiješ!

Žandár počul nadávky a previnilo pokrčil ramenami.

V hlbokom tichu, ktoré zavládlo po výbuchoch, začali žandári s rozvahou, plnou silou mlátiť ľudí na plavárni obuškami a strkať do nich hlavňami pušiek. Donútili ich vytvoriť rad, ako keď sa stojí na potravinové lístky, ktoré nedávno zaviedla maďarská okupačná správa v Báčke. Zaistení sa zoradili jeden za druhým do dlhočiznej fronty. Mešťania v hrubých kabátoch, sedliaci v huniach, pravoslávny pop, dvaja železničiari v starých blúzach Juhoslovanských železníc, zopár zajatcov-vojakov juhoslovanskej armády a niekoľko detí, ktoré od treskúcej zimy ani len nezavzlykali. Žandári, spokojní s rýchlym zoradením, nechali zaistených stáť, iba sem tam si do nich udreli. Všetko sa však udialo nehlučne, akoby všetci čakali na príchod posla, ktorý by ako v rozprávke oznámil, že je to len omyl či strašné nedorozumenie.

Generál Ferencz Feketehalmy-Czeydner stál v udupanom snehu rozkročený so vzorne vyleštenými čižmami. Bol spokojný, lebo sa ešte stihol naraňajkovať. Vojenský sluha mu naservíroval bielu kávu, praženicu s na tenučko nakrájanou domácou klobáskou a slaninkou. Navyše mu ponúkol teľací perkelt z predchádzajúceho dňa. Generál zjedol zo tri lyžice a na povzbudenie si dal pohárik barackovice.

Okolostojacim na brehu Dunaja sa zdalo, že generál nad niečím uvažuje. Tváril sa slávnostne. Všetci čakali na jeho povel. Generál si stiahol tenkú rukavicu. Napriek mrazom nosil ako správny džentrík tenké rukavice, čo považoval za vrchol elegancie. Sňal generálsku čiapku a prešiel si holou rukou cez husté vlasy. Natiahol si opäť rukavicu a mávol pravicou ako semafor na trati Novi Sad – Subotica. Takmer súčasne s dokončeným pohybom generálovej ruky začali znova udierať obušky a hlavne pušiek do zaistených. Celý zástup sa za obrovského hluku posúval ako čudný plaz k okraju dunajského ľadu. Tam už stáli žandári postavení do línie a začali strieľať do ľudí. Salvy boli stále častejšie. Jedno za druhým padali telá na ľad a niektorí zo žandárov ťahali zastrelených k trhline, strkali ich do vody dlhými palicami.

Dedo Alexa Baševića z matkinej strany, Nikola Žmiraković, v rodnom Starom Sivci zo záhadných dôvodov prezývaný deda Maxa, bol síce deň pred raziou zaistený, ale na brehu Dunaja chýbal. Nechali si ho totiž na žandárskej stanici v Sombore. Chytili ho pred železiarskym obchodom na korze.

Maxa sa pozeral cez zamrežované okno a pozoroval, ako sa na dvore žandárskej stanice zbierajú zaistení, ktorých postupne vyháňali na uliciu a nútili ich nastúpiť do nákladných áut. Zostal napodiv sám. Vďačil za to žandárskemu elévovi, ktorý ho celú noc s obdivuhodnou vytrvalosťou mlátil a nadával mu pritom do srbských sedliackych kuriev. Alexandarov starý otec bol pri sile, ešte nemal ani päťdesiat rokov. Elév sa vyžíval vo svojej moci a chcel z toho srbského sedliaka doslova vytĺcť jeho prekliatu pravoslávnu dušu. Mlátil ho s veľkou vynachádzavosťou, striedal údery do hlavy s kopancami do brucha, rozkroku a holení. Bitý chlap stále hrešil a ne­ustále si odpľúval.

Alexa si myslel, že sa jeho starý otec dopustil veľkej chyby, keď sa dva dni pred raziou vybral do Somboru, aby zaniesol jednému obchodníkovi, majiteľovi najväčšieho železiarstva v Báčke, demižón sriemskeho vína. Kúpil si za to so zľavou novú zámku na vstupnú bránu a obchodník mu na dôvažok dal ešte praktické kladivo.

Po tejto transakcii sa starý otec ubytoval v lacnom hoteli, skôr v nocľahárni plnej chudobnejšej klientely, sporovlivých sedliakov a obchodných zástupcov. Ráno po nepokojnej noci vyplnenej štípaním bĺch sa starý otec prebral a zistil, že si zabudol darované kladivo v železiarstve. Po rannej rakiji sa vrátil pred obchod. Na dverách železiarstva bola spustená roleta z vlnitého plechu, ale starého otca to ani nestihlo udiviť, lebo z uličky pri železiarstve sa vyrútili traja maďarskí žandári a začali ho strkať a fackovať. Alexov dedo sa bránil zo všetkých síl, ako len vládal. Jedného zo žandárov udrel vrecúškom, v ktorom mal schovanú liatinovú zámku. Ten skríkol a chytil sa za čelo. Jeho druhovia neotáľali a začali starého otca mlátiť hlavňami pušiek. Po chvíli zlomili jeho odpor, dali mu ruky do pút a odviedli ho poklusom na žandársku stanicu. Starý otec sa vzpieral a pred stanicou spadol na chodník. Žandári ho vzali pod pazuchy a vovliekli dnu.

Alexandar musel priznať, že starý otec doplatil na svoju príslovečnú roztržitosť. Veď keby to kladivo nezabudol v železiarstve, neboli by ho maďarskí žandári zaistili. V dedine starého otca, v Starom Sivci, sa razia napodiv nekonala. Možno preto, že dedina bola trochu bokom od hlavnej cesty, mimo železničnej trate, a tak sa vo všeobecnom zmätku na Stari Sivac zabudlo.

Nešťastné kladivo – myslel si Alexov starý otec Nikola Žmiraković, keď sedel zamknutý v cele somborskej žandárskej stanice. Čert mi bol dlžný ťahať ten demižón s vínom.

Nemohol vtedy vedieť, že bohatého majiteľa železiarstva Maďari zatkli už v deň jeho návštevy a odvliekli ho spolu s ďalšími na breh Dunaja. Starý otec si utrel tvár do rukáva. Na hrudi mal krvavé fľaky. – Preklia­ta roztržitosť. Musel dať za pravdu svojej žene Alinke. Vždy mu opakovala, že ho tá jeho roztržitosť raz privedie do nešťastia. A tí maďarskí žandári – hnusná fajta ľudí. Prišli sem do Báčky s veľkou slávou, a pritom sú to obyčajní odroni všivaví.

Veľká razia bola v plnom prúde. Jej charakteristickým znakom bola nesystematickosť. Nemeckí styční dôstojníci sa tomu chaosu čudovali . Maďarskí žandári behali po meste a okolitých dedinách a vyťahovali z domov zdesených ľudí. Brali ich hlava nehlava – Srbov aj Židov.

Alexov starý otec sedel na prični. Dlhé hodiny čakal na to, čo malo prísť. Hoci nebol veľmi pobožný, akoby mimovoľne sa v núdzi začal modliť: Oče naš, koji si na nebesima, da se sveti ime tvoje, da dodže carstvo tvoje, da bude volja tvoja i na zemlji kao na nebu... Modlitbu zopakoval tri razy. Vysíkal sa do vedra v kúte cely a ľahol si nazad na holú pričňu, kde od vyčerpania zaspal.

V žandárskej stanici v Sombore zostali v deň razie len dvaja službukonajúci s červenými páskami na ramenách. O zaisteného sa veľmi nestarali, boli radi, že nemuseli ísť s ostatnými k Dunaju, do tej treskúcej zimy.

V tej chvíli sa dalo povedať, že Alexov starý otec mal z pekla šťastie. Žandári hrali karty a boli pohodlne zalezení v závetrí žandárskej stanice na zabudnutom predmestí Sombora. Úradovňa bola dobre vykúrená, plná dymu z lacných cigariet značky Pongrácz a zápachu vosku, ktorým vo Vojvodine už od dôb rakúsko-uhorského mocnárstva impregnovali dlážky policajných staníc, blázincov a zborovní meštianskych škôl. Žandári boli v Báčke len zopár týždňov a nadávali na zlú stravu a tuhú zimu.

Až nad ránom si žandári spomenuli na starého otca. Otvorili celu, buchli mu do ramena a pomohli mu vstať. Opreli ho o stenu ako vidly. Ako na povel ho zasa začali biť, až kým nespadol na dlážku. Tam do neho ešte raz kopli a nechali ho ležať vo vlastnej krvi a zvratkoch. Vrátili sa do kancelárie, aby dojedli polievku.

Okolo obeda žandári objednali povozníka a spoločnými silami naložili bezvládne telo Alexovho starého otca na voz, ako keby to bolo vrece zemiakov. Povozník bol z vedľajšej bunjevskej dediny. Starého otca poznal z videnia a vedel, kam ho má odviezť. Hodil na neho huňu a viezol jeho dokaličené telo do Starého Sivca. Pred polnocou dorazil povoz do dediny. Povozník zoskočil z kozlíka. Odhrnul huňu a hneď vedel, že je koniec. Nikto presne nevie, kedy vlastne Alexov starý otec vypustil dušu. Bol v najlepších rokoch, ako sa zvyklo hovoriť, a nikdy nemal strach zo smrti, lebo s ňou vôbec nerátal. Prišla poňho v maďarskej žandárskej uniforme, jednoducho, priamo a akoby naschvál. Žandári Alexovho starého otca zabili len tak mimochodom, vlastne ho mali poslať na smrť na breh Dunaja. Nechcelo sa im však čakať, kým si niekto z veliteľstva príde po lapeného srbského sedliaka.

Povoz zastal pred domom v Starom Sivci. Stará matka vyšla z domu, nevyspatá, s tou najhoršou predtuchou v duši. Otvorila veľkú plechovú bránu do dvora a vpustila povoz dovnútra. Spoločne s Bunjevčanom odniesli mŕtve telo do rozľahlej predsiene, odtiaľ do prednej parádnej izby, kde ho položili na posteľ.

Požiadala Bunjevčana, aby išiel do Somboru po riadnu truhlu, čo ochotne urobil. Alexova stará matka Alinka Žmiraković bola oveľa mladšia ako jej nebohý muž. Jej starší syn Radislav bol v nemeckom zajatí, osemnásťročná dcéra Jovanka odišla k tete do Budapešti a desaťročná Radmila, najmladšia z detí, bola u strýka v Kule.

Povozník Alexovej starej matke zvestoval, že jej muža dobili maďarskí žandári, ktorí boli v deň smrti starého otca presvedčení, že ten sedliak ich bitku vydržal a prežil. Po vojne zostali o tomto prípade len miesto­prísažné výpovede Alexovej starej matky, jej druhostupňovej sesternice a povozníka. Bunjevčanova výpoveď bola však bezcenná, lebo ho rok po vojne odsúdili za údajnú kolaboráciu s maďarskými okupantmi.

Keď sa po vojne Alexova stará matka začala usilovať o penziu ako vdova po okupantmi zavraždenom mužovi, bola v ťažkom položení, lebo mladí komunistickí úradníci boli nedôverčiví a rigorózni. Zákony a predpisy sa po vojne menili rýchlosťou zmeny počasia.

Alinka sa snažila nájsť nejakého svedka v hoteli, kde jej muž posledný raz prenocoval. Po dlhom zisťovaní sa dozvedela, že majiteľa hotela zastrelili neznámi páchatelia po odchode maďarského vojska z Báčky, a tak sa jej nádej na získanie dôveryhodného svedka zmenšila.

Ani popova výpoveď nestačila, lebo síce videl dobitého Nikolu Žmirakovića, ale nemohol dosvedčiť, že ho skutočne zabili maďar­skí žandári. A navyše bývalí partizáni nemali popov v láske. Preto sa Alexova stará matka rozhodla zmeniť beh vecí a zaniesla úradníkovi, ktorý sa mal starať o tento prípad, kus šunky. Úradník sa najprv okúňal, ale po chvíľočke otvoril dvere sivej pancierovej skrine v kúte kancelárie a položil do nej šunku. Sadol si k pisaciemu stroju a pomaly vyťukal potvrdenie, na ktorom stálo:

„Týmto potvrdzujem, že roľník Nikola Žmiraković, s prezývkou Maxa z obce Stari Sivac, narodený tamtiež dňa 10. januára 1897, národnosti srbskej, pravoslávny, ženatý, bytom Teslova ulica 7 bol zavraždený na okupantskej žandárskej stanici v Sombore, dňa 21. januára 1942. Hodina úmrtia neznáma.“

Háčiky a dĺžne musel dopísať perom, lebo písací stroj značky Erica bol nemecký. Na dokument udrel oválnu pečiatku s päťcípou hviezdou s heslom „Smrt fašizmu! Sloboda narodu! Opština Sombor!“. Cez karmínovočervený odtlačok razítka sa mladý úradník nečitateľne podpísal.

Po rokoch, keď sa opäť zmenili predpisy, začalo sa rozlišovať medzi aktívnymi odbojármi a obeťami maďarskej okupácie. Alexova stará matka sa musela znova vybrať na úrad. Službu­konajúca úradníčka bez okolkov zaradila jej nebohého muža medzi odbojárov.

Úryvek pochází z dokončovaného románu Gubbio.

Dušan Šimko bude číst ze svého díla ve Slovenském institutu v Praze 29. 5. 2006.

Galerie

Ženské hračky

Jana Farmanová (1970), absolventka Vysoké školy výtvarných umění v Bratislavě, patří mezi výrazné autory mladé malířské generace na Slovensku. Věnuje se zobrazující malbě. Od roku 1995 samostatně vystavuje a účastní se mnoha kolektivních projektů doma i v zahraničí. V České republice se představila v roce 2005 samostatnou výstavou v Galerii Ad astra v Kuřimi u Brna a na přelomu let. 2005–06 v putovním projektu Prievan, představujícím současnou slovenskou malbu, který hostila pražská GHMP.

Jednotícím motivem širšího obrazového souboru Ženské hračky z let 2004–05 je atribut ženského těla použitý jako zrcadlo rozmanitých emocí. Většina obrazů se omezuje pouze na zobrazení jedné figury, a to zpravidla nekompletní, torzální. Autorka předkládá pouze „něco z figury“. To „něco“ podléhá promyšlenému výběru, který již vědomě pracuje s jistou vizuální strategií. Jedná se tu o jakousi „podobiznu ženskosti“. Otázka zní, z jaké pozice je tato ženskost nahlížena a za jakým účelem.

To, co by se zdálo na obrazech Jany Farmanové na první pohled, už podle názvu Ženské hračky, společensky (feministicky) jednoznačně proklamativní, se ve skutečnosti jeví jako přinejmenším ambivalentní. Pozici ženy tu totiž autorka nahlíží zcela otevřeně, se všemi jejími výhodami i nevýhodami, komplikacemi, (druhovými) odlišnostmi i shodami a do jisté míry i ironicky a sebekriticky. Nejsou tu jednoznačné soudy, spíše otevřená přemítání a průzkum. Tomu zcela odpovídá otevřenost obrazové kompozice jako proměnlivého a nestabilního rámce pro jasnou tvarovou definici zkoumaného – objemově modelované ženské tělo, jehož kontext je posunutý do roviny rafinované, reklamně-marketingové hry. Farmanová tu s ironií nahlíží za kulisy protřelého vizuálního světa konzumu a byznysu a rozehrává jakousi očistnou antikampaň, přičemž používá stejných zbraní jako reklama – „ženských hraček“. Nikoliv ale k útoku a pomstě, ale mnohem spíše v zájmu nutné sebeobrany.

Petr Vaňous