O největší menšině

O slovenskej menšine v Česku sa popísalo veľa strán papiera. Fakta často zatienili subjektívne hodnotenia, mýty, ba i osobné animozity. Skúsme sa pozrieť na fakty.

Viac než 300 tisíc bývalých česko-slovenských občanov slovenskej národnosti žijúcich na území Českej republiky sa po rozdelení ČSFR k 1. januáru 1993 ocitlo v pozícii najväčšej národnostnej menšiny v Česku. Údaj vychádza zo sčítania obyvateľstva v roku 1991, v rámci ktorého sa v ČR prihlásilo k slovenskej národnosti 315 tisíc obyvateľov.

V súčasnosti pracujú kompetentné orgány s kvalifikovanými odhadmi v rozmedzí 300 až 400 tisíc príslušníkov. Tento počet sa pomerne výrazne líši od výsledkov sčítania v roku 2001, a to z viacerých príčin. Mnohí respondenti mali – skôr neoprávnené – obavy uvádzať tzv. citlivé údaje. V prípade národnosti a náboženského vyznania išlo dokonca o takzvané nepovinné údaje, čo médiá veľmi zdôrazňovali. K slovenskej či aj slovenskej národnosti sa prihlásilo asi dvestotisíc obyvateľov ČR, šesťciferný počet ľudí však neuviedol žiadnu národnosť. Pretože išlo o nepovinný údaj, neznamená to, že by sa nehlásili k žiadnej národnosti (hoci aj takí ľudia nepochybne existujú), ale iba to, že svoju identitu nechceli deklarovať. To robia predovšetkým ľudia s inou než väčšinovou národnosťou.

Je samozrejmé, že takto početná menšina mala vždy ambíciu vytvárať vlastné inštitúcie. Po rôznych pokusoch pripustil napokon bývalý režim iba existenciu jedného slovenského spolku. Bol ním Klub slovenskej kultúry, ktorý vznikol transformáciou Miestneho odboru Matice slovenskej v Prahe.

Po demokratických zmenách a v súvislosti s rozdelením Česko-Slovenska vzniklo v Českej republike niekoľko nových slovenských aktivít. Postupne sa sformovalo pomerne výrazne diferencované spektrum občianskych iniciatív, prevažne občianskych združení. Tvoria ho tri hlavné prúdy, reprezentované združeniami Klub slovenskej kultúry, Obec Slovákov v ČR a Slovensko-český klub. Klub slovenskej kultúry pôsobí iba v Prahe, ďalšie dva menované spolky majú svoje regionálne štruktúry.

Viaceré z aktivít vznikli, celkom v rozpore s výkladom, ktorý poskytla vo svojom rozhovore v časopise A2 Helena Nosková, na podporu česko-slovenských vzťahov a demokratického vývoja v našich štátoch. Napríklad Slovensko-český klub založili
v roku 1996 české a slovenské osobnosti, vrátane napríklad súčasného veľvyslanca SR v ČR, spisovateľa Ladislava Balleka, alebo Anny Šabatovej, Petra Uhla, Vladimíra Hanzela či manželov Feldekovcov. Klub od začiatku deklaroval ako programové ciele odstránenie prekážok v našich vzťahoch, podporu takých zmien, ktoré by umožnili integráciu Slovenska do EÚ a NATO, umožnenie dvojitého občianstva, odstránenie bariér vo vysokoškolskej výmene a podobne. Aj preto klub podporil po niekoľkých mesiacoch jeho existencie osobným finančným darom aj vtedajší prezident ČR Václav Havel. Výklad Heleny Noskovej, podľa ktorého tieto spolky zakladali ľudia „z komunistických orgánov“, je celkom protizmyselný a urážlivý.

V ČR pôsobí celý rad ďalších užšie zameraných, prípadne veľmi malých slovenských aktivít. Na jednotlivé druhy umeleckého prejavu sa zameriavajú spisovateľská organizácia Slovenský literárny klub v ČR, divadelnícke združenia ČeskoSlovenská Scéna a Spoločnosť priateľov slovenského divadla a celý rad folklórnych súborov. Dnes sa slovenskému folklóru venuje viac než desať súborov, z ktorých prinajmenšom tri sa deklarujú ako vyložene slovenské – Limbora a Šarvanci v Prahe a Púčik v Brne. Ďalšími aktivitami sú Spoločnosť M. R. Štefánika, študentský spolok Detvan, Historická skupina priamych účastníkov Slovenského národného povstania, Spoločnosť Jána Kollára a ďalšie. V Prahe pôsobia tiež slovenské zbory Evanjelickej cirkvi a. v. v ČR a grécko-katolíckej cirkvi, pripravuje sa aj formálne zriadenie zboru rímsko-katolíckej cirkvi, ktorý de facto existuje.

Médiá a vydavateľskú činnosť pomerne verne zhodnotil časopis A2 už v čísle 26/2007 v článku Filipa Horáčka Z česko-slovenské trafiky, preto sa touto témou nebudeme podrobnejšie zaoberať.

Pokiaľ ide o knižnú tvorbu z dielne slovenských spolkov, jej objem postupne narastá, rovnako ako záujem, ktorý tieto vydavateľské počiny vyvolávajú. Výrazne najvýznamnejšími vydavateľmi sú Slovensko-český klub a Slovenský literárny klub v ČR. Ich vydavateľská produkcia má niekoľko vrstiev. Časť z nej predstavuje osobnosti, ďalšie tituly prinášajú literárnu a výtvarnú tvorbu jednotlivých autorov, napokon ide o publikácie súhrnnej povahy, literárne a výtvarné antológie. Osobitnú zmienku si zasluhuje „Čítanka moderní slovenské literatury pro střední školy“, 2003, alebo zborník „Slovenský jazyk na české škole“, 2005, doplnený aj didaktickým CD-ROMom, či výnimočná štúrovská pentalógia z pera Zdenky Sojkovej, ktorej za to bola udelená aj Cena ministra kultúry SR.

Pokiaľ ide o slovenské kultúrne a spoločenské akcie, vládne v Českej republike silná regionálna nevyváženosť: s obvykle viac než dvadsiatimi podujatiami mesačne v Prahe kontrastuje takmer absencia slovenskej kultúry v mnohých iných mestách. Situáciu sa snaží zmeniť cyklus festivalov Dni slovenskej kultúry po Českej republike. Organizuje ich Slovensko-český klub v jednotlivých mestách a mestských častiach v spolupráci s miestnymi radnicami a kultúrnymi ustanovizňami. V roku 2006 sa ich uskutočnilo jedenásť, pričom najstaršia je prehliadka v Moravskej Třebovej (11. ročník) a rozsahom najväčšia v Českých Budějoviciach. V divadelnej oblasti je významná stála produkcia Café teatru Černá labuť – Česko Slovenskej Scény. Organizujú sa divadelné a folklórne festivaly, plesy. Klub slovenskej kultúry a Slovensko-český klub majú aj vlastné komplexné programy kultúrnej činnosti slovenskej menšiny, v rámci ktorých sa odohráva široké spektrum aktivít – klubových večerov, výstav, koncertov, programov pre deti atď. Slovenský literárny klub v ČR organizuje úspešnú Literárnu súťaž Jána Kollára. Predovšetkým SČK organizuje aj celý rad medzinárodných aktivít, aktuálne napríklad komplexný program venovaný národnostným menšinám v strednej Európe „Visegrad – Terra Interculturalis“.

Slovenská menšina v ČR je veľmi sebavedomá, aktívna a životaschopná, hoci z dlhodobejšieho hľadiska je jej existencia ovplyvňovaná pomerne rýchlou prirodzenou asimiláciou, danou predovšetkým prevahou zmiešaných manželstiev. Táto asimilácia je z veľkej časti neutralizovaná migračnými pohybmi zo Slovenska. Z hľadiska početnosti sú českí Slováci výrazne najväčšou národnostnou minoritou v ČR a po USA druhou najväčšou slovenskou komunitou v zahraničí. Z hľadiska slovenského povedomia a aktivity komunitu v USA predčia. Výrazným špecifikom prostredia, v ktorom žijú, je vzájomná zrozumiteľnosť češtiny a slovenčiny, hoci jej úroveň sa postupne znižuje. S tým do istej miery súvisí aj nezáujem o menšinové školstvo, ktorý je v prípade takej početnej minority unikátny.