Ani sekundu nechcem znova prežiť

15. 9. 1979

Tento zošit som kúpil v Prahe, kde som bol na výlete 11. júla. Najprv to mal byť dar žene, aby si doň písala, čo chce, ale potom som si myslel, že mne sa bude viac hodiť, a že som dal zaň peniaze. Myslím, že zošit je dosť hrubý, aby sa doň mohol písať denník. Mal som vždy pocit, že denník má byť na jednom mieste. Pravda, denník takéhoto rozmeru znesie aj kresby, vlepené papieriky. Nie som proti tomu, aby tu boli zaznačené aj úvahy o románe, ak, pravda, budem mať chuť o tom písať. (…)

5. 8. 1979

Najprv som si myslel, že keď ženy odídu na rekreáciu do Budmeríc, niečo určite napíšem. Potom sa objavili tie blchy a s tými už sa zaoberám týždeň. Myslím, že to bolo v pondelok, čo som to objavil, alebo ešte v nedeľu. Alebo až v stredu? Nie, v stredu som o tom už hovoril Lyde, v piatok už som mal atak vredu v autobuse. Súčasne ma znervózňoval aj Ťapko. Zajedno som bol aj rád, že je u nás a že mu nie je smutno, ale mačky sa ho veľmi báli.

A dnes, keď som sa išiel holiť, otvorím drevenú krabicu so zrkadlom, ktorá inak je zle a nahovno zrobená, a keď som nadvihol lepšie strojčeky, vidím, že sa tam pohybuje plno žltých vší. Zbadal som tam aj biele nymfy. Najprv som chcel vyslobodiť zrkadlo, ale keď už som to mal vylomené, hodil som to všetko na hnoj. Tie vši možno pochádzajú ešte z nemocnice, keď sa mi tam ktosi holil mojím strojčekom. Alebo je to niečo celkom čerstvé, pár dní, lebo nie je možné, aby som to nebol zbadal. To robí tá nadmerná vlhkosť. Bola až 80%. Určite sa vyliahnu také všelijaké hmyzy, že nám komáre budú priateľmi. (…)

23. 11. 1981

Tentoraz si nemusím vyčitovať, že som žene nejako ublížil, a predsa to v tej jej hlave začína haprovať. Včera dobre nespala. Lieky si berie, ale je zatiaľ akási (iba) utlmená, spomalená. Síce sme v posledné dni dlho spávali, ale ona schudla, lebo tým pádom sa raňajky odložili na neskoršiu dobu, tj. aj okolo 12 h. na obed. Potom zrejme zabudla jesť, takže schudla a už to na nej poznám.

Chvíľami som na ňu nahnevaný, chvíľami ju ľutujem, ale už vidím, že mi nezostáva, iba to prijať. Tentoraz si konečne nemusím robiť nijaké výčitky, lebo som nepoužil nijaké násilie. Všetky rozkazy som dokázal presadiť hlasom – ale na to je zvyknutá.

19. 1. 1982

Ráno som nemal nikdy rád umelé svetlo. Vždy si pripomínam hrozné dni v bani a tie ranné omluvy.

Ale ranné myšlienky sú najlepšie, najostrejšie. Hoci sa do nich vpletá túžba po spánku, ranné myšlienky sú nové, svieže, presné. Sú teda akési ospané, ale aj nie ospané.

Veď od šiestich rokov takmer do dvadsiatky som musel duševne pracovať hlavne ráno. A dnes rozoznám: hoci sa človeku drieme, myšlienky idú celkom samočinne, príjemne, hlava je ochotná prijímať vedomosti. (…)

23. 8. 1982

Keď som upratoval ako každý deň šopu, našiel som vytrhnuté stránky zo Slovenských pohľadov (asi r. 1969–70) a tam som videl svoj článok Písmeno, slovo, veta.

Zistil som, že som mal viac odvahy vtedy ako rozumu (o nejakom talente teraz nehovorím). Nečudo, že ma Tatarka nazval – a to zrejme až 1972 – malým táradlom. Tento článok je ozaj znáška rôznych impulzov a mám z neho dokonca nepríjemnejší pocit ako z Mináčovho referátu zo zjazdu spisovateľov v Prahe 1956(7) z knihy Texty a kontexty. V mojom článku sú pekné osobné postrehy, ale aj veľa nafúknutého, takže kto by ma hodnotil podľa tejto produkcie, vidí, že som hlupák.

A de facto je šťastie, že som tú filozofiu nedoštudoval, lebo systém a logika je na moju hlavu trocha veľa. Až v tomto veku vidím, že som ozaj blázon. (…)

1. 1. 1985, utorok, Nový rok

Zapol som na tri minúty televíziu. Vidím W. Matušku, Gotta, Vondráčkovú, tie dvojčatá z Ostravy, herec vedľa herca – a po hymne, ktorú som si iba pozrel a nevypočul, sa objavila s pohárikom J. Švorcová a Haverl, dojatí obaja. Haverl zrejme ešte pod dojmom toho, že je L. Novomeský. Ich prípitok ma nezaujíma, aj keby to boli aké reči. Zaujímavé, že herci sa ešte stále ľuďom nezhnusili. (Aj do Rakúska pricestoval Aznavour.)

Na prípitky bol majstrom Jano Beer. Je komické vidieť toľkých podradných ľudí, ako spievajú hymnu. Opice. (…)

3. 2. 1985

Oslávil som Joža Mihalkoviča narodeniny. Vypil, mal koliku. Dostal som vyše 5000 bonov – 4500 svokra kúpi. Tak môžem pokojne dokončiť Uršuľu – už som totiž bol nervózny, ako vždy pred koncom štipendia – a hoci už román možno zakončiť – lebo nechcem ho naťahovať donekonečna – predsa je lepší tento pokoj.

2800 Kčs na elektrinu za zimu

1500 Kčs na uhlie

1400 Kčs daň LITE

Zostane asi 18 000, z čoho do konca roka 1985 vyžijeme nejako. Potom hádam dostanem zálohu za Uršuľu a štipendium si budem žiadať až po roku zase.

Babke Kláre som dal 100 bonov k narodeninám a tiež Marienke a Viere. Zostalo mi 65. Vincovi Šikulovi som vrátil 200 bonov = 1000 Kčs, takže som mu dlžný už len 1000 Kčs.

1. 4. 1985

20.20 Záchvat vredu ustal. Takto som ležal na posteli. Ruky na bruchu. Spomenul som si na otca, ako sme ho neopatrovali. Vytrpel si veľa. Ale on bol predsa len celý život zdravý. Ale ja okrem vojenčiny a Ostravy – stále chorý. Boh chce, aby som prestal piť, preto ma tak trápi, a je to správne. Inak sa neodnaučím piť. Keby som nebol v tej Modre taký opitý (opil som sa v klube).

Takto od detstva skrčený čakám na koniec života.

Zaujímavé, že po tej Modre som sa ešte raz opil, a to keď som bol v Novej Vsi u holiča. Načo sú teda moje sľuby? Ako mi môže Boh pomôcť inak, len tak, že mi dáva tieto bolesti, aby som si odvykol od tej hroznej drogy. Narobil som v opitosti veľa zla. (…)

15. 6. 1985

Ranné rozhodnutia:

nejsť na ten koncert k Pišťánkovi

neprijímať doma hostí – treba zájsť do krčmy

niečo zariadiť, aby sem nechodili istí konkrétni priatelia vôbec.

Od Didiho som vybral 70 Kčs. Ešte je dlžný 170 Kčs (bicykel + pumpa).

9. 3. 1986, nedeľa, meniny má Františka, moja babka Slobodová.

9.45 Pozrel som si Dejiny umenia s úmyslom, že dnes preštudujem (prečítam) Rembrandta. Otočil som stranu inak a zbadal som Rubensov obraz – mocnú ženu pred zrkadlom, černoška jej drží vlasy. Dnes sa mi páčil Rubens. Prešiel som zbežne k Rembrandtovi – pocity sú nezmenené. Prelistoval som aj Vermeera a zbadal som, že žena na obraze Ateliér sa nepodobá na Moniku Šimonovičovú – alebo aspoň oveľa menej (ako som si myslel). Teda Rembrandta odkladám.

Idem piecť hus.

14. 12. 1986, nedeľa, 10.00, –1°C, padá drobno, riedko

Ani jednu sekundu by som nechcel znova prežiť zo svojho života. I keď rád spomínam na niektoré udalosti života – epizódy –, nikdy by som ich nechcel komplexne zažiť ako znova mladší. Hoci to boli krásne dni, keď som vozil Evičku po Slavíne v kočiariku, nesmiem tie časy idealizovať – úzkosť bola aj vtedy hrozná.

18.08 Nasadil som si nové pierko. Píše ľahko, ale nezanecháva čiaru. Je mastný papier? Práca s pierkami, so zošitmi, to bola moja obvyklá práca vždy v nedeľu večer. Písal som si denník ešte na gymnáziu. Roztrhal som ho, tak ako denníky z obdobia do roku 1979. Už aj tieto záznamy som chcel spáliť v popolnici. Bola by to ozaj škoda. Sú to záznamy, ktoré môžu zaujímať aj neliterátov. Denníky sú dôkazom, ako sa snažím vyliečiť z úzkostí a depresií – hoci nie sú až také intímne – pre mňa však sú dostatočne informatívne. Udalosti majú svoj pôvab. Treba sa zamyslieť na tým, prečo mám niekedy chuť roztrhať ich (zničiť). Možno, a to najskôr, zo strachu. Doteraz však som si dával značne pozor, aby hádam denník nebol zámienkou pre niečí hnev. Ak sa niekto na mňa hnevá, nepotrebuje denník. Zničí ma aj bez neho.

27. 8. 1987

Upozornil som svoju ženu Vieru Slobodovú, že huby (žbičky) od včera, 26. 8. 87, dusené s vajcami, sú horké, a teda podozrivé.

Rudolf Sloboda

Nebojím sa, lebo boli čerstvé v dobe dusenia, aj v chladničke boli.

V. Slobodová

26. 9. 1988

8.45 Odchádzam na LPK.

Krajský ústav národného zdravia, psychiatrická liečebňa,

902 18 Pezinok

Rudolf Sloboda

Slovinec č. 44

841 07 Bratislava

Vec: Predvolanie

Dostavte sa dňa 3. 10. 1988 do PL Pezinok na dvojtýždennú hospitalizáciu posilnenia abstinencie-opakovačku. So sebou si prineste teplákovú súpravu, tenisky, hygienické potreby, pero, písanku a správu z PAP.

MUDr. Nejdlová Drahomíra, primárka AT odd.

Konečne to poslali. Už som bol netrpezlivý.

Nesmiem nikdy zabudnúť, že vždy stroskotali moje pokusy abstinovať, keď som to chcel urobiť sám. Je to moje nešťastie. Ale vždy po liečeniach som nepil najmenej 7 mesiacov, a tak aj teraz: je väčšia nádej, že týchto 14 dní oddiali onen tragický a nešťastný dátum, keď zase začnem piť.

V tomto okamihu som si istý, že nikdy. Ale takýchto okamihov som zažil veľa (aj vlani na jeseň som abstinoval asi dva mesiace).

3. 3. 1989, piatok

Včera žena kúpila metronóm za 440 Kčs. Ale iba blikal, tón nešiel. Rozbil som ho na márne kúsky.

Nedá sa písať román, keď vyrušujú. Román je iný svet, nie tento, čo plynie v tomto okamihu okolo mňa. Autor sa vždy musí vžiť, preinačiť do svojich postáv, a vyrušovanie vníma ako budenie zo sna. To dosial moja žena nepochopila.

Rozzúrim sa a potom o tom referuje, kde sa dá. Roztrhol som jej akúsi knihu, tú darovala sestre Nadi: údajne Naďa povedala, že kniha je pekná. Akoby som ja bol knihu trhal za to, že je škaredá.

Je to ohromne vyčerpávajúce, variť si, upratovať, odháňať rušenie, a ešte písať. To nedokáže nikto, a preto ani nemáme dobré romány, lebo u nás sú všetci spisovatelia hrozne vyrušovaní. (…)

9. 4. 1989, štvrtok

Nuda je pozitívny, dôležitý pocit, biologický.

Keď som vlani v marci 1988 rozprával s MUDr. Nejdlovou v jej kancelárii o svojom počine zo 14. marca 1988, spomenul som, že sa často nudím.

Po prvé dosť som klamal, lebo sa nenudím toľko – ale dôležitejšie je, že Nejdlová nemohla moju poznámku podceňovať (nepodcenila ju),
ako som sa nazdával. Že sa nudím, povedal som iba preto, aby som nejako vysvetlil svoj nevysvetliteľný pokus o samovraždu. Tento argument som prevzal akoby z inej bytosti, boli to len slová – ale ako sa ukazuje (zvlášť u mňa), moje výroky, ktoré len tak naslepo občas vyrieknem, majú vždy akúsi hĺbku, akoby predtým už boli v podvedomí premyslené, ale neformulované. (To sa týka aj hodnotení mojich kníh, kde kritici často nájdu dimenzie, ktoré som si pri písaní vôbec neuvedomoval, prípadne som si až tak veľmi nebol istý pravdou v tých slovách.) (…)

Treba pripomenúť, že ak aj Nejdlová verila, že sa nudím často, pýtala sa, či mávam aj chvíle šťastia, a keď som jej prisvedčil, bola tuším spokojnejšia. Možno ani ona sama si nie je istá, či dokáže človek byť aj (občas) veľmi šťastný. Ale v tom som ju ako profesionál oklamal, lebo nejaké veľké návaly šťastia nemám často. Mojím najtrvalejším stavom je nepokoj – ale ten odporúča Schweitzer ako vlastnosť ozajstného kresťana. (…)

4. 10. 1989, utorok

V. Havel dostal cenu O. Palmeho. Navrhnutý na Nobelovu cenu.

Zrejme si na Západe myslia, že keď Havel dostane Nobelovu cenu (ako Waleşa), nastane obrat aj v ČSSR (ako v Poľsku). Zle sú informovaní od Čechov. Havel nie je nijakým symbolom, nič nezaložil, a v base bolo aj viac ľudí. Praví antikomunisti držia hubu, eventuálne sa skrývajú v strane. O Havlove teórie – veľmi abstraktné a všeobecné – sa nedá nijako oprieť. Napokon: západné kruhy budia iba závisť u spisovateľov. Havel ako dramatik je priemerný a neoriginálny. (Pokiaľ som počul jeho hry z BBC atď.) (Kafkizmus, onen typ, aký bujnie aj na Kube – ako priznal jeden mulat z Kuby – vraj je tam známe slovo „kafkárna“ – ako neporiadok. Lenže Kafka nepopisuje neporiadok. Ani absurditu, či len absurditu. Predovšetkým je tam poézia, ktorá absolútne chýba Havlovi.)

17. 5. 1990

Som rád, že Vaculík ma čítal. Už kedysi (asi r. 1983) mi o tom hovoril Vlado Ondrúš, ale teraz (dnes) sa mi zdalo, že Česi na mňa zabudli.

8. 11. 1990

Bol som konečne u lekárky. Zajtra idem na EKG. V pondelok mi vezmú krv, potom ešte pôjdem na RTG pľúc na Cukrovú. EKG bude v Karlovej Vsi, tam mi internistka vyloží EKG. Zatiaľ mi lekárka predpísala nitroglycerín. (Jeden slabší na hltanie a jeden silnejší.) Vyslovila sa, že môže ísť aj o chrbticu a srdce môže byť v poriadku.

Piatok 6. 9. 1991

O 17. h zomrel Šach. Narodil sa roku 1978. (V septembri 78 som odchádzal do Pezinka a bol malý, keď som sa vrátil, vyliezol zrazu z búdy veľký pes.) Prežil 3x moje liečenia po 3 mesiace.

Pochoval som ho medzi orechy vzadu, na tom istom mieste, kde je Iris, jeho matka, prikryl brezovými bielymi vetvami.

Šach už bol dlhšie chorý na zadné nohy. Vlani ho ktosi stĺkol, odvtedy zle chodil. Tiež pravú prednú nohu mal dlhšiu, zväčšoval sa mu kĺb. Ja som síce ľuďom tvrdil, že netrpí, ale on asi trpel, lebo mi často v noci pod oknom skučal. Horko-ťažko prežil zimu, stále sa tlačil ku dverám. Už sa nedokázal ani poškrabať, takže mal zlú srsť, hoci chuť do jedla mu neprešla.

Kto ho videl predtým, ako letel po kopcoch, ako naháňal diviaka a ako sa ešte vlani dokázal pobiť so surovým Gašparíkovým vlčiakom, by neveril, že tak rýchlo schradne. Vlani som ešte s ním prešiel popri Morave až do Devína, ale už bol veľmi unavený. Už len spával. Bolo mu smutno, lebo som s ním nechodil na prechádzky, ale ešte kedy-tedy dokázal zavrtieť chvostom. Je hrdinom v románe Rozum a Krv. Ten pes ma desať rokov držal pri živote (1978–1991) (13 r.)

Štvrtok 18. 3. 1993

Poludnie, vietor, slnečno +17 °C

Bol som so psami na Sandbergu. Bozkávali sa tam dvaja študenti, ona a on. „Čo nejdete niekam do húštia, čo sa tu predvádzate!“ zakričal som. „Čo ste cigáni, toto sa v Európe nerobí.“ „Boli ste v Európe?“ pýta sa chlapec. „Nebol, ale som to čítal.“

Neskôr som ešte povedal: „Exhibicionisti.“

Sám sebe som si tým pokazil náladu. Vrátil som sa z prechádzky a tu vidím v schránke účet za elektrinu na Kaštieli. Sestra prestala platiť. Nájomníci ju osrali a ešte chce, aby som ju hádam ja ľutoval, ani náznak jej ľútosti. (…)

Včera večer ma dlho pichalo pri srdci, nie ostro, ale trvale. Aj som s tou bolesťou zaspal. V noci som zahodil cigarety do ohňa a zase začínam nefajčiť.

Piatok 30. 4. 1993

Včera asi 4 – 5 cigariet. Fuj. Začíname znova.

Sobota 29. 5. 1993

Včera som však nezaspal o 19.35, lebo žena doniesla od Evičky Šútovcovu knihu Rekapitulácia nekapitulácie, a hoci už som ju raz čítal, prelistoval som si znovu pasáže o R. Slobodovi, a to až do 23. h (…)

Vybral Tomáš Weiss.