Genius Loci

Mohlo byť včera pred štyridsiatimi rokmi? Samozrejme. Pokiaľ váš sladký spánok trval presne štyri desaťročia. Ako ten môj – ráno vstanem, odkrútim si tu dvadsaťštyri hodín a opäť sa mi začne odsýpať štyridsať rokov piesku v hodinách.

Že vraj to je nanič život, počujem kdesi vzadu. Ale ja iný nepoznám. Takto sa plavím časom, odkedy na dávno pominutej lúke ktosi vtĺkol kôl do zeme. Nie náhodou, od zlosti, ani aby naňho priviazal nepriateľa, ale s jasným svitom praktického rozumu zrubil prvú budovu.

Hodina H, ulica U, práca P

Meno Genius zdá sa byť neskromné, ale môžem vás ubezpečiť, že nás, s menom Genius Loci, sú státisíce.

Sídlime v mestách a dedinách po celom svete, bývame v sklených mrakodrapoch metropol aj v ruinách opustených miest.

Na okolí patrilo k dobrým mravom bývať na hlavnom námestí a ja nie som výnimka. Ako duch miesta musím počas dňa precitnutia zaznamenať čo najviac a táto baroková fontána, v ktorej prebývam, je skvelá rozhladňa stojaca v tepúcom srdci mesta.

Najskôr rýchly pohľad dookola. Budovy – tie vám nepovedia veľa. Drevo, kameň, tehla, betón či plech, ich funkcie sa nikdy nezmenili. Pár ulíc zmizlo, zjavila sa desiatka nových a mesto sa pomaly šplhá von z doliny na okolité kopce. Zo starého kláštora je obchodné centrum a v domoch remeselníkov reštaurácie. Prosto, stavby sú od slova stáť, a teda sa nemôžu moc meniť, len stáť, alebo zľahnúť.

Moje skúsené oko vie kam cieliť. „Ecce homo!“ kedysi zaznelo a my Geniovia sme to ihneď pochopili. Keď chceš vedieť, čo je nové, pozri sa na svojich ľudí. Možno sa ohradíte, aby som ich nazýval svojimi. Ale ako sú oni mojimi ľuďmi, tak som ja ich duchom, ktorý ich spája.

Všetkým im vybiehajú z hláv špagáty, vedúce rôznymi smermi a pokrývajúce mesto neviditeľnou pavučinou. Niektoré sú pevne pripevnené k hlavám iných ľudí, ďalšie sú popriväzované k pracovným stolom, vidím aj zopár, ktoré miznú v hmle cintorína. Niketoré sú pevné ako oceľové laná, iné iba rozstrapkané nitky, niektoré dlhé, iné krátke. No a z kažedej hlavy vedie jeden aj ku mne.

Rád ich držím pekne nakrátko, preto som vyvalil oči na kopu čerstvo odrezaných koncov. Človek spravil „šmyk!“ a špagát sa vrtel na zemi ako had. „Už je to tu zase,“ vzdychol som. Ale každé mesto na to musí byť pripravené.

„Hej pane, aj vy si chcete odšmyknúť špagát?“ udrel som otázkou na okoloidúceho muža, ktorý sa nervózne šklbal ako pes na reťazi.

Chvíľu váhal. Potom spustil: „Už som k nemu pár krát nôž priložil, priznávam. Nie som starý, mám ešte čo dokázať, ale ty mi hádžes pod nohy polená. Hodina H, ulica U, práca P. Každý deň. Tie isté tváre, rovnaké výklady. Nesťažujem sa, mám to tu rád, ale ešte by som chcel vidieť aj iné predstavenie. Urobiť krok vpred. A teraz ma nechaj, ponáhľam sa do práce.“

Spravil som si čiarku. Naposledy tu všetci chceli niečo budovať. Teraz tvrdia, že chcú budovať najskôr seba.

Hustotu davu v nohách na štvorec dlažobný

Námestie sa zapĺňalo ľuďmí, ktorých rýchly krok ujedal metre k dennému cieľu. Videl som predavačky, murárov, kuchárky či čašníkov, ktorých kedysi hrdý pohľad počas môjho spánku zamieril k zemi. Rozprávať sa im nechcelo, len občas sa niektorí z nich posťažovali. Ich špagáty miznú kdesi v priemyselných zónach, ktoré rastú na okrajoch mesta a pôsobia ako steroidy na hospodárske svaly.

Medzi peších sa začali vplietať, trúbiť a vyblikovať honosné kočiare, ktoré zaparkovali priamo pred mojou fontánou. Vysadali z nich mladí dravci a veliteľským krokom vchádzali do zrenovovaných budov na námestí. Zo zemského úradu sa stal krajský, z obchodnej kancelárie business centrum.

Stávalo sa, že raz za čas im ostatní ľudia kočiare prevrhli a zapálili. Ale veľmi rýchlo zistili, že bez vodcu nedokážu žiť, že mechanizmus sveta má príliš veľa koliesok, aby mohol fungovať bez hodinára. Ako vždy po revolúcii, tí s ramenami sa rýchlo vyšplhali po lane, kým si inteligencia stavala schody.

„Pane, váš koč mi bráni vo výhľade!“ oslovujem mladíka v tmavom obleku. Ten sa chvíľu zamračene otáča, aby videl kto sa mu stavia do cesty. Potom pochopí.

„Cha, počkaj o pol hodinu, ty vykopávka, tvoje „loci“ bude akurát tak parkovisko,“ zakričí a odkráča, ani sa neobzrie. Sledujem jeho nakrátko ostrihanú hlavu v dave, ale nakoniec s ním splynie.

Hustotu davu (neviem ako vy, ale ja ju meriam v nohách na štvorec dlažobný) začínajú zvyšovať košele a bermudy cudzincov. Tu na okolí sa vyskytujú dva poddruhy – dobrodruhovia, sklamaní z toho, že je u nás všetko také ako na západe a nikto tu nenosí samopal cez plece, a dovolenkári, sklamaní z toho, že tu nie je všetko také ako na západe (hoci pach prepálených hamburgerov z neďalekého okienka mi už začína podrážať nohy). Foťákmi páliac na všetko, čo sa nehýbe (pričom moja fontána je cieľom prvoradého významu) a pomaly obsadzujúc terasy a reštaurácie difúzujú po okolí. Nervózny vodič opatrne manévruje s krikľavým vyhliadkovým vláčikom medzi ľudmi a zdá sa, že väčšina považuje jednotu gotickej radnice a motorizovanej plechovej atrakcie vyrobenej v Číne za symbiotickú.

Súdržná armáda

Našťastie som zbadal svojich starých známych. Keď som ich tu naposledy nevidel myslel som, že ľudská spoločnosť sa otriasla v základoch, pretože patrili do nášho invertára, ktorým koreníme atmosféru, od počiatku vekov. Dnes tu kľačia opäť v plnej sile. Každý má svoj štýl – jeden monotónne opakuje: „Dobrý deň, dobrý deň,“ ďalšia: „Pane prosím!“ iný pridajú aj pár tónov na starej gitare, alebo dokonca rovno časopis.

Ľudia, ktorých mám na špagáte, im občas nadávajú, no neuvedomujú si, že patria k mestu tak ako námestie, alebo starý kostol, pričom náklady na ich údržbu sú oveľa nižšie. Každý z nich je malou kazateľnicou a oltárom zároveň, kde je možné si vypočuť obohraté podobenstvo o Lazárovi, Márnotratnom synovi alebo Dobrom hospodárovi.

Trh a konkurencia však preniká aj na ich pieskoviská. Študenti, ktorí sa vám postavia do cesty, a u ktorých si môžete kúpiť dobrý pocit a odznak štedrého darcu za mincu, agenti s teplou vodou vypĺňajúci s vami mnohostránkové ankety, či predavači vyťahujúci orientálne vône a náhradné žiletky spod kabáta. Spolu tvoria súdržnú armádu, ktorá neskúseného človeka, plného mravných ideá­lov a ochoty, zničí počas cesty námestím psychicky, finančne aj morálne.

Pozoroval som tieto drobné boje o úspech, kde víťaz berie málo, a ani si nevšimol, že Sisyfovi sa práve vyšmyklo slnko a začalo kotúlať na druhú stranu.

Močiac nohy vo fontáne (najskôr som musel vyhodiť pár kelímkov, ktoré tam niekto v rámci exportu kultúry naaranžoval) som preniesol svoju pozornosť na obchody, ktorými bolo ako zlatými žilkami popretkávané kamenné námestie, aj bočné uličky, nehovoriac o gigantických plechových kvádroch na predmestiach, ktoré ako čierne diery do seba vťahovali homo economicus.

Staré panem et circenses nahradilo chlieb a nákupy. Veď každý si nájde to svoje, hlásajú pútače. Jedni donekonečna hľadajú tú správnu kombináciu farebných látok, aby v džungli pritiahli pohľady, druhí pátrajú po elektronike, ktorá by zasypala ich zmysly audiovizuálnymi pôžitkami. Kto nemá na nákup tu, zvolí diskontnú perifériu, kde s úsmevom privítajú aj vychudnuté peňaženky.

Lietajúce krysy

Prekvapí ma mladé dievča, ktoré si sadne oproti mne a otvori knihu.

„Slečna, nie je vám to trápne? Sedieť na lavičke a čítať. Také staromódne!“

„Nepripadá mi to trápne. Ani staromódne. Zvedavosť a túžba po poznaní nemôžu zostarnúť. Mám veľa priateľov, ktorí čítajú,“ usmiala sa.

„A čo tie posmešné pohľady okoloidúcich?“

„Nemyslím, že sa smejú. Skôr sa boja. Majú svoj svet radi taký, aký sa zdá byť. Nechcú, aby im ho niekto svojimi myšlienkami narušil. Boja sa, že budem chcieť zrazu niečo meniť a ich do toho zatiahnem. Radšej idú do kina.“

„Ty nechodíš do kina?“

„Isteže chodím. Svet sa dá znázorniť rôzne. Ale na film sa treba pripraviť, pretože si diktuje podmienky. Nemôžem ovplyvniť tempo myšlienok, ani sa k nim tak ľahko vracať. Keď čítam knihu tu před fontánou, v parku, alebo doma, môžem sa s jednou myšlienkou hrať celé hodiny,“ odvetila a opäť začala rozplietať tie tisíce znakov, tak som ju už nevyrušoval.

Radšej som pozoroval starenku, ktorá sypala zrno holubom. „Lietajúce krysy,“ zaznelo viackrát na ich adresu a deti ich s krikom plašili. Starká vždy na chvílu posmutnela a čakala, kým sa vrátia. Zatlačil som sentimentálnu slzu. Zvláštne. Ľudia nechcú nechať zničiť fasády domov, ale schátrané duše ich obyvateľov, hľadajúce útechu vo zvieratách, im nevadia.

Najpevnejší príkaz

Slnko pomaly zapadlo a s ním aj prvá polovica môjho dňa. Na tú druhú som sa vždy tešil viac. Nočný život.

Vývoj človeka možno merať podľa toho, ako sa jeho osobnosť vzďaluje od zvieraťa. Treba však prekuknúť všetky masky, ktoré na seba počas života nalepí. Preto rád pozorujem nočný život. Vidím, ako sa opäť demaskované z tisíročného nánosu civilizácie, prebúdzajú zvieracie inštinkty.

Všetci tí, čo ešte pred chvíľou behali po šachovnici s vážnym výrazom na tvári a myšlienkou dnešného cieľa pred sebou, budú každou minútou strácať únavu zo života, zábrany aj dôstojnosť.

Piatková opitosť sa stala pevnejším príkazom ako nedelný pokoj a beda tomu, kto sa jej nezúčastní – nebude mať o čom celý týždeň rozprávať.

Všetci členovia večerného sprievodu majú určené svoje miesto. Tínedžeri s veľkými šiltami a umelo drsným výrazom tváre idú najskôr do parku. Nagelovaní muži a elegantné dámy sa odvezú do exkluzívnych barov v centre. Proletariát obsadzuje pohostinstvá na predmestiach.

Ja som tu v bezpečí – kto vkročí do centra, dostane sa pod paľbu elektronických očí kamier, takže smelý pokus vymočiť sa mi do fontány je rýchlo zažehnaný. Do temných zákutí o kúsok ďalej však radšej nepozerám.

Veľakrát som sa zamýšľal nad nočným anarchizmom ľudí. Možná je chyba aj vo mne. Možná unavujem ľudí, robím ich nešťastnými, hovoria si: „V tomto meste sa nedá nič robiť, len ožrať.“ Moja úloha je však pasívna, ja netvorím, som tvorený. Tí, ktorí svoje špagáty priviazali k inému Geniovi čoskoro zistili, že ani on nemá takú moc vyslobodiť ich.

S pokračujúcou nocou sa objavujú remeselníci z najstarších cechov. Ženy, nonšaltne opreté o múr, ale navzdory mýtom nekrútiace kabelkou, hádžu na okoloidúcich pohľady, v ktorých sa už atraktívnosť dávno utopila. Muži, zakrádajúci sa v tieňoch a prehľadávajúci pouličných spáčov. Na lavičkách si pod hlavu ustlali plastovú fľašu vína rodení filozofi s dlhými bradami, ale aj mladí hľadači zmyslu života s divokými účesmi.

Zaženiem spomienky

Jeden z nich žongľuje s fakľami. Z hlavy mu nejde žiaden špagát. Zvláštne.

„Chlapče, nechceš si ku mne pripútať špagát?“

„Nie, hľadám,“ opdpovedá, pozorne sledujúc pritom plamene.

„Má to niečo so zmyslom života?“ pýtam sa nedočkavo.

„Áno.“

„Možno ho nájdeš pomocou môjho špagáta.“

„Nie. Už som ho našiel.“

„Nerozumiem?!“

„Zmyslom môjho života je hľadať zmysel života,“ odvetil a fakle mu popadali na zem.

Tak predsa ho našiel. Skúsim ešte inú skupinku, stojacu v tieni parku.

„Našiel si zmysel života chlapče?“ spýtam sa najväčšieho z nich s vyholenou hlavou.

„Áno, zmyslom je národ.“

„Ktorý?“

„Ten náš samozrejme.“

„A čo je zmyslom života ostatných národov?“

Zaváhal: „Tiež národ.“

„Takže zmysel života ľudí na Zemi navzájom koliduje.“

„V podstate… Áno. Preto musíme brániť ten náš. Nesmieme dovoliť cudzincom ohroziť nás.“

„A nemohli by ste sa dohodnúť na nejakom spoločnom cieli?“ skúšam ho nesmelo.

„Nie. Keď nemôžeš presadiť seba a svoju vec, si ničím. Nemôžeš ustúpiť, lebo keď spravíš krok dozadu, niekto sa hneď postaví na tvoje miesto a nemôžeš už späť. A neotravuj ma už s tímito anarchistickými myšlienkami,“ ukončil rozhovor.

Nechal som ho odísť. Genius Loci obsahuje všetko, biele aj čierne, a zatváranie očí spôsobí len väčšiu tmu.

Prepočítal som nočné rany. Tucet rozbitých okien, dve lampy, pár prevrátených košov, nejaké tie odpadky odhodené na zem. Niektorým nostalgickým duchom, ktorí spomínajú na stredovek, sa tieto čísla zdajú kruté. Vraj ľudia sú prasatá, aj maštale majú lepšiu atmosféru. Ale uznajte – mohli ste v stredoveku rozbiť lampu? Ťažko. Kamenná dlažba, kamenné domy, drevené okenice. Keď sa chceli vybúriť, išli do vojny. Ani smeti ste nemohli vysypať z vreciek na zem, pretože každý papierik mal svoju cenu. A spomienku na splašky tečúce mojimi ulicami radšej rýchlo zaženiem.

Možno je za odpadkami pršiacimi z rúk prejav skrytej túžby po slobode a zbavenia sa všetkej hmotnej príťaže, ako by povedal môj hľadač s plameňmi. Tak či onak, mestu rýchlo narástol orgán v podobe zametačov pomaly kráčajúcich ulicami, ktorí za úsvitu smeti zametajú pod koberec.

Stihnúť zaznamenať štyridsať rokov za jeden deň je stále náročnejšie. Kde sú tie časy, keď som sa zobudil päťkrát po sebe a za hodinu už som naháňal motýle. Našťastie, ľudia sú ako hlinené figúrky – môžete ich raz ucapkať tak, raz inak, pridať im ruku, alebo ubrať nohu, ale stále viete, čo od toho materiálu môžete čakať.

Preto mám rád môj čas zaspávania. Vídavam deti, ako žmúria do výchádzajúceho slnka zalepenými očami a šlapú do školy. Keď sa nabudúce zobudím, budem hodnotiť ich prácu.

Len pred prvým otvorením očí sa vždy musím zhlboka nadýchnuť. Niekedy totiž tie ich každodenné hry skončia v ruinách a chaose a duch sa zobudí v prázdnom meste. Ale ja svojim verím, a preto zaspávam kľudný.