Káva, nebo čaj?

Prvú prozaickú knihu vydal Stanislav Rakús (1940) v roku 1976, no väčšiu čitateľskú popularitu a literárnokritickú reflexiu mu priniesla až novela Temporálne poznámky (1993). Ide o jeden z kánonických textov slovenskej ponovembrovej prózy, začína sa ním voľná trilógia rozvinutá Nenapísaným románom (2004) a zavŕšená Excentrickou univerzitou. Výborný štylista Rakús v nej precíznym spôsobom skĺbil osobnú skúsenosť učiteľa a spisovateľa v totalitnej dobe 50. až 70. rokov 20. storočia. Postupom času sa však jeho záujem čoraz viac presúval od príbehu a postáv k teoretickej reflexii písania a fenoménu rozprávačstva. Rakúsove prózy sú teda aj akousi praktickou ukážkou naratologických teórií, ktoré v nich s chuťou rozvíjajú jeho rozprávači. Inými slovami, jedna z obľúbených autorových hier je založená na tom, že do úst svojich postáv vkladá myšlienky plne zodpovedajúce charakteru a štruktúre jeho vlastného textu. Takto nepriamo jedna z nich charakterizuje aj túto trilógiu: „Analyticky a koncepčne sa zaoberá aj svojou voľnou románovou trilógiou, ktorú nespája sujet rodovej, generačnej postupnosti, ani závažné dobové peripetie, ale, ako vraví, vnútorný poetologický systém písania. Jeho zjednocujúcou zložkou je i spôsob rozprávania, keď sa – a to ma, páni, v týchto chvíľach zaujíma – všetko odohráva z pozície jedného vedomia. Ďalším integrujúcim činiteľom v nenapísanej trilógii Valentína Nikolajeviča Sobotu je drobný výskyt tých istých, zvyčajne vedľajších, prípadne epizódnych postáv, prechádzajúcich z románu do románu.“

Literaturou proti životu

Z hľadiska žánru tu máme do činenia s univerzitným románom. Priestorovo je zasadený medzi poslucháčov a pedagógov, ktorí počas stalinských päťdesiatych rokov študujú a vyučujú ruský jazyk a literatúru na významom aj polohou „excentrickej“ filologickej fakulte. Toto je základný zdroj románového paradoxu – v období vulgarizácie hodnôt a otvoreného zla sa vysoká literatúra krajiny, ktorá toto zlo iniciovala, stáva pre mnohých únikovým priestorom kultivovanosti a harmonizácie sveta. Tento postoj zosobňuje najmä Viktor Pavlovič Bochňa, postarší študent rusistiky, ktorý si svoje postoje, názory a teórie overuje na izbách vysokoškolského internátu, kde ich ostatným študentom zoširoka a šťavnato popisuje a zdôvodňuje. Takmer nekonečný sled drobných tragikomických príbehov a anekdôt, dokumentujúcich obdobie stalinských päťdesiatych rokov, rámcuje iný rozprávač, jeden zo študentov Peter Leder. Pri tejto próze však ťažko hovoriť o plnokrvných postavách. Tradične chápanú tému a hlavnú postavu románu v mnohom nahrádzajú úvahy o povahe narácie, podstate umeleckej literatúry a zdrojoch jej estetickej účinnosti. Tento postup Rakús uplatnil aj v predchádzajúcich dvoch knihách, tu je však najvypuklejší a aj čitateľsky najproblematickejší.

V recenzentské kuchyni

Rakús si postupom rokov dokázal vytvoriť obdivuhodný autorský svet láskavého humoru, kde sa viditeľne sám cíti dobre a máloktorý čitateľ mu aspoň chvíľami nepodľahne. Tu ho však uzavrel do akejsi obranárskej, sebestrednej pozície. Ani po opakovanom čítaní ma neopustil pocit, že by tejto knihe plnej vtipných postrehov a duchaplných úvah viac svedčil iný žáner, možno by stačilo, keby bola otvorenejšia, zdanlivo menej sofistikovaná, keby nechcela byť románom, ale „len“ zbierkou drobných prozaických úvah, mikroesejí a anekdôt. Výsledný pokrm by bol síce chuťovo jednoduchší, ale možno zdravší, aby som použil „kuchynskú“ literárnokritickú terminológiu, ktorú kritizuje jedna z postavičiek zaľudňujúcich Rakúsovu excentrickú univerzitu: „Svedkom toho, čo hovoril tento, v podstate osamelý poslucháč Čipčíkovi, som sa stal v reštaurácii Dargov. Povedal mu, že je ako prvoplánový recenzent reprezentantom všetkých, ktorí síce vidia text, lebo už v ľudovej škole sa naučili čítať, ale nevidia, čo je za ním, pod ním a nad ním. Posudzujúc iba jeho viditeľnú časť, používajú vo svojom kritickom jazyku nič nehovoriacu kuchynskú terminológiu, v rámci ktorej je najčastejšou formuláciou vyjadrenie, že niečo je slabé ako čaj. V ich kuchynskej terminológii nesmie chýbať okrem čaju ani káva. To je iná káva, zajasajú vo chvíli, keď natrafia na niečo, čo podľa nich nie je slabé ako čaj. Inokedy zasa povedia, že autor tú alebo onú vec poriadne presolil.“

Zatiaľ posledná Rakúsova kniha nie je presolená a už vôbec nie slabá ako čaj, no nie je to ani tá káva, na ktorú sme si uňho privykli.

Autor je doktorand Ústavu slavistických a východoevropských studií FF UK v Praze.