R

Keď stúpiš na konár, pukne ako zlomená kosť. Ak som chcela vidieť ten strom, musela som natočiť hlavu mierne dolava. Obávam sa, že mäkký povrch oka ho nikdy úplne nevstrebal. Kĺzal po ňom ako po kostole.

Ráno by mali prísť R a R. Čakám ich pred budovou. Po nej oko kĺže. Ak niet čo vstrebávať, skončí v neurčitej spomienke, ktorá sa nikdy nestala. Ahoj, sučka. Pri R má vždy len jednu tvár. Je to pohodlné, a tak nevadí, že ju volá sučka. Pekné slovo, nie? Pozorujeme, ako prichádza R, a dúfame, že má grass. Vtedy vypláva na povrch – druhá tvár. Ale ten ružový opar má svoje čaro. Aspoň môžem povedať, že vnútri už bola. A všetkých tam mala rada. Ako na ekine.

R sípavo vťahuje dym. Stojíme za velkým domom. Mohol by byť ružový, dajme tomu od slnka. Nech prúdi svetlo.

Nechcela myslieť na dve tváre, ktoré sa nikdy úplne neprekryjú. Občas vravím: už navždy to bude tak. Sučka, dopiče, húl. Vietor sa s nami na ten model nezložil. Oči R plávajú v sinavom toku. Ružové svetlo sa dnes nedostaví. Slabota. Zajtra nalož ty, kokot.

Ten strom mi stále chýba. Aj tie mraky. Aj tu sú mraky, ale iné. Sú príliš vysoko. Tam boli vždy na dosah. Musím sa jej spýtať, či sa ich niekedy dotkla. Ale to je jedno. Hlavne že tam boli.

R vraví sučka. Hnedé vlasy. Neurčitá hnedá. Modré oči. Hnedý kabát. Červená čiapka v zime, zelené tričko v lete. Olivovo zelené. Ráno väčšinou sedí pri okne a pozoruje maslo, ako sa nenávratne vsakuje do pórov opečeného chleba.

A čo R? Pohlad číslo dva. Čo keby bol realizovaný včera? Alebo v ten večer, keď sme našli na schodoch tie tabletky v malom zatváracom sáčku? Nevedel si, čo to je. Ale zobral si to. Tak to v živote chodí, žiada sa povedať. Potom si sedel na hojdačke. Nehojdal si sa príliš, len troška. Ako taký vánok, že? Môj zlatý. A ďalej? Ružová vatička v prstoch. Tak čo, R? Popíšeš ju?

Vlasy – jemné. Ako orechová plnka do koláča. Oči – modrá voda. Teda trochu zelené. Tričko tiež zelené, ale tmavšie, ako ihličie. Tak ako, sučka? Dobre?

Ono je to vlastne jedno. More šumí ďalej, minimálne v spomienke.

R asi spí. Musím skočiť za ním, na tú líniu, kde sme boli vtedy. Písali sme a slnko bolo pootvorené v skle. Alebo to bol R? To je jedno.

Boli sme tam, zavretí v štyroch stenách ako v krabici. A cez šrámy preliezali drobné zvyky. Notebook a jeho zvyk byť stále zapnutý, jemné vrnenie. Alebo to bola mačka.

Pohlady nám kĺzali ako na vianočných trhoch. Tam sme chvalabohu nikdy neboli. Hrabali sme sa doma vo veciach, papieriky, čítala som starý časopis, nahlas sme sa smiali – ja a časopis – na tej trápnej idyle. Už chýbalo, len aby ležala na bruchu a na striedačku kyvotala nohami. R bol hneď vedla. Pohlad mu po nej kĺzal ako na vianočných trhoch, na ktorých chvalabohu nikdy nebol. Tvárila som sa, že nič. Veď aj nič. Jediné, čo ma zaujímalo, boli oriešky vo wasabi a ten pes za oknom. Ňuchal okolo stromov, a potom si jeden z nich označil. Čiernou ceruzkou.

Napísali sme si nejaké texty. Nie jeden druhému, ale jeden jednému. V noci svietilo slnko lampy, priamo na mňa. Videla som ho cez perinu, jemné tušené letokruhy. Zaspala som do mŕtva, vždy len na chvílu. Potom sa to rozmazalo do spomienky, ale tá určite bola. Mám tam šál, v tej spomienke, ani nie je môj. Ako v nórskom dome, alebo na čudnom ostrove, alebo vo Vodoznakoch. Ich štruktúra pohlcuje. Zajtra pôjdem za nimi, do tepla. Naznačila posunok a svetlo zhaslo. Ako v pantomíme.

R a R neznášali R. Ako keď si sedel a ja som R sedela na kolenách a R sa prizeral a R balil brko. R bol na tom najlepšie. Ona sedela a páčil sa jej ten oblek. Dve tváre sa utopili vo vodke s tonikom a zostala len jedna, ale ani jedna z tých dvoch. Pohár pomaly tiekol a tie tri postavy znamenali ešte menej ako lad. Potom si R zavolal taxík a zmizol. Húliš to brko, čo ubalil R, to už stojíte vonku, oni traja. Kývla hlavou spomienke na schodoch. R sa začal smiať a R vzápätí tiež. Všetko bolo jasné, a ten strom nám zakýval. Ako vtedy v lese, keď všetko zmrzlo a R si myslel, že je to sneh.

R býva v jednom z tých starých barákov, čo mali podlahnúť asanácii, ale ludia sa tomu vzopreli. Vzoprieť sa. Ako ruka, ktorú prestrčila volným otvorom vo dverách, jedna tabulka chýbala a ona ňou prešla ako labyrintom. R sa smial, lebo o tom vôbec nevedel. Myslel si, že bude musieť tie dvere vykopnúť, doslova ich asanovať. Takmer doslova. Sučka, že? Ale tá prestrčená ruka sa vzoprela, skúsila prázdnotu skla, ktoré tam nebolo. Prevtelenie do banality, ktorou prestrčíš klúč a otvoríš ju. Ruka prešla labyrintom a na jej konci bol lacný rum a outdoorové špeky a stopercentný jablkový džús lisovaný za studena. Ležal si na nejakých latkách, čo mali byť postelou, a počúval o mede, v ktorom boli huby, a skoro ťa zrazilo auto, lebo si si myslel, že uprostred cesty je ostrov. Možno tam boli aj palmy a šumenie áut bolo šumom oceánu, s brehom pekární a cestovinární Petržalka. Ale sučka, ty si nás zachránila. Aj s R, ktorý mal v tej dobe depresívne obdobie a nenávidel raperov. Ty si indiánska mama. Tomu ver.

Slnko zase svietilo a R z nejakej cesty do Holandska doniesol huby modrej farby, nie v mede. Malovala som lampu, oranžové a modré pruhy, ako pri orgazme, len menej pohyblivé, neskákajúce. A R sedel, bol tam vtedy prvýkrát a určite si nemyslel, že jej vlasy sú plnkou do koláča. Potom musel odísť, veď ja viem prečo. Ja nie. Stála som a dve tváre zmizli, lebo tu boli dve telá, stála som a videla ju, malovala nejakú lampu na modro a oranžovo. Bolo to v kuchyni na brehu pekární a cestovinární v Petržalke. Spievala do toho Tori, vlastne Myra Ellen, ale to je meno pre týranú ženu z bigotne katolíckej rodiny, takže spievala Tori, niečo o peknom roku, a nie koberec, ale my, rozumej ja a ona, prekryté tváre a telá, boli tak päť, možno aj desať centimetrov nad zemou. Dole svietili okná v tráve a hore bolo všetko v nadvihnutej hlave, boli tam R a R a R a R a pripomínali pohrebný veniec, studený kruh.

R sa potom odsťahoval a všetkým chýbal. Zanechal po sebe jednu vec, ktorú raz R hral na klavíri a bolo to tak krásne, že sa to rozplynulo a už nikdy neobjavilo. A to je dobre, lebo v tej krabici by to zaniklo, ale takto to žije stále a kedykolvek sa to znova vráti, aj keď už len v pohybe konárov alebo listov na zemi. Spýtala sa, čo to je a R jej povedal, že to zložil R a volá sa to Krištál. A ona potom napísala báseň, volala sa Krištál, a aj ona nie­kde zmizla, radšej sa rozplynula, lebo sa bála tej krabice, rovnako ako R, ktorému potom postavy, rovnako dôležité ako budovy, há­­dzali mince pod nohy, keď podupával v metre a hral pritom na gitare. Nechcela mu povedať o R a on sa to potom dozvedel a bol smutný ako jesenný strom, ruky viseli ako vlasy vo vlnách a dal sa ku krišnákom. Robila to stále, tvorba hmlových spomienok, ktoré nikdy neboli, lebo to muselo zmiznúť, ako Krištál, zjaviť sa len raz.

Hej, sučka, nebuď sentimentálna. Tak prosím ťa otvor okno a zavolaj R, nech donesie na brko. Ale ona nepočúva, lebo si v duchu spieva Lamb, byť v bavlnenom klbku, byť tým klbkom, alebo klbom, ako jej hovoril R, keď bola zlá. Máš to rád, stále to máš rád, lebo je v tom neha, ako vtedy v lese, keď si nikoho nepriviazal ku stromu, ani si sa nenajebal, proste si len išiel a R pozeral pred seba a povedal: oranžový les. Našťastie sa to rýchlo rozplynulo, aj keď by si to velmi chcel podržať, ale oranžový les sa tiež bojí tej krabice. Ešteže tak, sučka, ešteže tak.

Videli sme sa na ulici, vtedy s R. Vôbec nič sme netušili, normálne ideš, vlasy škrípu v priestore, ale neklam, sučka, niečo si tušila, lebo si si umyla vlasy. OK, je to možné, niečo som možno cítila. Ale tak spoliehať na takéto možno… Navyše to empiricky neoveríš, takže to najskôr bola náhoda, aj keď R tvrdí, že náhody neexistujú. Sučka, odbiehaš od podstaty. Takže ideš po ulici… No, takže idem po ulici a R mi hovorí: to je R, aj on ide náhodou do lesa. Šlapali sme potom hore kopcom, v úžlabine, v ktorej sme pred rokmi s R zbierali snežienky a nosili ich babke. Tak presne v tejto úžlabine. Teraz je zase sentimentálny R.

V tomto momente prestať. Len aby sa to nepokazilo. Ale stromy sú dôležité a sú stále tu, ako v tom výreze textu, čo som napísala pre R. Alebo pre R. Hýbali sa tam zo strany na stranu, vo výreze. Bola v tom tá nehybnosť, ako keď sa maslo vsakuje do chlebových pórov. O tú ide pri tom ťukaní do klávesnice, že, sučka? Rovnako ako keď R sedel za klavírom, ako keby nič, vôbec tam nebol, len tie dlhé, krásne prsty precízne hrali Krištál. Býval si v tom byte spolu s R a s R a s R a s R a s R, a dosť často aj s R, a na stene visel obraz dieťaťa. Každé ráno sme sa hrali, v tom bordeli, všetko viselo dole hlavou. R chcel fotiť a R hrať a R seliť grass a R nonstop telefonovať. Uprostred izby stálo velké bongo, a to jediné nezmizlo. Všetko bolo perfektne nasekané a nič netreba prihrať, všetko OK. Dole je malá palacinkáreň a videopožičovňa a potkan stojí v okne a robí si zo záclony hniezdo. Tak to bolo. Sučka, pamätáš, ako si vystrkovala hlavu z okna? Všetky tupé predmety kopírovali strechu oproti, pršalo na ňu a R povedal: nepíš sračky. Raz sme sa tam všetci stripovali, stál som tam a videl myš a teraz som otcom. No, gratulujem. R prišiel úplne vypárkovaný a ja mu trochu archaicky vravím: poďme von. No, čo je na tom archaické, sučka, to fakt neviem. Veď mohla povedať aj: poďme dopiče. No hej, tak v tomto kontexte je to hneď jasnejšie. Išiel si s R von a bola tam tá malá palacinkáreň, už zavretá. No. A bola tam tá videopožičovňa, R tam niekedy chalanom selil grass za kazety. R nevidel tie schody, boli to schody dole do podzemia a vyrástli priamo tam z toho papiera. Okolo išiel nejaký chlap, pozrel priamo na teba a povedal: na papieri. R vyprskol strašným smiechom a spadol dole tými schodmi. Alebo to bol R?

Sedeli sme na obrubníku a fajčili jednu cigu a pili také tie stánkové panáky s alumíniovým viečkom. Videl som vás. Všetky autá boli nemé, len oči im priatelsky svietili. Ty si povedal, že svietili zlovestne a vysávali ti mäkký povrch oka.

Mali sme také malé zápisníky, len to dopovedz. Zdvihli ste sa z toho obrubníka a ty si povedala: sučka, čo si to povedala? Ani to radšej nehovor. Len to povedz. Povedala: choď pre nejaké piko, a ráno si umyla tvár. A R išiel? Hej. R išiel vždy a dobre urobil, kokot. Všetci sme sa tešili, až na R, ktorý to neznášal. R ho priviezol späť, ale vnútri boli všetci na tripe a videli tam tú malú myš. Stromy chápavo prikyvovali, ako keby aj oni mali svoje vlastné tripové levely. Tak sme išli len my, R a R a R a R a vtedy si aj ty bol R. Je to tak, vtedy sme boli ako figúrky z človeče nezlob se a sučka, veď ty si skoro vypadla, ale nešla si domov. Ani do tej čakačky, kým vybehneš von do hry po tom, čo padne trikrát šestka. Ty si išla rovno dopiče, archaicky povedané. Tak tak. Všetky stromy zmizli. Hojdačky už niekto odmontoval, lebo bola sobota. Sučka, (alebo R?), to ne preto, že bola sobota, ale preto, že začala jeseň. A potom sme s R robili recenzie na parfémy. R, dopiče, tomu hovorím selektívna pamäť. Nezabudla si na niečo? Na tú vodu v nose? A pol kubíka dole v umývadle. Ale potom to bola pecka a stromy tam zase boli. Bol si out a recenzoval si parfém. Je tak? Je. S R sme sa zavreli na záchode a nikoho sme tam nechceli pustiť. Na zemi bola obrovská kniha o tarantulách a jej to bolo úplne jedno.