Nová monografie představuje Jana Svobodu, fotografa, jenž důsledně překračoval hranice mezi výtvarným uměním a fotografií a který je považován za zakladatele nové poetiky obrazu, rozvíjené v posledních dvaceti letech.
Jan Svoboda mal to šťastie, že jeho tvorbu stimulovalo uvoľnenie kultúrno-politických podmienok na konci päťdesiatych rokov, ako aj splynutie s pražským umeleckým prostredím. Fotografické začiatky prežil v prostredí premieňajúcej sa neoficiálnej výtvarnej scény šesťdesiatych rokov, avšak nie na strane fotografickej špičky (okrem vedomého obdivu Josefa Sudka), ale uprostred výtvarníkov klasických remesiel. Ako jediný fotograf sa tak stal členom skupiny Máj a s nadsádzkou ho môžeme považovať za istého proroka posunu vo vnímaní fotografie smerom k jej dnešnému postaveniu vedúceho média vo výtvarnom umení.
Zarytá viera vo fotografiu
V dobe náhleho prerušenia Pražskej jari mal v októbri 1968 Jan Svoboda svoju prvú autorskú výstavu, ktorú pripravila Anna Fárová v Galerii na Karlově náměstí. Inštalačne sa na nej podieľal Stanislav Kolíbal, plagát navrhol Zbyněk Sekal. Táto udalosť, sprevádzaná dojatím zo Sudkovho uznania, stimulovala tvorivý vzmach autora, ktorý trval zhruba do roku 1973. Doba po veľkej retrospektívnej výstave v Brne v roku 1975 znamenala pre autora, už predtým prijatého do Svazu československých výtvarných umělců a zamestnaného ako fotograf, počiatok ťažkého obdobia, ktoré sprevádzala neskrývaná strata ilúzií. Výstavy sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov presunuli na steny bytov Svobodových priateľov (Petra Rezka či Františka Provazníka) a stali sa súkromnými slávnosťami, v krajnom prípade končiacimi dialógom autora s vlastnými fotografiami.
V osemdesiatych rokoch Svoboda prežíval svoje ideály na hranici osobnej tragédie. Jeho viera vo fotografiu ako sprostredkovateľa skutočných hodnôt a zmyslu bytia v čistej, existenciálne ukotvenej forme ho priviedla až na pomedzie životných pomerov. Táto obeť bola dôsledkom spoločenského nonkonformizmu, rovnako ako osobnej zatrpknutosti či spupnosti. Nežná lyrika jeho obrazov sa mieša so sebavedomým, osobne angažovaným zápasom nielen o postavenie fotografie, ale umenia vôbec, teda zápasom o ideály prudko romantické.
Aura originálu
Zachytiť tento osud, životné, teoretické i duchovné východiská Svobodovej tvorby, sa nová monografia pokúša v krátkom úvodnom texte. Jej autor Pavel Vančát v ňom vychádza z dlhodobej kurátorskej, teoretickej a historickej práce s fotografiami autora. V tomto prípade zostáva obmedzený požiadavkou na historický výklad, v minulosti však už niekoľkokrát naznačil záujem o zasadenie Svobodovho odkazu v aktuálnej českej fotografii posledných dvadsiatich rokoch (výstavy a katalógy fotografie??, 2004, Mutující médium, 2011). Text má formu krátkej štúdie, naznačuje však rovinu možného ďalšieho vývoja teoretickej práce – a to buď smerom k snahe ukotviť Svobodu v rámci dobovej domácej umeleckej praxe, predovšetkým nefotografickej, či ďalej v kontexte teórie i dejín fotografie za železnou oponou.
Sporý text je v novej publikácii vyvážený podstatou knihy, takmer stovkou reprodukcií. Takto založená reflexia sa pritom nezaobíde bez obetí, zvlášť u autora zakladajúceho celé svoje presvedčenie na viere v originál. Východiská limitov spočívajú v princípoch Svobodovej osobitne piktorialistickej práce s takmer rituálnym základom. Autor sprostredkovával svoj vizuálny výskum snímaných povrchov a magicky nazeranej práce svetla haptickým povrchom zvoleného fotografického papiera zväčšenín, originálne adjustovaných bez skla či paspart, s cieľom premeniť fotografický obraz v autonómny objekt. Snahu spečatil sebavedomým autorským podpisom do povrchu snímky. Výsledkom procesu poctivej remeselnej práce boli takmer posvätné originály, tak často nazerané prizmou benjaminovskej aury. Pri snahe o ich divácke nahliadnutie preto rozdiel v pozorovaní originálu a reprodukcie svobodovsky podrýva vžitý základ fotografie.
Dôraz na kvalitu reprodukcií je pri Vančátovej znalosti tejto obštrukcie zrejmá. Výber fotografií nezaostáva. Autor počíta s novými divákmi, ale aj s tými, ktorí po novej dostupnosti obrazov Jana Svobodu prahnú a ocenia pohľad na dobrú reprodukciu najslávnejších snímok. Zároveň sa pokúša odhaliť doteraz neobjavené (inde nereprodukované) diela, a taktiež publikuje fotografie zo súkromných zdrojov. Po naznačenej vyčerpávajúcej práci s archívom umelca preto zostáva dúfať, že sa Vančátov povzdych z poznámky č. 14 vyplní a autor časom vydá dlho očakávanú obsiahlu monografiu.
Autorka je studentka dějin umění.
Pavel Vančát: Jan Svoboda. Torst, Praha 2011, 138 stran.