Letošní Fresh Film Fest uvedl mimo jiné i britský autorský sci-fi film Jonathana Glazera Pod kůží. Observační pomalý snímek o mimozemšťance, která ve Skotsku unáší stopaře, ukazuje skryté možnosti svého žánru.
Autorský filmár Jonathan Glazer debutoval na poli scifi žánru so snímkou Pod kůží – podobne ako prednedávnom Spike Jonze s filmom Ona (Her, 2013). Táto informácia by nestála za zmienku, nebyť ďalších analógií, ktoré tieto dva filmy a ich autorov spájajú a zároveň odlišujú od ostatných.
Hororová observácia
Nenarážam tým ani na podobné počiatky v kariére spomínaných filmárov, spojené s tvorbou reklám a videoklipov, ktoré sa podpísali na ich výraznom vizuálnom cítení, ani na náhodný fakt, že obaja autori obsadili do hlavnej úlohy tú istú herečku Scarlett Johanssonovú. A ani na to, že obaja na svojich projektoch pracovali takmer desať rokov. Dôvodom, prečo dávam do spojenia práve tieto dva filmy, je to, ako inteligentne, a pritom nekonvenčne dokazujú, že scifi nemusí byť len prehliadkou špeciálnych efektov, frenetickej akcie či monumentálnosti. Naopak, darí sa im ukázať minimalistický a zároveň veľmi intímny potenciál tohto žánru bez toho, aby sa oprostili od jeho kľúčových tém. Navyše, obidvaja tvorcovia toto dosahujú osobitým filmovým jazykom, celkom výstižne odkazujúcim na tradíciu artovej kinematografie kontinentov, z ktorých pochádzajú. Jonzeho retrofuturistická štúdia vzťahov (respektíve milostného vzťahu človeka s operačným systémom) a zložitosti ľudských emócií je, podobne ako iné americké indie filmy, predsa len príjemnejšia a diváckejšia než Glazerova temná, takmer hororová observácia stereotypného spôsobu života mimozemšťanky unášajúcej mužov. Tento film potvrdzuje predsa len experimentálnejšiu tradíciu európskej kinematografie.
Pod kůží však nie je komplikovanejším z oboch filmov v zmysle svojho myšlienkového obsahu. Určite je divácky náročnejším kúskom, ktorý plynie vo veľmi pomalom tempe takmer bezobsažných scén, kde hlavná hrdinka neustále jazdí po krajine a hľadá svoje koristi. V tomto ohľade zostáva obdivuhodné, akú mrazivú a zároveň pôsobivú atmosféru sa Glazerovi darí vybudovať na tak prosto vyzerajúcej zápletke, ktorá väčšinu súvislostí necháva na domýšľavosti svojho diváka. Glazer pritom len využíva nepredvídateľnosť ostrovnej klímy, ktorú umocňuje spojením s plíživým minimalistickým soundtrackom známej hudobníčky Mica Levi (Micachu and the Shapes).
Dôraz na realizmus
Najzaujímavejšie je, akým spôsobom Glazer poňal žáner scifi, ktorý je vnímaný ako výsostne fikčný, a teda „umelý“. Glazer ako zručný esejista, hrajúci sa s filmovým médiom, pristupuje k látke presne z opačného konca a maximálny dôraz kladie, paradoxne, na realizmus. Preto takmer všetky scény, vrátane rozhovorov Scarlett Johanssonovej s mužskými obeťami, nakrúca skrytými kamerami umiestnenými v dodávke, pričom naozaj ide o nič netušiacich náhodných okoloidúcich. Zároveň sa vyhýba využívaniu počítačových trikov – muža s neurofibromatózou preto skutočne stvárnil človek s touto chorobou, rýchle jazdy na motorke za dažďa nakrúcali profesionáli špecializujúci sa na jazdu v týchto podmienkach, Johanssonová „vyzlečená z kože“ je tiež iba herečka maskovaná v obleku a žiadna animácia.
Glazerov film je tak vďaka puntičkárskemu dôrazu na realizmus celkom výstižným príspevkom do diskusie o autenticite v kinematografii. Z Pod kůží sa v konečnom dôsledku stáva dobrá demonštrácia „skrytých“ možností filmového média a v určitom ohľade tiež výsmech všetkým, ktorí polemizujú o neautentickosti filmu. To, že sa podobnú úvahu podarilo vpracovať do fikčného scifi filmu, je ďalším dôvodom, prečo treba pred Glazerom zložiť klobúk dole.
Autor je filmový publicista.
Pod kůží (Under the Skin). Velká Británie, 2013, 108 minut. Režie Jonathan Glazer, scénář Jonathan Glazer, Walter Campbell podle stejnojmenného románu Michela Fabera, kamera Daniel Landin, střih Paul Watts, hudba Mica Levi, hrají Scarlett Johanssonová, Jeremy McWilliams, Kryštof Hádek ad.