Výtvarníci pod vplyvom

Slovenská národná galéria v Bratislave reflektovala tento rok výstavou Tekutá múza. Alkohol a vizuálna kultúra tému alkoholu v slovenskom vizuálnom umení. Kurátorka Petra Hanáková v katalógu podčiarkuje niekoľko druhov vzťahu alkoholu a vizuálnej kultúry: rodový archetyp chlapa pri poháriku, ženu v krčme, fľašu v zátiší, protialkoholické plagáty, opilecké autoportréty, krčmovú tvorivosť, topos krčmy, krčmu ako divadlo sveta a „slovenskú filmovú krčmu“.

Najdôslednejším dokumentaristom bratislavských krčiem bol fotograf Anton Podstraský. Ako alkoholik, fotografujúci do čiernej kroniky, mal svoje pravidelné krčmové zastávky a témy – ochabnuté figúry korešpondujúce s ochabovaním socialistického režimu, opileckú erotiku, konflikty čašníkov so zákazníkmi, deti „odložené“ v krčme.

Svätopluk Mikyta prispel kresbou tušom s názvom Zúčastniť sa (2010). Ide o geopolitický vinetový negatív k Barčíkovým „brandistickým“ kolážovým zátišiam s fľašami z konca sedemdesiatych rokov. Podľa Hanákovej nachádza Mikyta vo svojej obľúbenej „krčme“ (Café Kastelán) „rituálne miesto tvorivého spočinutia“, kde skicuje s narastajúcim promile, uvoľneným rukopisom a oťažievajúcou rukou. Cyril Blažo a Martin Kochan praktizujú „pub­art“ – situačné gagy, surreálnu poetiku, pubertálnu oplzlosť, automatické kresby a intervenčné graffity s jemnými presahmi do vyššieho umenia. Ako zaujímavosť uvádza Hanáková dvojexpozíciu závislosti, obraz Richarda Roháča Digitálna kultúra (2013). Ide o ironické zobrazenie interiéru krčmy s veľkoplošnými obrazovkami, kde hostia popíjajú a pripájajú sa na wi­fi. Kurátorka označuje Roháčov štýl za expresionistickú grotesku a jeho videnie sveta za silne pesimistické, ba miestami až nihilistické. Jeho akrylový obraz Na zdravie! (2013) pripomína zobrazením tučného pijana so žltými zubami a odtekajúcim mozgom protialkoholické plagáty. Podobne pôsobia aj sugestívne inštalácie Vlasty Žákovej Keď sa zdvihnem, pôjdem domov, či Plačúca (obe 2010). Hanáková nakoniec konštatuje, že dnešní umelci a umelkyne sú častejšie workoholici, než alkoholici. Alkohol však nie je jedinou omamnou látkou, ktorá ovplyvňuje výtvarníkov. Vplyvy ďalších drog môžeme vnímať najmä v druhej polovici 20. storočia.

Počiatky psychedélie

Tvrdenie kurátora Roberta C. Morgana, že psychedeliká viac spájajú spisovateľov a hudobníkov, než vizuálnych umelcov, je zrejme platné. Newyorský vydavateľ Sean Konecky v knihe Jamesa Wassermana Mysterijní tradice. Tajné symboly a posvátné umění (2005, česky 2007) uvádza, že pre mnohých insitných maliarov, ale i pre výnimočných jedincov, u ktorých sa transcendentálne videnie snúbi s rozvinutým umeleckým cítením, sa umenie stáva presným popisom mimoriadnych psychických stavov. Konecky to nazýva vizionárskym prístupom a považuje ho za počínanie na ostrí noža. Dotyčného umelca vidí vchádzať „do vnútornej svätyne, zanechávajúc za sebou sochy vonkajšieho chrámu“.

Pri skúmaní zrodu západného vizuálneho umenia, priamo ovplyvneného psychedelikami, narazíme na vizuálneho umelca a spisovateľa Henriho Michauxa. Už v roku 1956, teda krátko po vydaní Huxleyho Brán vnímania (1954, česky 1996), napísal a ilustroval knihu inšpirovanú meskalínom. O dekádu neskôr sa štvrť Haight­Ashbury v San Franciscu stala domovom subkultúry hippies. George Hunter a Mike Ferguson, členovia psychedelickej rockovej skupiny The Amazing Charlatans, ručne nakreslili plagát známy ako The Seed (Semeno, 1964), ktorý sa stal klasikou psychedelických plagátov, pretože obsahuje západniarsku typografiu kombinovanú s deformovaným písmom a zhustenou informáciou. Okrem LSD sa plagáty inšpirovali secesiou, surrealizmom, popartom, popkultúrou, ko­miksom, hinduizmom a tvorili tripové svety v krikľavých farbách a kaleidoskopických víziách. Maliar Isaac Abrams po LSD sedení u psychológa nahliadol do toho, ako by malo vyzerať psychedelické umenie. Jeho diela zobrazujú oceánske, kozmické a mikroskopické motívy, ako napríklad obraz Cosmoerotica (1968). Veľkú dôležitosť prisúdil psychedelikám švédsky plagátový umelec Sture Johannesson, ktorý v magazíne Ord & Bild publikoval svoj Psykedeliska Manifestet (Psychedelický manifest, 1967) a následne vytvoril sériu plagátov známu pod názvom Dánska kolekcia. Tá sa stala zberateľským kúskom a je pravidelne vystavovaná v múzeách po celom svete.

Drogy ako kľúč

V súčasnosti sa máloktorí umelci verejne priznajú k užívaniu psychedelík. Sú to často zakázané látky a v dnešnom komercionalizovanom svete umenia by mohli ľahko získať nelichotivú nálepku drogových umelcov. Napriek tomu nájdeme osobnosti, ktoré sa tejto téme sústavne venujú.

Antoine Perpère, kurátor výstavy Sous influences: Artistes et psychotropes (Pod vplyvmi. Umelci a psychotropiká), ktorá sa pred dvomi rokmi uskutočnila v parížskej galérii La Maison Rouge, sa ako tridsaťročný stal opatrovateľom na oddelení drogovo závislých v Marmottanovom medicínskom zariadení v Paríži. Od roku 1991 bol šéfom výchovného oddelenia Centra pre liečbu drogových závislostí v Charonne. Umelecky začal pôsobiť v roku 1980 a v roku 2011 bol kurátorom výstavy Arts Psychoactifs v galérii Art­Cade v Marseille. Ako uvádza v tlačovej správe k výstave Pod vplyvmi, umelec sa snaží dať tvar tomu, čo vníma z druhej reality, odhalenej užitím psychotropnej substancie, čím sa principiálne líši od drogovo závislého. Drogy môžu byť kľúčom. Zostáva otázkou, kde nájsť zámku a dvere, do ktorých sa kľúč hodí a do akej miery je prítomná vôľa vôbec ich otvoriť a prekročiť prah. Práce predstavené na výstave boli podľa Perpèra príkladom troch prístupov umelca k experimentom s drogami. Tieto tri tvorivé stratégie pomenoval prenos, simulácia a reprezentácia.

Pri prenose sa umelec pokúša umeleckými prostriedkami opísať „ďalšiu miestnosť“, v ktorej sa ocitol. Umeleckí experimentátori sa zhodujú na tom, že nie je jednoduché podeliť sa o to, čo cítili, zažili a čomu porozumeli pod vplyvom psychotropných látok. Prebieha to veľmi rýchlo, je to priďaleko, ruka a telo sú priťažké, príliš reálne a utlmené. Takéto pokusy o prenos často využívajú papier, plátno, ceruzku, atrament a vodové farby, keďže sú to najrýchlejšie a najjednoduchšie techniky a médiá. Použitie časovo náročných a komplikovaných metód, akými sú olej alebo koláž, má za následok zdržanie prepisu účinkov drog úmyselným sústredením. Socha ako médium v súvislosti s psychotropnými látkami takmer úplne absentuje. Medzi umelcov predstavených na výstave a používajúcich prístup prenosu Perpère zaraďuje napríklad Henriho Michauxa, Jean­Jacquesa Lebela, Jeana Cocteaua, Bryana Lewisa Saundersa a Stanislawa Ignacyho Witkiewicza.

V kategórii simulácie okrem iného spomína Carstena Höllera, Yayoi Kusamovú, Henriho Foucaulta a umelecké duo Art Orienté Objet. Psychoaktívne látky tu oživujú archaickú skúsenosť korešpondencie medzi taktilným a vizuálnym. Zdá sa, že taktilná povaha takýchto obrazov znemožňuje ich znázornenie. Hoci týmito zobrazeniami možno opísať zmyslovú skúsenosť nesmiernosti, ich obsah je naďalej neuchopiteľný. Pokiaľ ide o sprostredkovanie pocitu tohto odlišného vnímania sveta, umelec sa uchyľuje k spôsobom založeným nielen na vízii, ale zapája ďalšie zmysly – kinestéziu a synestéziu. Tieto pokusy vyžadujú účasť diváka. Ide o vyvolanie účinkov podobných autorovým zážitkom a o vzbudenie zážitku určitého zmeneného stavu vedomia pomocou multisenzorických médií (do ktorých sa vchádza, sú v pohybe alebo sú interaktívne). Fungujú len za predpokladu, že ich tvorca nepovažuje svoju tézu za pôvodnú a jednoznačnú, a že divák sa vzdá nárokov na kontrolu, zanechá predsudky a pripustí istý posun vo svojom subjektívnom svete.

Tretí prístup, ktorý môže umelec v tomto kontexte zvoliť, je pozícia svedka, opísanie stavu, správania sa a životného štýlu tých, čo prekračujú hranice. Tu používa Perpère termín reprezentácia. Filmovanie a fotografovanie tiel v extáze, či bolesti môže pôsobiť ako provokácia. Niekedy môže ísť aj o poctu a uchovanie spomienky na tých, ktorí sa nikdy nevrátili z „druhej strany“ alebo tam zapustili korene. K tomuto prístupu Perpère z vystavovaných autorov priraďuje Larryho Clarka, Nan Goldinovú, Gianfranca Rossiho a Fiorenzu Meniniho.

Nakoniec sú tu i umelci tvoriaci priamo počas vlastnej intoxikácie. Švédsky umelecký publicista a špecialista na psychedelickú kultúru Henrik Dahl v eseji Seismographic Psychedelia (2013) po analýze diel prichádza k záveru, že buď vznikli pri návrate z tripu, alebo šlo len o malú dávku. Ako príklad uvádza sériu autoportrétov Bryana Lewisa Saundersa nakreslených v roku 2001 pod vplyvom rôznych drog, vrátane LSD, psilocybínu a DMT. Keď Rodney Graham natočil rekonštrukciu Hofmannovho bolestivého tripu na bicykli z roku 1943 s názvom The Phonokinetoscope (2001), tvrdil, že prehltol blotter. Lenže ten už nie je tým, čím kedysi.

Vizionárske umenie

Okrem psychedelického umenia často zobrazujú vízie prežité pri zmenených stavoch vedomia aj vizionárski umelci. Spojitosť vizionárskeho umenia s psychedelikami je zjavná z eseje The First Manifesto of Visionary Art (Prvý manifest vizionárskeho umenia, 2010) od maltského umelca Laurenca Caruana. Caruana týmto látkam venuje značný priestor. „Nie je tajomstvom, že mnoho vizionárskych prác je dizajnovaných na vnímanie ovplyvnené pomocou myseľ meniacich látok“, uvádza. Väčšinou sú vizionárski umelci v maľovaní veľmi zruční. Podľa Caruanu je pre ich práce nevyhnutné veľmi presné stvárnenie. „Jemné čiary, gradujúce prechody, nekonečné detaily – neexistuje hranica pre zakúsené bolesti ani pre trpezlivosť potrebnú na úspešné prevedenie vízie do formy obrazu“. Je možné, že detailné vízie po užití myseľ meniacich látok donútili umelcov zdokonaliť formu omnoho viac, než keby tvorili v inom umeleckom smere. Mnohí však na to nemajú trpezlivosť, ani zručnosti.

Súčasný vizionársky umelec Alex Grey sa podľa Seana Koneckého, na rozdiel od symbolistov, nezaťažuje potlačenými nevedomými prvkami. Ústredným motívom Greyových obrazov je ľudská postava, pripomínajúca presaturované ilustrácie z lekárskych kníh. Henrik Dahl uvádza Greya tiež ako popredného vizionárskeho umelca. Grey po skončení umeleckej školy v polovici sedemdesiatych rokov uvažoval nad samovraždou, no na radu bývalého profesora skúsil LSD. Trip ho priviedol k záujmu o štúdium vedomia. Začal kresliť to, čo videl. Svoj originálny, ľahko rozpoznateľný krikľavý štýl napájal neskôr aj dimetyltryptamínom (DMT). V Greyových dielach sa objavujú motívy ako klenba z očí nad ležiacou postavou s rukami prekríženými na hrudi, vzájomne sa prestupujúce lebky a tváre, žily a „voperovaný“ kaduceus, rozsvietený ako vianočný stromček. Farebne dominuje žltá, modrá, červená. Vydal knihu Sacred Mirrors: The Visionary Art of Alex Grey (Posvätné zrkadlá. Vizionárske umenie Alexa Greya, 1990). Jeho presladené a „previbrované“ obrazy Obamu a dalajlámu žiaľ pôsobia len ako nepodarená propaganda – prežiarená bytosť zabíjajúca drónmi stovky detí, či usmievavý tibetský líder, platený pred desaťročiami CIA.

Ďalším svetoznámym vizionárskym umelcom s psychedelickou praxou je peruánsky vegetalista, člen synkretickej kresťansko­šamanskej cirkvi Uniăo do Vegetal, Pablo Amaringo, okrem iného učiteľ umenia vo vlastnej škole Usko­Ayar School of Painting a šamanský sprievodca pri ayahuascových sedeniach. Lianové vízie začal maľovať na návrh antropológa Luisa Eduarda Lunu. Ako spoluautor ich publikoval v knihe Ayahuasca Visions: The Religious Iconography of a Peruvian Shaman (Ayahuascové vízie. Náboženská ikonografia peruánskeho šamana, 1999). Jeho diela boli prítomné aj na výstave Pod vplyvmi. Keď porovnáme tvorbu Amaringa s Greyovou, môžeme vidieť obsahové rozdiely korešpondujúce s rozdielmi v spôsobe prijímania psychoaktívnej „hostie“. Ak sa DMT podá injekčne alebo fajčí s bylinkami (čanga), silne zmenený stav trvá len niekoľko minút, dominujú ostré farby a neuveriteľné detaily akoby skutočnejšieho sveta, časté sú stretnutia s „mimozemskými netelesnými entitami“. DMT podané vo forme amazonského vývaru liany s ďalšími rastlinami predĺži zmenené stavy vedomia na hodiny a obohacuje ich o prírodno­duchovnú, liečivú zložku.

Vplyv je možný

Spomínaná výstava Tekutá múza. Alkohol a vi­­zuálna kultúra, vedie k otázke, či aj v českom a slovenskom súčasnom umení možno nájsť iné psychoaktívne príklady. Už Perpèrova výstava predstavila dielo Heroin Crystal (1996) od tvorcu experimentálnych a intermediálnych projektov Jiřího Černického, ktorý sa často pohybuje v priestoroch medzi médiami (videoart, vizuálna poézia, fotografia). Na výstave Pod vplyvmi jeho brúsené sklo, lyžica, horák a ihla navodzovali paradoxne dojem čistoty a luxusu.

V slovenskej výtvarnej tvorbe by mohli byť reprezentáciou zmenených stavov vedomia niektoré „streetartoidné“ obrazy dua Binder­fresh (Erik Binder a Viktor Frešo), napríklad Ježiš v meste (2010), ale aj striktne binderovské príšerky ako sprej na plátne Ja somár, načo som sa snažil?! (2014). To, že autori hľadali inšpiráciu pod vplyvom, je len môj dojem, no Binder má imidž experimentátora a mestského šamana. Galéria mesta Bratislava vlastní obraz Ildikó Pálovej Stav po psychiatrii (2005), namaľovaný po prepustení z liečebne vo Viedni. Na obraze je pes s vypúlenými očami fajčiaci hašiš. Pálová, finalistka Ceny Oskára Čepana v roku 2006. V minidiele Cyrila Blaža Výlet so samovraždou (2000) z opečiatkovanej poštovej známky vypadáva dokreslená mužská postava. Narážka na zmenené stavy vedomia vraj nie je úmyselná, hoci významom slova trip je výlet a dávky nakvapkané na papierik pripomínajú známky, preto sa konzumenti LSD slangovo označujú ako „filatelisti“. I bez uvedeného zámeru môže byť padajúci výletník výstrahou pred ľahkovážnym prístupom ku konzumácii látok meniacich vedomie.

Kde presne ležia hranice zmeneného vedomia? Marcel Duchamp povedal: „Keď sa maliar ráno zobudí, okrem raňajok potrebuje pach terpentínu. Ide do ateliéru, pretože mu tento pach chýba. Ak to nie je terpentín, je to olej.“ Ikona kontrakultúry spisovateľ William S. Burroughs, ktorý vyskúšal asi každú drogu, zasa vyhlásil: „Všetko, čo možno dosiahnuť chemicky, sa dá docieliť aj inými spôsobmi.“ Pokiaľ vás téma zmenených stavov vedomia zaujíma, máte ešte čas navštíviť aktuálne ôsme pokračovanie nórskeho bienále súčasného umenia Momentum, ktoré trvá až do konca septembra.

Autor je básník a publicista.