Banskobystrický župan Kotleba nepodpísal už druhý grant určený na podporu divadelnej inštitúcie v Banskej Bystrici. Samotné jeho rozhodnutia pripomínajú performance v štýle autokratickej showoff. Po nepodpísaní grantu, prideleného z Ministerstva kultúry Divadlu Štúdio tanca na organizáciu medzinárodného festivalu, odmietol Kotleba na začiatku októbra podpísať grant, ktorý pridelilo Ministerstvo zahraničných vecí Bábkovému divadlu na rázcestí na podporu projektu s názvom Stop extrémizmu. Festival súčasného tanca, ktorý sa mal konať v októbri, bol kvôli Kotlebovmu rozhodnutiu zrušený a Bábkové divadlo na rázcestí zápasí s existenčnými problémami. Kotlebovo rozhodnutie vyvolalo pomerne ostré reakcie divadelnej verejnosti a na podporu dvoch banskobystrických divadiel prispeje Slovenské národné divadlo a verejná zbierka.
Oproti svojmu predchodcovi z krajne pravicového politického spektra a exprimátorovi Žiliny, Jánovi Slotovi, ktorý vsadil na kombináciu výrokov štvrtej cenovej a tiché kšefty s verejným majetkom v pozadí, zvolil Kotleba inú stratégiu. V jeho komunikácii s médiami je zjavná obozretnosť a snaha nenechať sa nachytať. Zdá sa, že voľby vyhral na tom, že okrem pár transparentov a billboardov, žiadnu kampaň v tradičnom slova zmysle nemal. Namiesto toho jeho chlapci chodili odhadzovať sneh do kalamitných obcí a obyvateľov rómskych osád Kotlebovi agenti lákali veľavravným: „Nahradíme stroje ľuďmi“. Už len pridať niečo o tom, že práca oslobodzuje.
Tento „participatívny prístup“ župan obzvlášť rád kombinuje s viaczmyselnosťou a symbolickými gestami. Vyzerá to tak, že v nich nachádza nielen vzletné trópy pre svoje prejavy, ale tiež vzrušujúce potešenie z toho, ako šalamúnsky vybabral s reportérmi striehnucimi na každý jeho gardistický preklep. Pred parlamentnými voľbami 2016 obchádza vodca krajské mestá na Slovensku s antiimigračnými zhromaždeniami a so svojím povestným pozdravom: „Prajem vám krásny biely deň“. Úvodné „Na stráž!“ by vyznelo príliš tvrdo. Na výročie SNP, ktorého ústredím bolo práve okolie Banskej Bystrice, vyvesil župan z okien svojho sídla čierne zástavy, čo neskôr vysvetlil ako výraz smútku za obete, ktoré v povstaní padli. Neupresnil už, na ktorej strane. A presne na tejto hranici sa Kotleba perverzne rád pohybuje. Vie, že vieme, ako to myslí, ale nájde spôsob, ako to legitimizovať v oficiálnom diskurze svojej pozície. Predtým, ako nepodpísal divadelné granty, pripravil rovnakým spôsobom Banskobystrický kraj o niekoľko miliónové dotácie z eurofondov určené na rekonštrukciu škôl, domovov sociálnych služieb a infraštruktúry.
Nepodpísaním dotácií poukázal na to, ako ľahko sa dá formálne gesto pretransformovať na arogantnú prezentáciu mocenskej pozície. Využil a spektakularizoval medzeru, ktorá mu to umožnila, pretože počítala s určitou politickou kultúrou podpisujúceho. Kotleba však rozhodnutie komisií zložených z odborníkov bez mihnutia oka zrušil jednoducho preto, že môže. S grantovou politikou sa dá v mnohom nesúhlasiť a poukazovať na jej limity, no tu sa nám ako protimožnosť rysuje autokracia. Sklonmi k nej sa Kotleba netají. Jeho mocenská arogancia by sa mu ľahko mohla vypomstiť, ale zatiaľ banskobystrický župan úspešne objavuje, že na rozdiel od ideologickej, je ekonomická cenzúra v demokracii stále priechodná a neporovnateľne účinnejšia.
Autorka je kulturní antropoložka.