Situace posledních deseti let slovenské prózy v mnohém připomíná dění na české literární scéně: autoři stále tvoří pod vlivem postmoderny devadesátých let, anebo akcentují subjektivní identitu, případně kolektivní paměť. Texty variují již známá schémata a nemají celospolečenský dopad.
Pri textoch posledných desiatich rokov sa môže zdať, že deväťdesiate roky sú v slovenskej próze viacmenej uzavreté, hoci vplyvy postmoderny sú tu stále prítomné, rovnako ako sa v nej neustále pohybujú ich ústrední aktéri. Zotrvávajú tu v podobe experimentálnej línie, ktorú najzreteľnejšie reprezentujú prózy Petra Macsovszkého, či debutujúceho prozaika Erika Šimšíka. Z týchto rokov presahuje línia písania, sústreďujúca sa na konštruovanie príbehu, založenom na budovaní tajomnej atmosféry a práci s pointou. Z textov, iniciovaných svojho času poviedkovou tvorbou Pavla Rankova a Petra Krištúfka, možno pripomenúť prózy Mareka Vadasa situované do exotického prostredia rovníkovej Afriky.
Chýbajúce texty-udalosti
V poetologicky a hodnotovo diferencovanej štruktúre sa stále pohybujeme v rámcoch literárneho diania nastaveného po roku 1989. Naďalej sme konfrontovaní s predstavou „bezdejinnosti“ našich čias. K premenám dochádza nenápadne a spontánne, skôr na synergetickej báze. Nemáme textyudalosti, ktoré zásadne menia stav vecí, ale skôr texty, postupne obmieňajúce možnosti a postupy ponúkané aktuálnou súčasnosťou a literárnou tradíciou.
V súčasnej slovenskej próze došlo k dvom viditeľným posunom, ktoré umožnili identifikovať jej špecifiká oproti predchádzajúcemu obdobiu. Do popredia sa dostáva riešenie osobnej identity, vymedzovanej od najosobnejších rámcov až po historickospoločenské kontexty, či pokus artikulovať niektoré aspekty aktuálnej reality.
Vzostup tematizovania problémov spojených s identitou v súčasnej próze potvrdzuje rozvoj autobiografického písania, realizujúceho sa v dvoch podobách. Prvou je smerovanie k uceleným príbehom individuálnej alebo kolektívnej pamäti. Úspešné sú napríklad posmrtne vydávané prózy Jána Roznera, tematizujúce vzťah moci človeka v historickospoločenských podmienkach pohnutého 20. storočia. Na podobne osnovanom konflikte privátnych a „veľkých“ dejín, s častým uplatňovaním rodovej skúsenosti, sú postavené prózy Ireny Brežnej, Jany Bodnárovej a Jaroslavy Blažkovej. Druhú polohu autobiografického písania tvoria analytické prieskumy vlastného ja, pričom sa osvojuje predpoklad postštrukturalistického pôvodu, že písanie o sebe je vždy „sebafikciou“ utváranou procesom písania. Patria sem Alta Vášová, Etela Farkašová, Veronika Šikulová, či Mila Haugová.
Problémy identity sú formulované i vo feministickej próze, ktorá je súčasťou slovenskej prózy minimálne od polovice deväťdesiatych rokov. Popri prehodnocovaní rodových stereotypov v súčasnom spoločenskom, ale i historickom kontexte, tu nachádzame otvorené tematizovanie ženskej telesnosti a sexuality – najmä v knihách Jany Juráňovej a Uršuly Kovalyk.
Na ceste aj v regióne
K „identitnej“ línii súčasnej prózy, kde autobiografická skúsenosť smeruje k formovaniu generačnej výpovede, patria prozaické texty autorov mladších ročníkov, ktoré vychádzajú zo žánrového pôdorysu románu výchovy. Prekvapivo tu revitalizujú opozíciu domova a cudziny, ktorú slovenská literatúra tematizuje prinajmenšom od medzivojnového obdobia. V procese formovania identity a zvládania sveta v knihách prozaičiek, akými sú Svetlana Žuchová, Zuska Kepplová, Mária Modrovich alebo Michaela Rosová, zohráva výraznú úlohu pobyt v cudzine a s ním súvisiace stavy odcudzenia, samoty a straty životného ukotvenia. Prozaička Ivana Dobrakovová v zbierkach poviedok Prvá smrť v rodine (2009) a Toxo (2013), ako aj v románe Bellevue (2010), zdanlivo čerpá z rovnakých tematických východísk. Jej protagonisti, v priamom i prenesenom zmysle, nečelia výzvam udomácniť sa vo svete. Snažia sa skôr prekonať nepomenovateľnú hrôzu presakujúcu spod banálnych situácií a zápasiť o svoj životný priestor.
Protiváhou týchto próz „na ceste“ sú texty ukotvujúce svojich hrdinov v dôverne známom regióne, ktorý je súčasne intenzívne prežívaný a skúmaný – ide o prózy Maroša Krajňaka, Jána Púčeka, či debutanta Petra Balka.
Únava zo subjektu
Pri vzťahu a prezentovaní skutočnosti sa dôraz kladie na silný subjekt, ktorý rôznymi postupmi demonštruje svoj odstup od reality, prípadne ju rozdrobuje na zlomky situácií, nálad, atmosfér a lyrizujúcich detailov. Tieto tendencie vidíme u Jany Beňovej, Zuzany Cigánovej, či Moniky Kompaníkovej.
Ironický odstup od zobrazovaného sveta, ktorý pôsobí v texte ako konštitutívny princíp a v groteskných modifikáciách smeruje k podčiarknutiu absurdity a vytrateniu zmyslu ľudskej existencie, nachádzame v diele Ballu, v románe Petra Macsovszkého Mykať kostlivcami (2010), ako aj v románoch Jaroslava Rumpliho. Irónia a skepsa určujú rozprávanie v posledných prózach autorov staršej generácie, napríklad u Pavla Vilikovského a Stanislava Rakúsa. Konfrontácia s nevraživou realitou v ironickotragickej modulácii charakterizuje písanie Máriusa Kopcsaya.
Ďalším spôsobom, ako zdôrazniť odstup od sveta, ktorý nesie „vážne“ významy, je využívanie štruktúrnych postupov populárnych žánrov a vnášania fantaskných motívov do „realistického“ diania. Tento postup nachádzame v prózach Viliama Klimáčka, ktoré tematizujú špecifiká slovenských spoločenských pomerov. U Víťa Staviarskeho štruktúry populárnej literatúry rámcujú príbehy zo života na sociálnej periférii. V prózach Ondreja Štefánika zasa sprevádzajú žánrové postupy detektívky tematizovanie životnej krízy jeho antihrdinu.
Posledné desaťročie prinieslo v próze pokusy o objektivizujúce historické romány. Zameriavajú sa najmä na udalosti 20. storočia, no neposúvajú sa z rámca tzv. „eurorománu“ – v zahraničí konvertibilného a kultúrne komodifikovateľného písania, ktoré však neponúka nič iné ako „politicky korektný“ pohľad na historické dianie v „stredoeurópskom regióne“. Typickými predstaviteľmi sú napríklad Peter Krištúfek a Peter Juščák.
Momentálne možno hovoriť predovšetkým o prevládajúcej únave z dominantného subjektu, ktorý neustále analyzuje svoje postavenie vo svete. Najnovšie vznikajú texty, zaujímajúce sa aj o iné príbehy ako o tie vlastné – čo je prípad debutovej zbierky Richarda Pupalu Návštevy (2014), či prózy Juraja Briškára Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014), v ktorej autor ozvláštňuje rozprávaný svet nezavedenými postupmi.
Autorka je literární historička a kritička.