Strach

Nič sa nedeje len tak. Všetko na svete má svoju príčinu. Viem to od malička, každému v našej dedine je to jasné. Sused napríklad nedávno dostal horúčku dengue. Zoslabol, krvácal a rodina už chystala máry. Je jasné, že horúčku dostal, pretože ho uštipol nakazený komár, ale on ho neuštipol len tak. Niekto si to želal.

Starý Joshua, ktorý u nás lieči choroby, určil vinníka bez dlhého premýšľania. Mal ním byť Manu, otcov najlepší priateľ. Manu mal kedysi dávno s chorým nejaký spor so záhradami. Hádali sa o metrový pás pôdy. Sedel vtedy u nás v kuchyni a pil s otcom pálenku. Tvrdil, že na ten spor zabudol, ani nevie kedy. O toho chlapa sa roky nestaral, ani mu nenapadlo o ňom premýšľať. Vypil naraz veľký pohár, až ho na moment naplo a potom pozrel na otca:

„Mal som úplne iné starosti. Snáď mi veríš aspoň ty…“

Otec mu veril.

Ja som jasne videl, že Manu má strach. Ako sa hovorí, strach má len ten, kto je vinný. A Manu sa úplne klepal.

Nakoniec celá záležitosť dopadla dobre. Manu zašiel do pacientovho domu, poprosil ho o odpustenie a zaplatil mu lieky. Sused vyzdravel a u liečiteľa sa oslavovalo. V ten večer, keď som sledoval tancujúcich ľudí, som ešte netušil, že onedlho budem nosiť znamenie viny i ja. Starý otec sa ma snažil upokojiť, vysvetľoval mi, že všetko bola obyčajná náhoda a ja za nič nemôžem. Klamal mi, náhody neexistujú.

Bolo to takto. Kopal som si loptu o stenu domu. Otec varil v kuchyni a môj mladší brat Maxo sa mu motal pri nohách. Jednu ranu som trafil pod okno tak nešťastne, že sa uvoľnil poriadny kus omietky. Vtedy som mal všetko nechať tak, počúvnuť znamenia. To som aj plánoval urobiť: vziať loptu, schovať ju na chodbe a tváriť sa, že sa nič nestalo. Už som ju mal v rukách, že ju naozaj odpracem. Potom som ju ale ešte naposledy nadhodil a z celej sily do nej kopol. Efektne, ako na majstrovstvách v televízii. Lopta vletela do chodby, odrazila sa od lavice a prikotúľala sa do kuchyne. Maxo sa k nej vybral a zaplietol sa otcovi pod nohy. Otec stratil rovnováhu a stačil zlomok sekundy, aby vrazil do panvice. Vriaci olej skončil na bratovej hlave. Popálil mu tvár, bude ju mať do smrti zohavenú. Otec reval viac ako Maxo.

Ja som zodpovedný. Nie náhoda, ale ten posledný, zdanlivo mimovoľný, bezmyšlienkovitý odkop. Možno som do chodby trafil zámerne, aby som na seba otca upozornil. Aby si uvedomil, že tu okrem malého Maxa žijem aj ja. Môj osudný výkop v sebe obsahoval vzdor, túžbu uzurpovať si pre seba priestor, ktorý mi ktosi vzal.

Upokojovanie starého otca na mňa nemalo žiaden účinok. Nedokázal som čakať, kým sa otec s Maxom vrátia z nemocnice. Nemal som odvahu pozrieť sa na bratovu zohyzdenú tvár, ani silu vydržať otcov pohľad. Videl by môj strach. Vinu. Zámer. Omnoho lepšie bolo odísť.

Vošiel som do kostola na okraji mesta. Už pri rozsudku na konci spovede som bol zmätený. Odrecitujem dvadsať zdravasov a všetko bude v poriadku? Vina sa zotrie ako tabuľa špongiou? Skúsil som to, ale nič sa nezmenilo. Cítil som sa ešte horšie. V návale zúfalstva som sa uchýlil k falošnej hre, v ktorej som sa podvodom chcel stať z porazeného víťazom. Bezbolestným, farizejským spôsobom všetko ospravedlniť. Vyčistiť škvrny a stať sa čestným. Vedel som, že takto jednoducho to nemôže fungovať.

Mesto bolo obrovské. Celá naša dedina by sa zmestila na jednú bočnú ulicu. Šiel som celý deň a stále sa mi zdalo, že centrum je ešte ďaleko. Ulice ale boli čoraz širšie a dav hustejší. Takú obrovskú masu ľudí som videl prvýkrát v živote. Kráčal som po preplnenej ceste, plnej trúbiacich áut a náhliacich sa postáv. Ledva som stačil uskakovať.

Nik si ma nevšímal, každý mal svoje starosti a tváre bez výrazu mi ani nedopriali čas, aby som sa pred nimi stihol hanbiť. Ubehlo niekoľko hodín, ktoré som strávil nadávkami na svoju adresu. Pozoroval som pritom herne a bary, natlačené natesno vedľa seba po oboch stranách ulíc, špinavé bočné uličky plné odpadkov a potkanov, hádajúce sa predavačky pri stánkoch s občerstvením, pouličných predavačov s tovarom na hlavách, otrhaných bezdomovcov, mlčky pátrajúcich po zbytkoch. Na tomto mieste muselo byť toľko hriechu a previnení, že by to človek nespočítal. Keď som ale bližšie skúmal tváre okoloidúcich, na nikom z nich sa nedalo spoznať, že by ich niečo trápilo. Niektorí boli mrzutí, možno nestíhali do práce, alebo im na trhu nevyšiel biznis tak, ako by si predstavovali. Zvnútra ich však nič neťažilo. Šli bezstarostne, s čistým svedomím.

Pamätám sa na niekoľko prípadov z našej dediny. Ja a Manu sme boli poslední. Predtým sa napríklad otrávila žena, zodpovedná za smrť svojho dieťaťa. Druhej, čo mohla za smrť svojho otca, sa to v hlave pomiešalo a už sa nebola schopná ani sama najesť. Jeden muž sa od hanby vybral do lesov a už sa nikdy nevrátil. Ďalší celé dni kľačí v kostole. Na všetkých si nespomeniem. Mesto, do ktorého som sa v ten deň priviezol, bolo chladné a ľahostajné. Akoby obyvateľom chýbala pamäť.

Zúfalo som potreboval svoju chybu odčiniť. Ale aký konkrétny skutok by postačoval na to, aby som sa očistil? Ak by existoval zoznam, v ktorom by boli tieto skutky porovnané, zoradené podľa ich hodnoty a závažnosti, v tom okamihu by som si ho nalistoval a dal sa do práce. Takto som nevedel, čo so sebou. Zohavenie brata? Dvadsať zdravasov, stokrát previesť starenku cez cestu, vyčistiť kilometer stoky… Žiaden normálny dobrý skutok, ktorým by som vyvážil svoj hriech, mi nenapadal.

Stratil som pojem o čase, túlal som sa dovtedy, pokiaľ som si neprestal cítiť nohy. Uvedomil som si, že sa blíži noc. Slnko zapadá bleskovo a o pár minút som sa mal ocitnúť uprostred cudzej a tmavej ulice.

Pristúpil som k stánku s cigaretami. Pod slnečníkom, osvetlený slabou žiarovkou, predával chlapec so šiestimi prstami na ruke. Šesť prstov – presne ako samotný Lisa* alebo Panenka Mária! Jednu cigaretu mi ponúkol zadarmo. Frajersky som si ju zastrčil za ucho a dali sme sa do reči. Volal sa Ben. So stánkom tu trčí každý deň, až pokiaľ nezatvoria bary. Keď si nezarobí dosť, čo sa stáva skoro pravidelne, zbalí si veci a ide na stanicu. Tam môže predávať aj do rána. Navrhol som, že sa k nemu pridám. Hneď vedel, že som urobil niečo zlé a skrývam sa, ale podrobnosti ho nezaujímali. Súhlasil.

Obchody nešli dobre. Bol stred týždňa a ďaleko do výplat. Predali sme zopár kusoviek, zbalili tovar so žiarovkou zo stolíka a vybrali sa na cestu. Keď sme na ulici osameli, opýtal som sa na jeho šiesty prst. Povedal, že jeho otcom je vodné božstvo, ktoré sa vrátilo do mora ešte skôr, ako sa narodil. Chcel som vedieť, aké má zvláštne schopnosti, ale na to je vraj ešte čas, neskôr mi ich predvedie.

Bolo po polnoci, ale na stanici to stále žilo. V rohu hral tranzistor, na griloch ženy piekli makrely, pod reflektormi sa tackali opilci a okolo stien posedávali a pospávali cestujúci, čakajúci na prvé ranné autobusy. Bolo tam aj veľa predavačov všetkého možného. Nechal som Bena, nech vyloží tovar a šiel som sa vycikať. O kúsok ďalej som počul vzdychať ženu. Zrýchlil som krok a zakričal, čo sa deje. Spoza živého plota sa objavila mužská tvár. Zareval na mňa, aby som mu dal žváro. Dostal ma do pomykova. Bol som ale tak blízko, že sa len natiahol ponad krík a vytiahol mi cigaretu spoza ucha.

Dvadsať frankov, povedal som, keď som sa spamätal, ale už si ma nevšímal. Neviditeľná žena ďalej vzdychala. V predaji sa budem musieť zlepšiť.

Vrátil som sa k Benovi, ktorý už bol obklopený zákazníkmi. Predal množstvo kusoviek a dokonca aj tri celé krabičky. Pozval ma na rybu. Dali sme si jednu spoločne a k tomu veľký kus fufu. Povedal som mu, prečo som prišiel do mesta. O mojom strachu, aj o tom, ako musím urobiť niečo veľké, aby som vymazal svoju vinu a ospravedlnil sa sám pred sebou.

Ben bol presvedčený, že na stanici nič veľké neurobím.

„Komu tu chceš pomáhať?“ opýtal sa a gestom mi predstavil ľudí naokolo ako šéf orchestra svoju kapelu. Hentí traja na múriku vykrádajú na parkovisku autá, panička v červených šatách kupuje chorému mužovi lacné napodobeniny liekov, aby si našetrila na koženú kabelku, minimálne polovica chlapov bola po skončení trhu za prostitútkami. Určite bijú svoje ženy, rovnako ako jeho nevlastný otec, ktorý sa dávno niekam vyparil.

Nevedel som mu odpovedať. Predtým som neuvažoval o tom, či sa má pomáhať aj vinným a ako zistím, či je vyhliadnutá osoba pre moje obetovanie vhodná. Myslel som len na svoje vykúpenie. Čo ak dôjde k omylu? Čo ak svojou nevedomosťou poslúžim zlu a prospejem niekomu, kto len vďaka mne bude môcť páchať viac ohavností? Vo všetkých tvárach na stanici som odrazu videl násilníkov, zlodejov, zvrhlíkov, maniakov, čarodejnice. Zistil som, že problém je ešte komplikovanejší ako na začiatku.

Dojedli sme a obehli ešte stanicu, ale tržby už nestáli za veľa. Noví zákazníci prestali pribúdať, poslední oneskorenci z barov a herní v centre sa už uzavreli do seba, sedeli opretí o stenu čakárne a nepotrebovali nič okrem ranného autobusu. Opilci driemali, rozvalení pod vrecami s ryžou, tranzistor stíchol. Bol čas dať si šlofíka.

Ben býval neďaleko, v malej izbe s hnijúcimi papundeklovými stenami. Plesnivý strop sa vlnil od vlhkosti, ale dlho som si ho neobzeral. Len čo som si našiel miesto na spanie, žiarovka zhasla. Tesne predtým, ako sme sa ponorili do tmy, na mňa ešte zo steny stihol žmurknúť vyrezávaný Kristus a hadia bohyňa. Zvalil som sa na rohož a takmer okamžite zaspal. Len čo sa predo mnou vynorila Maxova zjazvená tvár, boli sme hore.

Na Benovo miesto sme šli inou cestou, okolo pláže. Chcel si na chvíľu sadnúť a oddýchnuť, ale nakoniec sme sa tam zdržali celý deň. Čerstvý vánok od mora osviežoval horúci vzduch. Hádzali sme žabky a bavili sme sa o vine a o tom, ako ju napraviť. Ben mi odporučil, aby som sa podobnými vecami nezaoberal. Ak si človek prizná, že bol pôvodcom zla, začne ho to ničiť zvnútra. Hriech sa postupne zmení na chorobu, trest. Pred ním sa už nedá ujsť. Tu v meste sa podobné veci nenosia, ľudia o tom ani nemajú kedy premýšľať. Zničilo by ich to.

Do fľaše od minerálky si nabral vodu z mora, odpil si niekoľko dúškov a striasol sa. S úžasom som ho sledoval. Voda bola mútna, plná zvíreného piesku, voňala po mŕtvych rybách a nafte. Vysvetlil mi, že morskú vodu pije od malička. Nič iné vraj nikdy nepil, ani materinské mlieko. Voda mu úplne stačila a rástol z nej pritom rýchlejšie ako ostatné deti. Limonády mu nechutili, pretože boli sladké a umelé a po pive by sa mu pomiešali myšlienky. Najlepšia je morská voda, ktorej je dosť a chutí presne tak, ako by malo chutiť všetko dobré jedlo a pitie.

Jeho potešenie pri pití morskej vody dokazuje, že jeho otcom je vodné božstvo. Navyše vie plávať. Naučil sa to dávno, keď ešte chodil štvornožky. Hral sa na brehu v piesku a vtom ho do vody zavolala jedna veľká ryba. Zakývala mu, a tak sa teda za ňou vybral ďaleko do vĺn, chodil po štyroch po dne, obzeral si koraly, mušle a ustrice a vydychoval bublinky. Potom stretol húf tuniakov, ktorí mu ukázali, ako sa pláva. Začal sa metať do strán, vlnil sa ako oni a zistil, že je to oveľa jednoduchšie ako chodiť štvornožky po dne. A rýchlejšie.

Ben si potom zapálil cigaretu a vrátil sa k mojej otázke. Mal som mu sľúbiť, že nechám celú záležitosť s odčinením svojho hriechu. Veď ono sa to nejako vyvinie. Prikývol som, aj keď som tušil, že taká vec sa nedá ukončiť obyčajným sľubom.

Dlho sme mlčky hľadeli do vody. Pýtal som sa na jeho otca a rodinu, ale neodpovedal mi. Tváril sa, že nepočuje. Potom sa zrazu zodvihol, akoby si spomenul na niečo dôležité, a rýchlo sa chystal predviesť mi svoj plavecký štýl. Vyzul si tenisky a tak som zistil, že aj na nohách má šesť prstov. Chodidlá mal veľké ako plutvy veľryby. Zopäl dlane, natiahol ruky pred seba a zvalil sa do vody. Chvíľu sa v plytčine bez efektu trepal do strán, no potom vyrazil ako motorový čln, bez záberov rúk, bez kopania nohami, iba s ladným vlnením tela, ako štíhla ryba.

Stratil sa vo vlnách. Čakal som, až pokiaľ ne­­zmizli všetci ľudia z pláže, ale Ben sa nevracal. Viac som ho nikdy nevidel. Vyšiel mesiac, odrážal sa v príboji a jeho trepotajúce sa svetielka na vode ma uspali.

Ráno som chvíľu sedel a čakal. Žiarovka so šnúrou a Benov tovar na predaj ležali v piesku. Vzal som si, ani neviem prečo, dva balíčky cigariet a zastrčil ich do vrecka. Možno na pamiatku. Vybral som sa po okraji cesty až ku križovatke. Ulica vpravo viedla do centra. Tá zablátená naľavo, niekam smerom k našej dedine.

 * Lisa – spolu so svojím ženským proťajškom Mawu je stvoriteľom v západoafrických mýtoch i náboženskom kulte Vodun.