Nikoli nekrofilie, zvědavost!

Prohlašujete o sobě, že jste vykradač hrobů, a zároveň tvrdíte, že vaší motivací není obohacování, ale shromážďování historických zubních protéz, které byste rád předal vědě, respektive dosud neexistujícímu muzeu zubní protetiky…

Najprv by som chcel povedať, že som zakorenený v lese a v prírode, oscilujem medzi hedonizmom a asketizmom a mám i megalomanské prvky. Najprv som sa neúspešne snažil svoju zbierku darovať univerzitám a osvieteným ľuďom. Potom som si povedal, že sa mi nechce chodiť za novinármi a presviedčať ich o tom, že je moja zbierka cenná. Rozhodol som sa, že vytvorím negatívny nosič – proste som verejne vyhlásil, že som vykrádač hrobov. Cielene. Keď niekam napíšete, že žena našla na chodníku hyacint, tak to nikoho nebude zaujímať. Keď však napíšeme, že si žena upiekla v peci dieťa, tak si to prečíta milión ľudí. Vykrádanie hrobov proste po­­užívam ako negatívny nosič a pomalinky, keď to ide, sa ho snažím pootočiť smerom k vede. Je to vlastne akási kvázimágia. A mágia, to je predovšetkým práca s energiou a s ľudskými emóciami.

Jak jste se vlastně dostal k tak těsnému soužití se smrtí a s lidskými ostatky?

Od malička ma zaujímala história zubného lekárstva. Ešte ako dieťa som v pivnici jedného bratislavského domu našiel staré zubárske časopisy, ktoré boli v maďarčine, doniesol som si ich domov, fascinovane som si ich prezeral a mama mi ich tlmočila. Mama ma veľmi ovplyvnila, pretože bola slobodomyseľný človek, mala rada egyptológiu, zaujímali ju záhady, odmalička ma viedla k archeológii. Neďaleko od domu sme mali Ondrejský cintorín, kam ma chodila kočíkovať a kde som neskôr nejaký čas pracoval. S touto záľubou se tesne viaže i ilegalita, ktorá v našej rodine bola daná tým, že otec bol politický väzeň. Bol katolícky ladený a zastal sa farárov, ktorých perzekuovali v druhej polovici štyridsiatych rokov. Zavreli ho za to do Jáchymova na deväť rokov – iba za taký veršovaný citát. Taká skúsenosť už mladému človeku naruší systém hodnôt.

Jaké to bylo, když jste poprvé vnikl do hrobky?

Cítil som zmes strachu a rešpektu. Bolo nás tam viacej a okrem iného sme tým chceli dokázať svoju odvahu. Samozrejme, bola tam i iná motivácia – vedeli sme, že v hroboch je možné nájsť zlato. Keď som bol vo vnútri, mal som silnú vibráciu kolien a kamarát ma odhováral „poďme preč, poďme preč“, ale ja som bol zvedavý. Nemal som žiadny sofistikovaný nástroj na otváranie zinkovej rakvy, tak som vtedy v ťažkých kanadách – v tej dobe som bol pankáč – po tej rakve dupal. Potom odrazu praskla a vyrinul sa čpavkový smrad, ktorý vzniká rozkladom tela v uzavretej zinkovej rakve. Pamätám si, že v nej bola stará Pressburčanka so zachovanými vlasmi.

Okrem toho je veľmi lákavé prenikať do tajomného podzemného priestoru. Potrebujete pohyblivosť a dobrú fyzickú kondíciu, neviete, čo sa môže stať – je to skrátka dobrodružstvo.

Dá se tedy říci, že nejdříve jste do hrobů vnikal za účelem obohacení a až postupně jste zjistil, že je třeba muzealizovat precizní práci starých zubařů?

Nie, mieša sa to. Okamžite som ako štrnásťročný chlapec s prvými protetikami kontaktoval bratislavských zubárov. Keď si to prezreli, viac­menej pozerali ako vyoraná myš. Prišiel som na to, že tieto exponáty musia skončiť na niektorej univerzite alebo v inej inštitúcii. Už vtedy som si schovával kaučukové protézy, veľmi krásne, bolo v nich rozptýlene zlato. A s jemnou remeselnou prácou zubných špecialistov je to ako napokon so všetkým – kladivo z doby bronzovej vyzerá oveľa estetickejšie než dnes, keď je z neho iba účelová vec.

Bavíme se o otvírání starých hrobek a zatím jsme pominuli zásadní fakt: totiž to, že dostat se dovnitř znamená odsunout několikasetkilogramovou náhrobní desku. Na internetu lze také dohledat vyjádření hrobníků, kteří tvrdí, že si vymýšlíte a že se sám nemůžete dostat dovnitř a pak po sobě ještě hrobku zavřít.

Naša doba je presýtená science fiction, ľudia si vymýšľajú a potom majú tendencie neveriť jednoduchým veciam. Inžinier Pavel Pavel rozhýbal mnohatonové kusy kameňa iba za pomoci primitívnych nástrojov, robili to staré civilizácie a ja v podstate robím to isté. Je to úplne ľahké, stačí k tomu páčidlo a niekoľko oceľových valčekov.

Neměl jste někdy výčitky svědomí z toho, že ilegálně plundrujete hroby?

Nie. A nemá to nič spoločné s alibizmom. Napríklad olšanské i vinohradské cintoríny sú úplne vykradnuté. Všetky hroby, na ktorých je napísané profesor, advokát, lekár, politik alebo obchodník, sú systematicky vybrané a ťažko povedať, v ktorom období. V Prahe boli ľudia vždy vynaliezaví v pozitívnom, no i v negatívnom zmysle. Veľmi často hroby vykrádali hrobári, ktorí na cintoríne boli zamestnaní a mali na to čas. Dá sa to rozpoznať tak, že prvá drevená vrstva je priskrutkovaná a na prvý pohľad nepoškodená… Lenže vnútorná zinková vrstva je otvorená. Skúsené oko si všimne, že na vrchnej vrstve rakvy chýbajú ozdobné skrutky. A takto je to na Olšanoch všade, bolo z nich ukradnutých mnoho kilogramov zlata. To, čo robím, nie je plundrovanie, ale záchrana histórie.

A čo sa týka úcty k mrtvým – myslím, že niekedy by ľudia mali prejavovať menej úcty k mŕtvym a viacej úcty k živým.

Jste samouk?

Áno. Začal som študovať na vysokej škole v Bratislave, no vtedy, keď mi dekan Filozofickej fakulty povedal, že Jozef Tiso bol najväčší Slovák, tak som ďalej do tej školy chodiť nemohol. Všetko, čo som potreboval, som naštudoval z kníh. Nie som poistený, keď mám problém, tak mi lieky predpíšu známi lekári, žijem v poloruinách na konci sveta. Na Slovensku som býval v jednej baníckej osade v Slovenskom rudohorí, kde dodnes bujnie incest a alkoholizmus. Bývala tam mladá žena, ktorej manžel vybil zuby, nebola po­­istená, nemala peniaze a začala žiť ako tuláčka. Vtedy som jej za pomoci zubárskeho cementu, mezokaínu a zlatých zubov z hrobov viedenských priemyselníkov spravil chrup a zistil som, že to vobec nie je také ťažké.

Zubárstvo je pre mňa nesmierne zaujímave, ale aj keď to tak nevyzerá, primárny je pre mňa boj so strachom zo smrti, s tanato­fóbiou. Keď sa budeme menej báť smrti, bude viac mieru.

Jak rozsáhlá je vaše sbírka?

Mám mnoho exponátov zo slovenských i českých cintorínov, ale taktiež mnoho vzácnych kusov z viedenského Centrálneho cintorína, kde som bol v deväťdesiatych rokov zamestnaný. Vo Viedni je skutočne cenný cintorín, pretože to bolo centrum Rakúska­Uhorska a preto tam bola pochovaná vtedajšia elita. Mám zuby Brahmsove, Straussove, Mahlerove, pracoval som aj v Paríži, odkiaľ mám zuby významných literátov a impresionistov. Môžete si iba predstaviť, čo všetko moja zbierka obsahuje. Mám vzácne kusy, aké nemajú v Londýne, v Paríži, ani v Amerike. Samému mi niekedy príde vtipné, ako som mohol takto komplexne zmapovať históriu zubného lekárstva. Ale vždy dôrazne akcentujem, že nie som zberateľ a akékoľvek zbieranie predmetov je otroctvo a to ma strašne desí.

A jak exponáty přechováváte?

Ľudia si klasicky povedia: on je mimo zákona, má doma veľa zlata. Ale napríklad z viedenského cintorína som si nič nebral, vybrané náhrady som zakopal na cintoríne a všetko vyznačil do mapy, ako to robili starí piráti. A tým som z právneho hľadiska nepostihnuteľný, pretože som z pohrebiska nič nevyniesol. Niektoré exponáty sú na Pražskom hrade, niektoré som tiež venoval stomatologickej klinike prvej lekárskej fakulty v Kateřinskej ulici v Prahe. Nepovedal som však, že sú z hrobov, ale jednoducho som im ich venoval ako dar.

Keď raz prokurátorka pri súde bude tvrdiť, že som hyena, poviem jej, že niektoré zo zubov sú rozptýlené po známych inštitúciách a že slúžia vede. Najlepšie by ale samozrejme bolo, keby všetky boli vystavené na jednom mieste.

Lebky a můstky tedy shromažďujete s vidinou založení muzea. Konzultoval jste to s odborníky?

Také múzea už sú v Amerike, v Paríži, aj na Slovensku je malé múzeum a skromná zbierka je tiež práve v Prahe v Kateřinskej ulici. Moje lebky majú certifikáty zo zahraničných univerzít, pár vedcov mi hovorilo, že mi pomôže, ale potom sa zľakli toho, že je to všetko na ilegálnej bázi.

Keď som prišiel do Brahmsovej a Straussovej hrobky, bolo to za dažďa, pretože to je na cintoríne najmenšia šanca, že vás chytia. Všetky predmety, ktoré som si odniesol z hrobiek, som chcel odovzdať. Ihneď som napísal sebeudanie do Theatermuseum a do Johann Strauss Gesellschaft, že im chcem všetko venovať. Hrobár by si to skôr alebo neskôr zobral, tak prečo to radšej nevystaviť s ostatnými Straussovými vecami. Písal som im tak dlho, až tie hroby otvorili a v nich našli moje listiny, v ktorých bolo negramatickou nemčinou napísané, že sa nemajú hnevať ani namáhať a majú čakať. Podpísaný Ondrej Jajcaj, súkromný výskumník. Mňa vlastne baví absurdita tej situácie, kedy Slováčik, ktorý žije v pomaľovanej búde, píše listy do muzeí a na univerzity a ponúka týmto inštitúciám zlato. Napríklad na izraelskú lekársku fakultu Hadassah som poslal zubné náhrady z opustených židovských hrobov z viedenského Centrálneho cintorína. Po anšluse a druhej svetovej vojne sa tieto hroby ničili a rabovali. To, čo som z hrobov vybral, som im poslal.

Čeho si v hrobkách kromě protéz všímáte?

V starých hrobkách sa napríklad stretnete so špecifickou funerálnou architektúrou. Po odchode Nemcov zo Sudet správu cintorínov prevzali Česi a v podstate zničili infraštruktúru hrobov. V starých nemeckých hrobkách existoval sofistikovaný systém kanalizácie, ktorý zamedzoval zatopeniu hrobky. Bez údržby sa kanalizácia upchala alebo sa prerušila kopaním a niektoré staré hrobky sú teraz zatopené. K tomu mám fantastický, priam až literárny príklad – v židovskej časti Centrálneho cintorína v Olomouci je pochovaný významný admirál, ktorý sa plavil po oceáne. Ako vieme, Nemci sú pedanti a rakvy robili skutočne kvalitné. Admirálovu hrobku celú zatopila voda, všetky rakvy v nej klesli na dno, iba tá admirálova, na ktorej je nakreslená lodička, pláva na hladine. Ako plával za života, tak pláva aj po smrti.

Našel jste někdy v hrobkách něco netypického?

Keď som bol mladý, mal som pocit, že som objavil človeka pochovaného zaživa, ale istý si nie som, pretože atypická poloha kostry mohla byť spôsobená stúpnutím a následným klesnutím spodnej vody. Niekoľkokrát som videl manželský pár pochovaný v jednej rakve. Kostra talianskeho obchodníka s vínom, ktorý je pochovaný v Bratislave a zomrel niekedy v roku 1911, bola obložená fľašami. Nechal som ich tam, dnes by som si tie staré ročníky asi zobral, ale tá hrobka už je žiaľ zasypaná. A keby niekto chcel natočiť pôsobivú scénu ako z poviedok Edgara Allana Poea, stačilo by zdvihnúť lebku v židovskej časti viedenského cintorína, kde sa nepochovávalo do rakví, ale iba do rubášov. Vo vnútri lebiek väčšinou hniezdi veľký čierny pavúk. A najhonosnejšiu rakvu som videl v Rimavskej Sobote, kde je hrobka maďarského priemyselníka, ktorého priviezli z amerického Pittsburghu – 1 620 kilogramov bronzu, levie hlavy, dovnútra som sa, žiaľ, nedostal. Ale nemôžem vniknúť všade, človek musí mať pokoru.

Setkal jste se někdy s nějakým znesvěcením, které bylo rituálního rázu?

Áno. Na počiatku dvadsiateho storočia boli dozvuky teozofie Heleny Petrovny Blavackej a všetci vtedy čarovali. Na stenách sú namaľované obrazce a v hrobke staré sviečky. Často sa dá návšteva hrobky veľmi presne datovať z obhorených novín, ktorými si votrelci svietili.

Ve vašich videích na internetu je patrný vnitřní rozpor. Neustále zdůrazňujete racionalitu a vědecké poslání, které má zvítězit nad předsudky a tabu, ale zároveň narážíte na tajemství spojená se smrtí, která lidské vědění přesahují.

Je pravda, že som jeden čas chodil do hrobov a mal som na hlave anténu zo starého tranzistoráku, z ktoré viedol kábel spojený s plieškom pripevneným na solar plexus. Ale to bola iba prevencia – celú dobu som sa pripravoval na situáciu, kedy do hrobky zasvietia baterky a policajný hlas zakričí: „Jajcaj, máme vás!“ Keby ma tam stretli s anténou na hlave a ja by som im povedal, že chytám signály zo záhrobia, neskončil by som na polícii, ale maximálne u psychiatra. Mal som ale naozaj veľké šťastie, že ma nikdy nechytili.

Ale späť k vašej otázke. Ľuďom sa vždy predáva nejaká senzácia a ja tu nepodopriem teistickú ani ateistickú ideológiu a nič hmatateľné a uchopiteľné vám nepoviem. Maximálne to, že hmota má pamäť a je istým spôsobom impregnovaná. Mal som raz lebku z Klatov, bol to nejaký obchodník a nemohol som ho mať v interiéri, pretože som sa pri nej necítil dobre. Aj zvieratá sa pri nej chovali zvláštne a musel som ju zakopávať von. Ale to všetko je veľmi subjektívne a zvieratá sa chovajú čudne aj pri iných lebkách, veď tvar lebky môže psovi evokovať ľudskosť, voči ktorej má rešpekt a ktorá naňho akosi pôsobí. Môžeme sa tu rozprávať a vytvoriť akési tajomno, ale ako vám to ja môžem predať či vysvetliť? Na to je to príliš intímna skúsenosť.

Veškerá vaše práce je ilegální. Jaké jsou vaše zkušenosti s policií?

S políciou som mal rôzne skúsenosti, ale ako som už spomínal, nikdy ma nechytili. Raz som zhodou okolností býval v Litoměřicích v dobe, keď tam vyčíňal gang bezohľadných vykrádačov hrobov. Policajti sa o mne nejako dozvedeli a bol som na výsluchu, ale tých zlodejov chytili, zavreli, potom ich pustili na amnestiu a teraz sú opäť zavretí. Druhá skúsenosť bola oveľa humornejšia. Kontaktoval som prezidenta českej polície a vysvetľujem mu: Pozrite sa, obraciam sa na vás s bizarnou vecou, ktorú možno vaši byrokratickí pracovníci vôbec nepochopia – mám zuby Straussove, Brahmsove, z právneho hľadiska je to premlčané, ale mám túto zbierku, vie sa o tom a ja mám strach, že si ma vyhľadá pár priblblých mafiánov s veľkými nadočnicovými oblúkmi s tým, že „hej, ty kokos, on má veľa zlata“, a tú zbierku ukradnú. Keď nakoniec zmizne na území Českej republiky, z polície si všetci budú medzinárodne robiť srandu! A tak som políciu poprosil o ochranu. A pri­šla odpoveď, že keď budem mať pocit, že ma niekto ohrozuje, že mám zavolať 158.

Je pro vás smrt nějakým způsobem estetická?

Raz som vliezol do neporušenej hrobky, v ktorej bola uhorská kňažná – zomrela mladá a na kostiach bolo vidno, že bola naozaj krásna, z postavenia jej rúk bolo jasné, že hrala na piano. Mala na sebe krásne svetlé šaty s kvetovaným vzorom a ja som v tej chvíli mal strašnú chuť šaty nadvihnúť a pozrieť sa pod ne. Bolo to vedomé porušenie tabu – vedel som, že ak by som niečo také urobil za života, tak by ma zlynčovali, ale teraz, sto rokov po smrti, to možné je. Keď sa mi kamaráti chválili, kto mal v noci akú frajerku, kontroval som tým, že som zdvihol šaty kňažnej, ktorá zomrela pred sto rokmi. Keď som tuto skúsenosť hovoril v Prahe akýmsi intelektuálom, povedali: nekrofília! Ale ja tvrdím, že to nie je nekrofília, ale ľudská zvedavosť. A to je vlastnosť, ktorá bola na počiatku všetkých vynálezov. Je to motor, ktorý ženie ľudstvo vpred.