Priznanie k popu

Dvadsaťpäť rokov českej sci­fi je rovnako dobrá príležitosť, ako ktorákoľvek iná, zvlášť ak leitmotívom našich úvah bude spomínanie. Čistá a čo najpoctivejšia autopsia. Nie ako sa veci diali, ale ako uviazli v pamäti, hľadanie identity v rámci žánra, ktorý si sám sebou nebol istý ani do tej miery, že by sa dokázal zhodnúť na svojej vlastnej definícii. Sci­fi, science fiction, speculative fiction, SF, vedecká fantastika, či dokonca vedeckofantastická literatúra. A práve pojem „literatúra“ je v týchto úvahách mimoriadne dôležitý. Nejde teda o kratochvíľu, ale o literatúru – jeden z umeleckých druhov. Nebudeme sa zdržiavať definovaním, hoci to je snáď najzaujímavejšie, keď to človek s predmetom svojho záujmu myslí naozaj vážne. V tej chvíli už nejde len o záujem, ale skôr o vášeň, lásku, vrúcny a svojho druhu intímny vzťah. Z neho totiž vyrastá skutočná potreba poznať.

Literárny establishment

Ako ortodoxného, programového a dlhoročného čitateľa sci­fi ma definície už nezaujímajú, no na začiatku boli mimoriadne dôležité. Nie kvôli vášni samotnej, ale kvôli potrebe argumentačne zdôvodniť, prečo práve sci­fi. Ide o žáner alebo o literárny podsystém? Ako je to vlastne so vzťahom k mainstreamu? Prečo Heinlein, Asimov a Clarke nie sú rovnako dôležití spisovatelia ako Nabokov, Hemingway a Proust? A nie sú?

Leviathan má meno, volá sa Literárny establishment. A nech už je to v podstate ktokoľvek, sci­fi nemá rád alebo sa mi to tak v ranných deväťdesiatych rokoch zdalo. Mne, vtedy sotva pubertálnemu decku, ktoré čítalo sci­fi radšej a viac ako čokoľvek ostatné. Žiadny fandom, žiadny kontext, žiadny širší rámec, len podozrievavý pohľad učiteľky slovenčiny, ktorá nevedno kedy začala nenávidieť svoju prácu, alebo si len jednoducho myslela, že Čenkovej deti (1932) sú literárny klenot, ktorý treba uprednostniť pred Temným obrazom (1977, česky 1998).

Toto je dobré východisko. Fraňo Kráľ verzus Philip K. Dick. My vyberáme Dicka, oni Kráľa a oni sa mýlia, lebo Dicka nečítali a my Kráľa hej a Dick napriek tomu vyhral.

Napísať teraz, že na začiatku deväťdesiatych rokov sci­fi u nás trpela a azda možno doteraz aj trpí (a netýka sa to len tých ranných deväťdesiatok a nás) akýmsi komplexom menejcennosti vo vzťahu k takzvanej vysokej, vážnej, umeleckej, či ako ešte inak to slovo literatúra posilniť, je veľmi zjednodušujúce, ba až banálne. Každopádne sa to tak vtedy mne, scifistickému elévovi, javilo. Prvý profesionálny československý scifistický časopis Ikarie, ktorý začal vychádzať v roku 1990, zmenil mnohé. No tá krivda, ktorá sa nám, scifistom, zo strany mainstreamu diala, pretrvala, ba dokonca sa stala permanentne prítomným leitmotívom.

Sci­fi je nielen literatúra, ale je rovnako umelecká, rovnako vysoká, rovnako hodnotná, ako tá vaša. Nevieme síce presne, kto ste a či vôbec ste, ale takto to je. A ak potrebujete nejaký ďalší argument, tuto máme cyberpunk, ten vám vytrie zrak aj s tou vašou postmodernou.

Nedostatok zmyslu pre mieru

V roku 1995 nastúpil český splatterpunk a nezostal kameň na kameni. Zbierka poviedok Mlok 1994 so zásadným, generačnú premenu definujúcim doslovom Františka Novotného vyšla až v roku 1996, v roku 1994 bola vydaná zbierka poviedok Jiřího Kulhánka To je přece nesmysl a rok po nej Kulhánkov románový debut Vládci strachu a v roku 1996 Cesta krve 1 a 2 a tak ďalej. Ale spomaľme, pretože v spomienkach by sme sa mohli rýchlo stratiť.

Po roku 1989 chvíľku trvalo, kým bolo naozaj všetkým jasné, čo sa stalo a že sa tu všetko môže. Opojenie zo slobody bolo natoľko euforické, že sa z tej vlny dá žiť prakticky dodnes. V kinách sa normálne hral film Paprika, od režiséra, nemravného sviniara Tinta Brassa, regulérny blázon Vincent Venera alias Svatý Vincent vydal dva hudobné albumy u veľkého vydavateľa, verejnoprávna televízia začala vysielať Českou sodu, scifistický časopis Ikarie písal o Satanských veršoch Salmana Rushdieho. Všetko neuveriteľné, neskutočné a len pred pár mesiacmi, či rokmi nemožné veci.

Kdesi v rámci fandomu vzniklo združenie Rigor Mortis, ktoré už v spomenutom roku 1994 ovládlo Cenu Karla Čapka a presadilo sa v nej hneď niekoľko mimoriadne výrazných autorov, ktorí pomáhali definovať tvár angažovanej, fanúšikovskej žurnalistiky nielen v rámci sci­fi literatúry, ale i v písaní o filme, videohrách, či komiksoch. David Horák, Štěpán Kopřiva, Jiří Pavlovský, Marek Dobeš, pričom minimálne vplyv Pavlovského a Kopřivu, nielen ako autorov poviedok, ale aj ako žurnalistov a vydavateľov je natoľko zásadný, že by som sa nebál hovoriť dokonca až o akejsi neformálnej, neinštitucionalizovanej Pavlovského­Kopřivovej literárno­žurnalistickej škole. O osobitej poetike žurnalistiky Kopřivovej a Pavlovského písal Kamil Fila už v roku 2000, v sedemnástom čísle časopisu Živel.

Kult autorov? Iste, ale aký kult a akých autorov? V prostredí konvenčnej žurnalistiky azda nepoužiteľných, kvôli absolútnemu nedostatku zmyslu pre mieru, ktorý celkom znehodnocuje informačno­hodnotiacu rovinu ich textov, na druhej strane ale autorov angažovaných natoľko, že sa prakticky nikdy zo svojich textov nevytrácajú. A toto platí nielen o ich „beletrii“, ale aj o ich „publicistike“.

Programoví cynici

Detsky hraví, naivne prozaickí programoví cynici, ktorých prvou a jedinou skutočnou ambíciou je dávať okázalo a veľmi autenticky najavo, ako veľmi sa sami bavia. Akoby v domácom prostredí nikto nepísal ako oni. Kulhánka, ich ideového splatterpunkového proroka, možno brať aspoň na chvíľu vážne. V momentoch, keď čitateľa uvádza do frenetickej akcie, niet miesta pre odstup. Kulhánek je tu priam modelovým autorom dobrodružnej spisby, stáva sa expresívnejším Edgarom Rice Burroughsom, Robertom E. Howardom či Zane Greyom. Splatterpunkovým autorom sa stáva až spätne, v ich tieni. A ten vrhla všetkými smermi v roku 1998 dosiaľ zásadná a vzhľadom na väčšinu prípustných definícií splatterpunku neprekonaná „sbírka SF povídek“ Rigor Mortis s obálkou Simona Bisleyho. Zišli sa v nej nielen zakladajúci členovia RM, ale aj spriaznení autori a väčšina dobovej žánrovej špičky. Ondřej Neff, Jaroslav Mostecký, Jiří W. Procházka, František Novotný, Vladimír Šlechta a ďalší, skutočne reprezentatívny prehľad. Zbierku samotnú uzatvára poviedka Štěpána Kopřivu Dutý plamen, ktorá nadmieru vystihuje, kto je vedľa Kulhánka druhým zásadným autorom českého splatterpunku. Kopřiva subžáner splatterpunku neskôr vyčerpáva v románoch Zabíjení (2005), Asfalt (2009) a Aktivní kovy (2014). Splatterpunkovými, aj keď už nie bez obmedzení, sú aj jeho príspevky do série o Markovi Stoneovi Adarghardský jed (2003) a fantasy román v poviedkach Holomráz (2010).

Splatterpunk dnes síce naďalej veľmi dobre funguje ako obchodovateľná komodita, napríklad v tvorbe Františka Kotletu, či ako priestor pre subžánrové experimenty v „literárnej“ súťaži s názvom Ježíšku, já chci plamenomet, ktorá funguje od roku 1997. Svoju zásadnú mýtoboreckú funkciu však už splnil prostredníctvom Rigor Mortis, Kulhánka a Kopřivu. Tí totiž s jeho pomocou urobili sci­fi v Československu celkom zásadnú službu, zborili mýtus o jej neukotvenosti a veľmi presvedčivo ju predstavili ako to, čím je v samotnom svojom základe. Sci­fi je totiž predovšetkým a najprv popkultúrou. To je jej základná, východisková identita a splatterpunk nám to ukázal síce nekompromisne, ale o to presvedčivejšie.

A popkultúra, priatelia, popkultúra je najviac.

Autor je estetik a teoretik popkultury.