Dostať vesmír z duše von

Vrátim sa o tridsať štyri rokov naspäť, kedy v roku 1972 vo vydavateľstve M. Dumont Schauberg v Kolíne nad Rýnom vyšla kniha Aktuelle Kunst in Osteuropa (Aktuálne umenie vo východnej Európe). Nielenže ste sa ocitli medzi umelcami reprezentujúcimi východoeurópske umenie, ale dokonca vaše dielo nazvané Z mesta von sa dostalo na obálku knihy. V diele boli zastúpené desiatky umelcov z vtedajších socialistických republík – Juhoslávie, Poľska, Rumunska, Sovietského zväzu, Maďarska a Československa. Dozvedeli ste sa, prečo práve vaše dielo sa dostalo na obálku?

Ja som potom náhodou telefonoval s Klausom Grohom (autor knihy Aktuelle Kunst... – pozn. B. K.). Ono to bolo tak, moje dielo si vybral grafik, ktorý knihu upravoval, ale Klaus Groh samozrejme súhlasil. Jemu sa zdalo, že snahy na „východe“ sú také ekologické a v mojom diele tá krajina s čerňou a s takým razantným písmom na zemi je taká symbolická a korešpondovala aj s názvom na obálke, Die aktuelle Kunst. Takže grafikovi to vyhovovalo kompozične a Grohovi zas obsahovo. Vidíte, niekedy náhody ovplyvnia celé ďalšie dianie. To je také šťastie...

Ja si myslím, že šťastie sa prikloní len k tomu, kto ho pokúša. Čo to znamenalo vo vašom prípade? Ako vás to ovplyvnilo?

Vtedy som pochopil, koľko urobí taká jedna obálka. Keď kniha vyšla, bola v tom čase vlastne jedinou knihou o východoeurópskom umení. Dostal som vtedy, neviem to povedať presne, ale desiatky pozvaní na výstavy do západnej Európy. A mnohé boli veľmi konkrétne. Ja som však na ne už nemohol reagovať. Doma zúrila normalizácia.

Ale vaše meno sa aj v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch objavovalo na výstavách v západnej Európe...

Ale áno! Pašovali sme. Pašovali sme všelijako, a boli sme za to dosť často aj vyšetrovaní, pretože policajti na to prišli. Ale to sme posielali väčšinou len „diáky“. Bol na Slovensku v tom čase jeden Juhoameričan, už si nepamätám na meno, a boli sme spolu na pošte, posielal som vtedy nejaké „diáky“, plagáty, fotografie a texty, a keď on zistil, že to vlastne pašujeme, tak bol veľmi prekvapený. Hovoril, že toto by mala byť výkladná skriňa nášho umenia, že to obsahuje veľmi humánne posolstvo, že ekológia je predsa skvelá vec. Však on bol nadšený komunista a jednoducho nechápal, že my to musíme pašovať. To bol ten paradox, že ekológia sa vnímala ako ľavicová. A nakoniec aj u nás sa vtedy tvrdilo, že životné prostredie áno. Ale kritizovať sa mohol len kapitalistický západ. Vtedy sa aj taký vtip hovoril, že ľavicové umenie je kadečo, ale nie od kadekoho.

„Pred pár rokmi som veľmi trval na presnej formulácii čohokoľvek, čo sa dotýkalo Času, Priestoru. Úzkostlivo som sa pridŕžal nových vedeckých formulácií, hypotéz... bolo mi to niekedy vyčítané, ako ,dobrovoľné‘ okliešťovanie mojej vnútornej imaginácie... Teraz, keď sa pozerám späť, som rád, že som si vtedy tie ,medze‘ kládol. Mám aspoň aký-taký poriadok v hlave. Som človek XX. storočia, ktorý chce vedieť (alebo presnejšie túži poznať) odpoveď na ,večné nad-otázky‘: Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?... Boli sme? Sme? Budeme?“

„Len spoločným úsilím všetkých, spoluprácou národov celej planéty, integráciou poznatkov rôznych odborov sa nám podarí ako-tak zastaviť víťazný pochod devastácie. Vo všetkých rovinách – rovinu človečenstva nevynímajúc.“

Rudolf Sikora v listoch priateľom 1980

Po roku 1989 bola vo východnom bloku veľmi aktuálna otázka slobody v umení. Mnohí, ktorí spoznávali východoeurópske umenie z čias socializmu, a vtedy bolo naše umenie chvíľu populárne, ostali prekvapení z toho, že tí, ktorí sa nenechali za tým ostnatým drôtom pripraviť o slobodu, tvorili slobodnejšie, ako umelci v západnej Európe. Ako sa na tú slobodu v umení pozeráte s odstupom tých sedemnástich rokov a so skúsenosťou v demokratickej spoločnosti?

Bola aj taká výstava, v Oldenburgu, asi v roku 1982, keď bola aj kasselská Documenta, a v titule mal kurátor takú otázku: Slobodné umenie v neslobodnom svete, alebo neslobodné umenie v slobodnom svete? To je ten paradox. Slobodné umenie môže vzniknúť v neslobodnom svete, tak ako neslobodné umenie môže vzniknúť v slobodnom svete. Takže samozrejme, tu vznikalo slobodné umenie, len sme ho nemohli prezentovať a vyvážať von. Sám mám jeden taký zážitok. Ja som mal v roku 1991 odloženú výstavu v Špálovej galérii. Mal som v Špálovej galérii vystavovať roku 1971. Vtedy to padlo, tak som počkal dvadsať rokov. Preto hovorím o odloženej výstave. A zhodou okolností vtedy v susednej výstavnej sieni vystavoval prvý raz na východe Günter Uecker. Navštevovali sme sa vzájomne. Ja som bol na jeho výstave a on na mojej niekoľkokrát. Tá jeho výstava sa volala Ascher Mensch (Človek popol) a reagoval ňou na Černobyl. Mal tam aj také ohmatávanie a ja som na svojej výstave mal nainštalovaný hrob z toho cyklu Ohmatávanie hrobu a nezabudnem, ako tam vošiel, tak bol úplne fascinovaný a pýtal sa, kedy to vzniklo. Tak som mu povedal, že pred jedenástimi rokmi, okolo roku 1980. Nie som žiadny génius, ale bol z toho prekvapený, že my sme tu na začiatku osemdesiatych rokov robili také veci... Samozrejme, že sme ich robili a nebol som sám! On nemohol mať predstavu o totalite. Jasné, bola to totalita, ale nebolo to tak, že by ťa v ateliéri prepadávali a bili. To nie. Keď si mal silu a dokázal si prežiť, mohol si robiť, čo si chcel.

Máte pocit, že keby ste tie sedemdesiate a osemdesiate roky prežili v slobodnom svete, alebo ho nazvime slobodnejším svetom, že by vaša tvorba, váš vývoj vyzeral inak?

Mňa 21. august 1968 chytil aj s manželkou vo Francúzsku na Riviére. Bol som prvým zo študentov, ktorý tam dostal štipendium. Manželka tomu ale nebola veľmi naklonená, syna sme mali u rodičov vo Zvolene a nakoniec sme sa vrátili. Poznal som tam už nejakých ľudí, mal som kontakty cez Alexa Mlynárčika na Restanyho, Moulina a Michela Ragona. S Restanym som sa potom o pár rokov stretol aj na Slovensku. Ktovie, všeličo sa mohlo stať... Ale neemigroval som, zrejme tá vnútorná sila na emigráciu nebola...

Ale na tvorbu sila bola.

Na tvorbu bola, ale Boh vie, ako by som skončil. Iste, ja som mal silu robiť a iste by som aj v slobodnom svete robil. Ide o to, čo by som robil. Ja som presvedčený, že v tom svete by som robil niektoré podobné veci. Ale predsa len by asi boli trochu iné. Možnože by som dostal krídla, možnože by som sa rozvinul, pretože tu som stále mal pocit, že mám veľkú energiu a nemám ju kam dať. Tým som trpel. Tu som jednoducho nemohol tú energiu úplne prejaviť.

Myslíte si, že človek ľahšie podľahne diktátu totality, alebo diktátu peňazí?

Ja som o tom už hovoril v jednom interview, keď sme porovnávali našu generáciu s mojimi žiakmi. A povedal som, že rovnakým nebezpečenstvom sú zatvorené aj otvorené hranice. Keď máš zatvorené hranice a si „fanatik“, tak ako fanatik prežiješ a robíš. A keď máš otvorené hranice, máš ohromné množstvo láka­diel. Ja sám poznám talentované decká, naozaj talentované, ktoré sa dali zvábiť iným svetom. A žijú v inom svete, hoci študovali výtvarné umenie. Nemožno im to zazlievať. Ja si myslím, že je to rovnaké. Totalita ťa zničí, silných nezničí. Takisto tie peniaze, zase len silné charaktery prežijú. Tie peniaze nakoniec nie sú zlé. Ja som teraz prvý raz niečo zarobil a dal som to naspäť všetko do umenia. Veď aj tá výstava sa volá Sám proti sebe. Nie je to náhoda, že niekoľkokrát som robil cyklus s týmto názvom. Normálni ľudia, naozaj normálni, robia, zarobia peniaze, užijú... a ja? Zase ich len vrazím do umenia. Pritom, tá spoločnosť to ani nechce! Ja to cítim, ako nás nechce tá spoločnosť! Na Slovensku sme úplne na okraji!

V roku 1980 Jiří Valoch o Sikorovi napísal: „Tvorba bratislavského Rudolfa Sikory reprezentuje v československém kontextu jeden z nejvýznamnějších příkladů konceptního umění – s ostatními tvůrci z této oblasti jej spojuje důsledný zájem o prezentování a zprostředkovávání informací z mimoumělecké oblasti. Jeho vlastním specifikem pak je koncentrace na problematiku člověka a jeho prostředí, v jednotlivých případech specifikovanou na problémy ekologické, vývojové a kosmologické... Sikorova tvorba je osamocená i v kontextu mnohem širším než československém – a rozšiřuje tak podobu konceptního umění o jednu závažnou oblast.“

Aby čitateľ vedel, o čom hovoríme, povedzme teda najskôr to, čo ste už naznačili a čo aj cítim potrebu povedať: že ste sa nikdy nevzdali, že ste nepodľahli ani diktátu totality, ani diktátu peňazí, vystavujete vo Veľtržnom paláci v Prahe. A treba povedať, že k vašej šesťdesiatke sa vám dostalo takej pocty, akú vo „Veľtržáku“ ešte nemal asi žiadny žijúci umelec, dostali ste k dispozícii jeden a pol poschodia. Teda jedno celé poschodie plus dvoranu. Ako je možné dostať takýto priestor?

Ja som sám nakoniec prekvapený, že sa to všetko takto zomlelo. Je pravda, že ja som tu už mal mať výstavu, ale v inom čase. Hovorilo sa o tom hneď po revolúcii, neskôr to trochu utíchlo, ale potom pripravil projekt Jiří Zemánek, ktorý robil výstavu Milanovi Grygarovi a Stanislavovi Kolíbalovi. A mal v pláne aj mňa. Nechcem hovoriť o tom, čo sa stalo, jedno­ducho Zemánek odišiel z „Veľtržáku“ a jeho program sa skončil. No a teraz som celkom rád, že sa to posunulo, lebo vtedy som mal byť „len“ na poschodí a teraz mám aj tento priestor dole (dvorana Veľtržného paláca – pozn. B. K.), a tak mám možnosť v dvorane urobiť projekt, súčasné veci, a na poschodí východiská, teda tie veci, čo čiastkovo ľudia poznajú. Možno si niekto povie, „á, veď to poznám“, ale ja tu ukážem aj staršie veci, ktoré ešte nevideli, ktoré nepoznajú.

Na poschodí mám šesťdesiate roky, čo ľudia nepoznajú. Mám tam začiatky konceptu, to ekologické obdobie zo začiatku sedemdesiatych rokov, potom tú druhú polovicu, kde som už začal subjektivizovať pohľad, pretože, ako som sa už dávno opýtal, „Je vesmír bez nás?“, tam to už vyústilo v tých energiách, antropizoval som vesmír, začal som robiť projekty „antropický princíp“, kde som pri­šiel k tým znamienkam vzniku a zániku a z toho som urobil to premietanie nášho vesmíru na našu oblohu. Teda v prvej polovici som objektivizoval stav sveta, druhá polovica, to už bol taký subjektívnejší pohľad na stav sveta, nielen na našu zem. A na pozadí tých veľkých časopriestorov som sa vracal viacej k človeku samotnému. A sú tam samozrejme aj tie moje mohyly, veľké objekty, neskôr ohmatávania hrobu a potom už k tým malevičovským témam. Predsa len si myslím, že keď návštevníci uvidia ekologické obdobie, kozmológiu sedem­desiatych rokov, keď uvidia ten antropický princíp, tie rozpady, ktoré tam mám, akoby som sa sám rozpadal, sám nad sebou pochyboval, a potom prichádzam v tých deväťdesiatych rokoch najskôr k takým adoráciám, citáciám Maleviča a neskôr až k tvrdej konfrontácii s tou dobou, keď oni v dvadsiatych rokoch snívali o novom živote, o novom človeku, o novom umení... a nakoniec vieme, kde sa to všetko skončilo. Tak to bol môj záujem ukázať a myslím, že sa mi to aj podarilo. Narábam s citáciami pri tej malevičovskej téme a aj formálne sa odvolávam na tie dvadsiate roky aj preto, že tento priestor, ktorý mám, vznikol v dvadsiatych rokoch minulého storočia, v podobnom ovzduší. Dokonca jedna teoretička sa ma pýtala, samozrejme s nadsázkou, čo som dal tým architektom, že postavili palác rovno pre moje diela

Ten priestor vo Veľtržnom paláci je naozaj pre slovenského umelca viac ako veľkorysý. Keďže viem, že Rudolf Sikora sa pozná s generálnym riaditeľom Národnej galérie v Prahe, oslovil som Milana Knížáka s otázkou, čomu vďačí  Sikora za takú veľkorysosť a čo si o tom myslí on sám? Dostal som takúto odpoveď: „Za výstavu R. Sikory v Národní galerii v Praze je zodpovědná Sbírka moderního a současného umění NG v čele s jejím ředitelem doc. Tomášem Vlčkem. Jejich výběr respektuji a mé osobní příklonnosti či antipatie nehrají roli. Z práce R. Sikory oceňuji ranější a drobnější práce. Velkolepé objekty, které budou vystaveny v Malé dvoraně Veletržního paláce, mě nechávají klidným.“

Čo je pre mňa zaujímavé, že Malevič svojím čiernym štvorcom, bielym štvorcom, svojím výtvarným prejavom inšpiroval a dodnes inšpiruje umelcov po celom svete k adoráciám, ako vy hovoríte, k interpretáciám. Ale vo vašom prípade, výtvarníka-konceptualistu, ho neinterpretujete cez to výtvarné, alebo presnejšie nielen cez to výtvarné, ale najmä tematicky, v súvislostiach doby, ktorú žil.

Nejde ani tak o toho Maleviča, ako o občiansky postoj tých umelcov vtedy. Lebo, keby som ja žil v tom období, tak možno rovnako verím v nové umenie, v nového človeka... Koľko úžasných ľudí tej doby, o niektorých ani nevieme, končilo v gulagoch. Ja som videl napríklad výstavu suprematizmu, kde boli desiatky a desiatky mien, a ja som bol šokovaný, koľko tam je ľudí, ktorých som nepoznal a ktorí skončili, ani nevieme kde...

Keď už hovoríme o zaujímavostiach vo vašom diele. Začínali ste s takými archetypálnymi znakmi hviezda, kríž, šípka. A aj keď to malo v priebehu vašej tvorby často iný význam, používate ich dodnes. V najnovšej tvorbe to je ten suprematický kríž, ktorý, sedem metrov dlhý, nesiete na svojich pleciach, a ktorý evidentne nie je len suprematickým krížom, ale opäť aj tým archetypálnym znakom.

Áno, vlečiem ho.... Viete, tá avantgarda sa v tom dvadsiatom storočí raz prijímala, potom zas odmietala, odkaz avantgardy sa stále prehodnocuje. No a ja ten odkaz ťahám z toho dvadsiateho storočia do dvadsiateho prvého.

O dobre utajenej výstave Ruda Sikoru k jeho šesťdesiatke na Slovensku písala tlač až po jej skončení: „Kým výstavy výtvarného umenia u nás zažívajú svoje chvíle najväčšej slávy na vernisáži, expozícia Rudolfa Sikoru v bratislavskej Inchebe mala trochu atypický život. Negalerijný priestor, ktorý bol (bez väčšej propagácie) dosť dlho miestom veľkej (i rozmermi vystavovaných diel) autorovej retrospektívy, sa pred týždňom zaplnil na derniére, ktorú Sikora spojil s neformálnou oslavou šesťdesiatky. Jubilanta, hlučného a večného rebela, v normalizačnom dvadsaťročí popredného predstaviteľa neoficiálnej slovenskej výtvarnej scény, dnes vysokoškolského profesora a autora zastúpeného v špičkových domácich a zahraničných zbierkach, prišlo pozdraviť množstvo priateľov, kolegov, obdivovateľov. Sikorovo jubileum si od 9. júna pripomenie aj Národná galéria v Prahe, kam sa bratislavská výstava sťahuje.“

Denník SME 29. 4. 2006

Paradoxne, ten sedemmetrový kríž avantgardy pri svojej šesťdesiatke ťaháte vďaka veľkorysým podmienkam českej Národnej galérie, ale kde ťahá ten kríž Rudolf Sikora na Slovensku? Tam ho nejako nie je vidieť. Šesťdesiatka a k nej jedna taká dobre utajená výstava, ako ste ju aj vy sám nazvali...

To je tak. Ja som to aj kdesi písal, že kedysi sme nemohli v Slovenskej národnej galérii vystavovať, pretože sme to mali zakázané, teraz nemôžeme vystavovať, pretože nemáme kde, lebo nie sú priestory. Ale pokojne by nás vystavili, čiže to je rozdiel. Ja mám ponuku na budúci rok, ale neviem, čo s ňou. Mám ísť zase do kompromisu? Veci, ktoré sú vo „Veľtržáku“ vystavené v dvorane, nemám na Slovensku kde vystaviť! Keď videl jeden teo­retik z Národnej galérie moje veľké objekty na tej „dobre utajenej výstave“ v Inchebe, sám uznal, že mne sa tým, že nemôžem ukázať tie veci, vlastne škodí.

Stalo sa pred desiatimi rokmi – Bratislava 18. septembra 1996 (TASR). Po zasadnutí Národnej rady Slovenskej republiky 17. septem­bra, ktoré arogantne zmietlo zo stola objektívne dôvody na odvolanie ministra kultúry SR Ivana Hudeca, som sa rozhodol zrušiť svoju účasť na výstave v Paríži pod názvom Míľniky Slovenska, ktorej garantom je MK SR, píše sa vo vyhlásení, ktoré dnes TASR poskytol Rudolf Sikora, akademický maliar a profesor Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Dodal, že týmto krokom chce demonštrovať svoj protest proti spôsobu súčasného riadenia slovenskej kultúry. Uviedol, že účasť na výstave okrem neho odriekli umelci Otis Laubert a Milan Pašteka. R. Sikoru nominovala francúzska strana a mal pripravené tri rozmerné objekty – maľby.

Vy ste konceptuálny umelec, okrem toho je o vás známe, že ste občiansky aktívny. Nakoľko je pre vás ako umelca politika témou?

Veď aj v Národnej galérii mám l’Arc de tri­omphe Bosna, Bosna. Vystavoval som to po celej Európe. Dielo vzniklo, keď to v Bosne začalo vrieť, v deväťdesiatom treťom. Po skončení vojny ma zavolali aj do Bosny, do Sarajeva, čo bolo pre mňa úžasné vyznamenanie. Bolo nás tam šesť ľudí zo sveta. Medzi nimi napríklad aj Yoko Ono. Mal som vtedy taký zvláštny pocit, až som sa hanbil, keď som sa s tými osudmi zoznámil, že čo im už my môžeme po tých hrôzach, ktoré prežili, povedať umením. Ale oni boli šťastní a hovorili, že práve to je veľmi dôležité, vrátiť sa čo najskôr do normálnych koľají, znovu sa zapojiť do diania. Ale aj tak to bol pre mňa šok, vystavovať v zničenom meste, ktoré som raz navštívil aj pred vojnou.

Máte šesťdesiatku, mimochodom všetko najlepšie, aj keď dodatočne, bilancujete na skvelej adrese v Prahe, čo ďalej?

To je dobré! Viete, ja ako pedagóg mám vždy okolo seba mladých ľudí, do zrkadla sa pozerám len raz denne, takže okolo seba vidím najmä mladosť. Ja mám pocit, že ešte mám čo povedať. Samozrejme, telo dáva signály, že mám už svoj vek. Viem, že nejdem na špici nejakých najnovších tendencií. Ale, čo to znamená? Ja som vstúpil do umenia v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. A ja, aj keď so sebou nesiem skúsenosť tých predchádzajúcich rokov, mám aj dnes právo vyjadrovať sa k dnešku. Ak mám právo žiť, mám aj právo vyjadrovať sa k životu. Aj keď to možno niektorým mladým nič nepovie, lebo samozrejme, že je vo mne cítiť skúsenosť aj šesťdesiatych, aj sedemdesiatych, aj osemdesiatych aj deväťdesiatych rokov. Naopak, bolo by smiešne sa tváriť, ako keby som žil len teraz od roku 2000. A to nejde o to, že sa človek usiluje stále ťahať dopredu, stále robiť niečo nové. Ja to hovorím už dlho, že keď človek chce úprimne niečo vytiahnuť zo svojho vnútra, svoj vnútorný vesmír čím najjednoduchšie dať von, naozaj úprimne, tak musí vydolovať v sebe niečo, čo nie je opakovaním, lebo každý človek je neopakovateľný. A tak aj dnes ešte možno dokážem vložiť tehličku do tej veľkolepej stavby života.