Dominika Moravčíková

Pohybom dokážeme prežiť

Ako dieťa sa počas letných mesiacov v Klžanici Daniela hrávala v ruine béžovej škodovky zaparkovanej v ňaňovej záhrade. Nebola to Škoda 100, ale ešte starší typ, 1000 MB. Auto spolu s ďalšími deťmi premenila na detský palác so zásobami sladkostí, s prakmi a ďalšou huncútskou výbavou. V ňaňovej záhrade dostala prvú menštruáciu, schovala sa vtedy do auta pred mamkou a babičkou Bledotylovou, nazývanou baba, ktorá ju podchvíľou hnala na plenie hriadok či upratovanie domu. V škodovke tiež prečítala svoju prvú knihu – Draculu, neskôr Gričskú čarodejnicu. V kabíne auta raz zaspala po večeri, a keď sa prebudila, všade bola tma a dom bol zamknutý. Baba Bledotylová na ňu zabudla. Sestra, brat a bratranci už spali v dome, zrejme sa v ten deň ako ona unavili na roli a zadriemali bez toho, aby si všimli, že im chýba jeden kus. Ňaňa deti neriešil vôbec, bolo mu jedno, či boli tri, alebo ich bolo tridsať, a sotva ich vnímal. Daniela vyhodnotila, že najjednoduchšie sa dnu dostane cez pivnicu, pretože prízemie na dome bolo vyvýšené, a ak by chcela vliezť cez okno do kuchyne, musela by si k nemu pritlačiť ťažkú železnú lavičku. Vhupla teda cez otvorené pivničné okno, avšak ocitla sa v zamknutej časti pivnice, kobke plnej jabĺk a hrušiek a ich intenzívnych pachov. Späť vy­liezť nedokázala. Musela prespať na udupanej hline, medzi ovocím a demižónmi na výrobu pálenice. Ráno ju baba Bledotylová vyslobodila a vytasala po riti. Za trest šla dolámaná po noci na holej zemi rovno makať na roľu. Plakala, až sa jej zadrhával hlas, a napoludnie protestne ušla do brezového hájika, kde tvrdo zaspala. Baba ju zatiaľ hľadala na roli a po dome, takže mala nerušený odpočinok.

Polia na Ovčiarkach boli dlhé a konča tých najvzdialenejších ňaňa vlastnoručne postavil latrínu. Daniela ako mestské dieťa opovrhovala latrínou, ale naučila sa ju používať. S latrínou sa spájali všakovaké hrôzy. Zahodila do nej svoju prvú cigaretu, ktorú ju nechal Jakub Jób dokončiť, a v núdzových prípadoch aj hrubé socialistické vložky. V jame ich zakamuflovala toaletným papierom a hlinou, ktorú v rukách nanosila z role a nahádzala do diery. Ak jej to baba Bledotylová dovolila, najradšej putovala na záchod až domov, hoci to trvalo dobrých desať minút tam a naspäť chodníkom pozdĺž role, cez sady a okolo kozej farmy. Jakub Jób raz do jamy latríny hodil ježka. Daniela musela skočiť dnu a vyloviť chúďa zo záplavy toaletného papiera a hovien. Vo vedre ho odniesla pred dom a tam ho vystriekala hadicou. Za trest neskôr spolu s Ester zamkla Jakuba Jóba v latríne. Dvere zapečatili vonkajším zámkom a cez vyrezané srdcové okienko vhodili niekoľko zapálených chumáčov trávy. Takto bratranca vyúdili a pustili von, až keď sa rozplakal. Hneď po otvorení dverí škriekajúci Džejdžej utekal cez roľu, na lícach slzy ako hrachy. Na hriadkach sa potkol a padol napred tvárou do blata. Takto ostal ležať v roli a zavýjať. Zveličeným nárekom si od baby Bledotylovej vyslúžil ruskú zmrzlinu aj trest pre kruté sesternice – Daniela a Ester museli kľačať na polienkach s ťažkými topánkami zdvihnutými nad hlavou a odriekať pritom spolu s babou ružencové modlitby. Keď sa odmodlili celý ruženec, baba ich hnala naspäť do poľa a plieskala po chrbtoch tým istým ružencom, ak sa zašívali nad burinou. Ruženec bol vysvätený dakde v Lurdoch, ale sestrám svätý nepripadal. Baba ho používala ako prízemný bičík. Pracovali až do zotmenia a potom ešte museli v letnej kuchyni pri svetle sviečky do noci lúpať fazuľu. Na večer baba zakaždým prevesila ruženec cez zrkadlo v chodbe a potom zbežne skontrolovala, či sa deti umyli a zaliezli pod duchny. Keď bolo v noci horúco, duchny spratala do skrine a nechala deti holé na posteliach, aj pyžamá im zobrala. Daniela si pamätala, že sa občas po večierke vykradli von chytať žaby, len v gaťkách a trenírkach. Dakedy vyliezli aj preto, že nemohli zaspať, lebo im pod oknom chrochtali ježe, ktoré v tráve ňuchali hmyz. Jakub Jób po žabách aj ježoch hádzal horiace zápalky a raz v noci holatý vyliezol na strechu humna, len aby zamachroval. Keď sa snažil zliezť zo strechy, zapadol do škáry medzi humnom a maštaľou a ledva sa odtiaľ pretisol von. Baba Bledotylka ráno objavila jeho škrabance. Vyčistila mu ich alpou a pinzetou povyťahovala kúsky štrku, ktoré ostali zare­zané v koži. Už vtedy mu zaprorokovala „za­­ujímavý život“. Danielinho brata Dávida ešte na začiatku toho leta uštipla včela do úst, jeho prázdniny sa skončili predčasne a nemal tak príležitosť spáchať veľa neplechy.

Daniela a Ester sa každý deň prázdnin tešili na večerné rozprávačky v letnej kuchyni pri lúpaní fazule, prípadne triedení kuracích vnútorností zo zabíjačky, alebo zaváraní ovocia. Baba Bledotylová a ďalšie ženy nad strakatou maslovou fazuľou, ktorú nazývali „kravičky“, rozprávali príbehy o ľuďoch, čo kedysi žili na Ovčiarkach a v Klžanici, medzi nimi aj o nebohej Rahab. Zomrela v sedemnástich, viac sa jej požiť nedalo, narodila sa nedovyvinutá vo viacerých smeroch. Psychicky retardovaná, tak ju nazvala baba Bledotylka. Stále bola so zvieratami, s ľuďmi sa nedružila. Brala si čierneho kohúta aj do postele. Dakedy aj morku. Bledotylka tvrdila, že v jedno leto prechádzali dedinou legionári. Časť regimentu prespávala na majeri. Zložili sa v maštali, ale večer popíjali a hrali karty v tej istej letnej kuchyni, v ktorej o desiatky rokov neskôr Ester a Daniela lúpali fazuľu. Rahab mala svoju kuticu v druhej miestnosti za letnou kuchyňou, až neskôr z nej bola práčovňa a sušiareň jabĺk. V noci, keď legionári hrali karty, vyšla z izby nabrať si vodu pre ko­hú­ta. Vynorila sa do svetla kuchynskej petrolejky, stíšený kohút na rukách, čierne perie splývalo s jej dlhými vlasmi, oblečenú mala iba voľnú ľanovú košeľu a nohy mala bosé. Na chlapov sa dívala mlčky a neodzdravila sa im, podľa baby Bledotylky bola sprostejšia než ten kohút. Jeden z týchto legionárov sa do Rahab zamiloval. Ráno nechcel odísť a zanechať ju, ani toho kohúta nechcel opustiť. Ale Rahab sa pred chlapom zavrela v kuracom výbehu, prestupovala tam bosá v blate a mrmlala si popod nos svoje bláznivé nezmysly. Legionár lomcoval plotom na kuracinci, až sa natriasal aj nahnitý kurín a celý majer, ziapal „Vylez, cipka!“ a hádzal ponad plot kamene. Nakoniec sa mu podarilo preliezť bránku a lapiť Rahab, prehodil si ju bezmocnú cez plece a otvoril kuracinec. Odvliekol ju do domu, tam ju zložil na kuchynskú lavicu, zvolal celú rodinu a požiadal o jej ruku. A keďže Rahab mala kurací mozog, rodina okamžite súhlasila, veď to bol úspech, v ktorý ani nedúfali, hoci Rahab bola krásna, akurát oči mala krivé. Na svadbe Rahab bol prítomný kohút, nasadili mu korunku z pokrčeného papiera a nechali ho ďobať do svadobného koláča. Legionár potom odišiel na rok do služby a Rahab zomrela na tehotenstvo. Jej telo nebolo na taký stav prispôsobené a skolabovalo pod ťarchou legionárskeho syna, ktorý jej rástol v bruchu. Keď sa legionár vrátil na Ovčiarky a našiel už len Rahabin hrob, zo zármutku zabil kohúta. Najprv sa ho pokúšal vojensky zastreliť, ale čierny bes sa šikovne vyhýbal guľkám, dobreže nevzlietol a neušiel hnevu vdovca do výšin. Legionár ho nakoniec musel chytiť holými rukami, tak ako keď pred rokom v blate kuracinca chytal Rahab, a položil ho na klát. Uťatú hlavičku nechal Rahabiným sesterni­­ciam, aby ju pred zakopaním vyzdobili stužkou previazanou o zobák a štrikovaným klobúčikom. Z kohútieho torza vytrhali perie a bola z neho polievka. Z Rahab nebolo nič. Legionár dokopal ťažkými topánkami jej náhrobok, potom ťahal kade­-ľahšie a nikdy už nevkročil do Klžanice. Tento a podobné príbehy hovorila baba Bledotylka pri lúpaní fazule. Bohvie, či sa to naozaj stalo.

Letá u ňaňu spočívali v lopote a hrubej výchove baby Bledotylky, ale vycepovali Da­nielin charakter. Jej a Ester bolo súdené stať sa dve generácie po babe matrónami širokej rodiny. Naučili sa modliť k starozákonnému bohu, chápať význam opakovania rodinných krstných mien, rozumieť potrebe rozširovať a mapovať rodokmeň. Takto vychovaná, vycibrená Daniela sa v osemnástich vydala za solídneho chlapa, študenta medicíny, ktorý disponoval domom o pár dedín vyššie na západ. Tehotná odmaturovala na obchodnej škole a na jeseň porodila zdravé dieťa, svojho jediného Adama. Ester si založila rodinu až po tridsiatke a občas vravievala, ako závidí Daniele, že si materstvo odbavila skôr a mala ho ostatných desať rokov úplne preč z cesty. Daniela vedela, že nebolo čo závidieť. Syna vychovala naslepo a popletene, vysokú školu si urobila popri ňom a práci, vyčerpala sa a na ďalšie dieťa neostalo síl. Keď raz po ikstý raz uvažovala nad diaľnicou a predaním pozemkov po ňaňovi na základe vyvlastňovacieho zákona, zapísala si do diára vetu: Pohyb je dôležitejší než domov. Znamená okysličenie a prežitie. Aj semienko rastliny sa snaží odletieť čo najďalej. Veta sa zjavila ako možné vyriešenie dilemy s diaľnicou, ale nebola si istá jej pravdivosťou. Diaspóra bledotylovského potomstva tak či onak ustúpila zákonu a dopustila predaj. Dom sa zbúral, polia zarovnali, vetchá latrína sa obrátila v popol, drevo sa spálilo a jamu zasypali štrkom. Aj jablone boli vypílené. Po ňaňovom pokolení neostalo takmer žiadne hmotné dedičstvo, potomkovia z domu akurát poodnášali pár zaprášených demižónov, hrncov a obrusov. Zachovalo sa ešte pár fliaš jablkovej pálenky, ktoré ňaňa zakopal na viacerých miestach. Niekoľko z nich synovia a vnuci vykopali pri príležitostiach svojich svadieb a zopár ostalo navždy pochovaných pod diaľnicou, azda aj rozdrvených rýpadlom.

Petr Šmíd

**

svítá

nad polem zvonky ovcí

v lese kameník

začíná modlitbou

uprostřed bušení kladívek dlát

rodí se

kamenný kříž

**

jsi oráč a pracuješ s pluhem

jsi Hésiodos

jsi stvořitel a neopouštíš své dílo

**

písně radostných obětí

v polích

a na březích

svítání nad starou krajinou

dojemné obrazy družnosti

**

prosinec tma

měsíc jak kost

zastav se v hospodě

v klenuté jizbici teplo

a v kamnech

jak když se hovoří

**

Barklova rokle

bořit se do nor

štěkot psa

a krátký moment

na slunci

**

uprostřed lesa

v nejzazší temnotě

v mrtvém pařezu obrostlém choroši

při korytu vyschlého potoka

hnízdo

probírá se k životu

když jdeš kolem

přidáš do kroku

**

vy mé matky přicházíte

oděny v teplácích

v kravíně v siláži

rodičky hrobnice

splývají

**

hospodář už nemá sílu

a rozpouští se v oranici

stvoření se lopotí

a Bůh už zemřel v každém z nich

**

když pivovar stavěli

zlá voda od rasovny tekla

a planýř vzali a šindel z kostnice

do základů a na krov položili

**

a vlasy postříhat

popravčí zvonek rozhoupat

u rathausu na káru

a tělo zakopat

kde místní říkají

kobylí krchov

tam Markyta pokoj najde

Jela Abasová

Všeded a Strombaba

Množí sa červenými letokruhmi

A vykoreňuje spomienky.

Má oči najmä v dúbravách

A chodidlá pod brezami

Stále tú istú šatku, červenú.

Môj starý otec ju poznal po mene.

Lenže starý otec nehovoril veľa

A to meno sa mu zalomilo v krku.

Raz sa vznášala nad lesom.

Páchla ako jelení trus a z okrajov jej

kvapkal loj

A čierny med.

Celá dedina zatvorila okenice

Deväť dní kašu varili

Delili, tomu do hrnčeka, tomu na tanierik

A poslednému zjedla prst.

Častejšie nachádzam iba stopy jej prítomnosti

Kopčeky v hline, kde mrví prstami

A vyoráva mŕtve mýšatá.

Raz za búrky sa zlomila.

(Ale na to nechcem spomínať.)

V noci býva strašná

S papuľou plnou vylámaných šindľov

A s mihotavým svetielkom

Na prahu pažeráka.

Ale cez deň jej vyrastie

Toľko jarabiny za uchom.

Všeded žije najmä v hmyze.

Rodom je pravnuk Strombaby, no ostarel

Tisíckou drobných životov.

Bajúzmi cicia miazgu

A vo vráskach pľačkajú sa kačice.

Keď jednu z nich prichytí

Krkom jej zakrúti

Do peria sa oblečie

Štyridsať dní nad vodami gagoce.

Raz som ho našla mliečnobieleho

V dutine stromu, odkiaľ vyhnal sôvätá

A krvopotne sa snažil narodiť.

Počúvala som jeho škrabotanie

Pazúry mali nefritový zvuk.

Hovoril: Načri mi do ucha

Bude tam hojnosť.

A naozaj: Miska guľášu

A v druhom štyri krajce

No v treťom, štvrtom, piatom uchu

nebolo nič.

Najedli sme sa dosýta

Trval na tom, že zoberieme kravské

zvonce

A zvonili sme, zvonili.

Po tom lete vyhynuli všetky strombaby.

Všededi sa (dúfam) len uložili na zimu.

Z ovčincov vyrašili tenké stvoly

A podľa spôsobu, akým sa na nich

odrážalo slnko

Som hneď vedela, aké sú to kvety.

**

Staručký farmár

Pod nechtami si nesieš

Riadny kus sveta

**

Na pár sekúnd vír

V rozpálenej pahrebe

Koniec motýľa

**

Staletá lípa

Jen nejvrchnější květy

Zbydou pro včely

**

Na lesní louce

Kosti ztracené krávy

Pohladí slunce

Kletba

Synku můj, do vlka zakletý,

my číši medoviny,

ty vědro ovčí krve,

na oslavě tvých křtin.

Medvědí tlapky ti byly přiřknuty

sudičkou v brokátu,

peklíčka, dukáty,

chlebem a kořením z veliké jižní cesty

uctili jsme tě, synu.

Pod kožíškem z bělostného zajíce

bodla mě jehla.

Tři kapky krve

kvetou – psí máky.

Nezlomím, zlomím, nezlomím.

Pod peřinou vycpanou kachním peřím

jehla mi nedá spát.

Královna na jehle.

Přes devadesát devět polštářů

ji nedokáži zlomit.

Kopřivu jsem sklízela,

teď bez úst vyšívám

pro tebe košilenku.

Netrhej! Nepárej labutě!

Lehni na kobereček,

zítra je taky den.

V polích řvou zkrocení lvové,

tento kraj musí být plný králů.

Rozhodně plný ovsa.

Vlčku můj, do syna zakletý,

na naši domovinu vrány sedají,

mlhavé a pusté.