Neexistujúce mestá

I

Mesto už dávno nie je systém niekoľkých ulíc, budov, parkov či trhovísk. Nie je to ani katedrála alebo kostol, taká a onaká kaviareň, námestie, zopár fontán, parkovisko. Dokonca mesto nie je ani súhrn týchto vecí na spoločnom mieste. Mesto nie je.

Možno sa teda právom opýtať, čo mesto je, ak takéto laické vymenovávanie na definíciu nestačí. Voľnosť, akú pociťuje oko pri pohľade na to ktoré konkrétne miesto? Latentná prítomnosť (potencionalita, súhrn) nekonečného množstva možných pohľadov? Štruktúra, ktorá evokuje akýsi nedeterminovaný obraz? Alebo architektúra, ktorá používa (naschvál? neuvedomene? nedokáže to inak?) svoje prostriedky tak, aby ich výsledok bol náhodný, narušený, rozbitý a chaotický? Alebo dokonca mesto samo v sebe vytvára vzťahy, ktoré odporujú obvyklým zásadám nášho pociťovania normálneho?

Pri vnímaní mesta sa teda pred nás tlačí mnohoznačnosť, viacnásobná stratifikácia, zložitosť a hneď za nimi narúšanie pravidiel, popieranie, rozbíjanie, či dokonca vedomé triedenie v zmysle akejsi selektovanej cenzúry (toto nie, toto nie, toto áno) – myslenia, vnímania, pociťovania (mesta). A po toľkých abstraktách ostáva na konci zase len neurčitý konflikt. Mesto prestáva byť dôležité. Koniec koncov, obyčajný konzumný človek ani nepotrebuje na mesto názor. A ani ho nechce. U neho už dávno nastúpila strata voľačo riešiť – vo vzťahoch, v politike, v kultúre. Nieto ešte v nejakom meste...

Z iného pohľadu sa tiež možno opýtať, či subjekt mesta vlastne neklesá na úroveň svojich objektov. Znamenalo by to, že sa s nimi zamieňa, rozkladá sa v nich. A človek (interpret mesta) tak nemá veľmi na výber – mesto sa mu rozsypáva pomedzi prsty na nekonečné fragmenty. Ako potom hovoriť o nejakom idealistickom organizovaní javov k vyššiemu princípu alebo nebodaj zákonu. Bez principiálnosti niet v dnešnej dobe ničoho, ani morálky, ani myslenia, ani citov. Kto sa potom ešte pozastaví nad tým, že tu niet niečoho takého ako je mesto?

II

Mesto je teda neisté miesto. Pohyblivosť a neukotvenosť v pevných uzatvárajúcich sa súradniciach foriem a vyprázdnených stereotypov. Akási neistá pôda, premenlivosť, nepokoj. Paradoxne, toto všetko možno predstavuje jediný oporný bod, z ktorého možno hovoriť o čomsi takom ako je mesto, jeho štruktúra, architektúra, zmysel.

Mesto je možno zachytávanie skutočnosti na relatívne malej ploche krajiny, akási fotografia ľudského vnútra, ktoré dané mesto vystavalo, dalo mu vlastnú tvár. Vulgárne povedané, mesto je možno aj akási konzerva – s minimom znakov prírody (alebo je viac namieste termín, ktorý radi používajú toľkí urbanológovia: druhá príroda?).

Ale. Na neexistenciu toho, čo každý z nás jasne vidí, je nutné sa pozrieť aj z druhej strany. Veď určite sa zhodneme, že v meste sú predsa len najrozličnejšie určujúce prvky, skutočnosti, či kategórie, odkazujúce na to, že realita a význam mesta sa v ňom nevytvárajú z ničoho, že nie sú len akousi hračkou náhody pri spájaní ulíc a projektovaní verejných priestorov či budov, ale že sú vytvorené z ľudskej vôle, akejsi autorskej koncepcie. A že pri putovaní mestom je chodec (obyvateľ mesta, turista, náhodný ná­vštevník) odkázaný na vlastnú schopnosť naplniť tieto prvky, skutočnosti, kategórie a znaky vlastnými estetickými, filozofickými, či zážitkovými súvislosťami. Mestu tak možno ide o spoluprácu, akýsi duchovný vnútorný dialóg do viacerých strán. Mesto sa stáva výlučne vnútorným svetom a zážitkom konkrétneho človeka.

Mesto z takto videnej pozície stavia voči absolutistickým výpovediam o svojej skutočnosti náznakovité, fragmentárne a diskontinuitné prvky, zároveň akoby vo vedomí človeka siahalo po kompozícii montáže, miestami jeho štruktúra pripomína rez nožom, príp. možnosť vnímať iba časť celku. Snáď aj preto, ak chceme pochopiť mesto pomocou schémy, na ktorú sme si z pohodlnosti zvykli napríklad pri čítaní návodu alebo pri pozeraní televízie, dostaneme sa na scestie, nezachytíme jeho pravý rytmus a melódiu a to, čo nájdeme, môžeme označiť za nezrozumiteľné, príliš široké, nedefinovateľné.

Snáď pri meste veľmi záleží nielen na tom, čo sa hovorí, ale aj ako sa to hovorí – a tak sám obsah mesta je v tomto zmysle tým, čo bližšie určuje možnosti formy mesta. Mesto teda kvalifikuje svoj vlastný postoj ako taký, kde sa forma aj obsah realizujú v konkrétnom človeku súčasne a jedno nemôže predchádzať druhému ako možnosť. A preto mesto, v opozícii k onej neistote a pohyblivosti, samo osebe tiež evokuje určité usporiadanie, dané vnútornou snahou o vyrovnanie, či zharmonizovanie ľudskej situácie v presnom, i keď uzavretom priestore.

Rovnako však treba pripomenúť, že mesto ako také neexistuje v prítomnosti, je výsledkom niečoho, čo sa postupne formovalo, teda menilo svoj charakter k jednotlivým svojím podobám, alebo ak chceme možnostiam. Postupne sa teda strácala väzba na pôvodnú situáciu, ktorá bola prvotným spúšťačom jeho založenia a mesto sa dostalo postupne do dvoch pozícii, vlastne medzi ne – medzi strohú dejinnú neosobnosť záznamu, že niečo sa zmenilo a takáto je štatistika, a medzi sentimentálne (subjektívne) vyznania sa niektorých starších, príp. významných občanov. Mesto sa však každou ďalšou podobou, každou novou možnosťou organizuje, ustaľuje. Musíme teda pripustiť – mesto, o ktorom sme hovorili, že nejestvuje, má v sebe predsa len niečo ustálené. Poradie ulíc, rozmiestnenie parkov, námestí a postupné formovanie viac či menej významných lokalít, vlastne celý ten abstraktný obraz mesta – všetko toto je oveľa dôležitejšie ako sa mohlo zdať. Na mieste je otázka: tak ako je to teda? Existuje alebo nie? Alebo je jeho neexistencia len ďalšou podobou, možnosťou?

Tu je nutné si dať pozor – keď človek niečo veľmi chce uchopiť a pochopiť, nesmie zabudnúť, že nemôže určovať mieru tejto možnosti. Útechou mu môže byť to, že ju môže aspoň rozpoznávať a využiť vo svoj prospech.

III

Takto nejako sa predo mnou rozlamuje mesto. No nie iba na dve polovice – jednu neistú a neuchopiteľnú, o ktorej som presvedčený, že nie je, a druhú, ktorá sa predstavuje ako uzavretý a presný priestor, kde náhoda je iba zdanlivá. Mesto sa priamo predo mnou znova drolí na milión drobných čiastočiek, ktoré začínajú poletovať vzduchom. A ja som nútený sledovať ten pohyb, sledovať ho ako tanečníka, ako rytmus. Som nútený sledovať, ako si berie rôzne masky, ako rýchlo mení význam pojmu, ako sa diferencuje, ako hrá divadlo. Mesto chce, aby som veril jeho maskám.

Jedna z nich sa mení na strom, pod ktorým sme ako chlapci v detstve založili tajnú skupinu. Samozrejme, bojovali sme proti celému svetu. Druhá má podobu najlepšieho priateľa, ktorý mi v škole skrýval knihy, aby som toľko nečítal. Tretia pripomína cestu do kopca. Stál na ňom cintorín, kde sme prvýkrát fajčili. Ďalšia je múrom, ktorý pod brečtanovou roletou celé leto bzučal po včelách, a iná zasa potokom, do ktorého som pri rozbíjaní ľadu spadol a doma dostal od mamy bitku len preto, že sa o mňa bála.

Nie sú to žiadne veľké veci, skôr nenápadné a tiché, o ktorých často ani nevieme. No v istých chvíľach môžu nabrať na seba gigantické rozmery. Tento proces sa volá nostalgia. Preto napríklad starci na lavičkách sedia niekedy celé hodiny nehybne bez slova. S pohľadom obráteným kamsi dovnútra a zároveň hrozne ďaleko. V tej chvíli hľadia na dno. Svojej pamäte. Pretože plynutiu odolá len pamäť, síce svojským spôsobom, ale ako jediná ostáva. V súvislosti s mestom mu tak dáva formu, ako nejaké šaty, ktoré na seba berie večnosť v neustálom pohybe vpred. Obsah mesta je teda naozaj tým, čo určuje jeho formu, ale vždy len v konkrétnom človeku.

To znamená, že každý pojem ostáva prázdny, dokým sa doň niekto nenasťahuje. Pretože čím väčšmi sa mesto pre mňa stáva neuchopiteľným, priepastným, nedosiahnuteľným, ponoreným do iných svetov, tým viac pociťujem potrebu skutočného konkrétneho mesta, nie všeobecný pojem, ale mesta, v ktorom stretnem na ulici známeho a viem, do ktorej kaviarne ho možno pozvať. Mesta, ktoré rovnako ako človek hreší a ktoré sa dokáže po nociach samo tajne spíjať, ktoré podvádza a ktoré miluje. Vie sa podeliť a vie byť čestné. Inak mesto nemá zmysel. Zostane prázdne, utopené vo verbalizme irreality.

Rozmerom mesta je preto rozmer vnútornej slobody jednotlivca. Vytvára svet, v ktorom základný, rozhodujúci, určujúci, ale aj iritujúci je nezmieriteľný rozpor medzi otvorenosťou a uzavretosťou – v nás samých, v našom myslení, v našom kontakte s mestom. Nijaké prázdne estétstvo, nijaké pasívne konzumenstvo, nijaké masky a spustnuté gestá, nijaký diktát, nijaké „kdesi tam za horami reality“. Len obyčajná, sebou samým garantovaná, vedomá spoluúčasť na meste, jeho neustále spoluvytváranie, voľný a imaginatívny pohyb myšlienok z vlastných síl a vlastnou cestou. Obyčajný pohyb. Možno to je to správne slovo. Obyčajný. A ešte k tomu trocha odvahy k tej obyčajnosti, k tej ľudskosti, konkrétnej, každodennej, občas rutinnej, ale vždy takej, ktorá vylučuje nedýchateľný stádovitý smog, uprostred nesvojprávnych manipulovaných ľudí odsúdených mocou na lož, na polopravdy, pokrytectvo, kolaboráciu, či všeobsiahlu nehybnosť. Asi práve toto je pre mňa jediné skutočné a existujúce mesto. Nič iné.

IV

Už v škole sa možno dozvedieť, že presne tak, ako sa archaický človek pokúšal dávať do súladu svoje konanie s neviditeľným kozmologickým poriadkom, presne tak sa pokúšal budovať aj svoje sídlo. Prispôsobiť mesto ako nejakú pozemskú štruktúru štruktúre nebeskej. K základným prvkom, ktoré takto k starým mestám patrili, boli kruh (ako odraz obzoru a zverokruhu), štvorec (ako symbol štyroch svetových strán) a súradnicový systém ulíc. Každé mesto bolo stredobodom svojho vlastného sveta. A pretože mesto svojich obyvateľov chránilo a skrývalo ako matka svoje vlastné deti, bolo často personifikované materskou bohyňou, niekedy s korunou tvorenou štylizovanou mestskou hradbou.

Dnes však možno povedať, že v neprehľadnom labyrinte miest sa mesto ako také stalo už len spomínanou vulgárnou konzervou. Ľudské vzťahy, ekonomika, kultúra – to všetko v instantnej podobe. Stlačené na najvyššiu možnú mieru. A k tomu strach z neustále rastúceho technologického pokroku. A z neho prvok, ktorý mesto najviac ovplyvňuje – rýchlosť. Veď či si to priznáme alebo nie, každý a jeden z nás je neustále v pohybe. Pohyb je dnes určujúcou jednotkou a hoci aj ležíme doma v posteli, svet okolo nás sa mení závratnou rýchlosťou a my sme súčasťou týchto zmien. Rýchlosť v tomto pohybe ruší normálne vnímaný časopriestor – stláča ho, komprimuje. Tak sa stláčajú aj mestá. Na konzervy. Z individuálneho pohľadu u niektorých až na nulovú úroveň. Pretože rýchlosť (v negatívnom význame) oslobodzuje od teritoriality, ruší prekážky, čím rozväzuje ako šnúrky na topánkach väzbu, ktorou sú títo jedinci so svojím mestom zviazaní, inak povedané zbavuje mesto možnosti poskytnúť im príslušnosť, identitu. A tak, keď vzdialenosť nič neznamená, stráca svoj význam aj mesto. Pretože aj ono, recipročne, stráca svoju identitu. Prestáva existovať. Tak by sme znova mohli začať vyratúvať – ako na začiatku – čo všetko mesto nie. Alebo stačí povedať rovno, že mesto nie je.

Problém je takto videný možno trochu intelektuálsky, veď v meste koniec koncov ostáva určité množstvo ľudí, ktorí majú jedinú možnosť – prizerať sa na stále sa zvyšujúcu rýchlosť. Sú to tí, ktorí stoja na mieste. No ako bolo povedané – nie je možné sa nepohybovať. A keďže títo jedinci nie sú tí, ktorí aktívne investujú (ako o tom hovorí Albert J. Dunlap) do mesta, tak či onak im mesto uteká spod nôh.

V

Ale za nechtami predsa len čosi ostáva. Čosi, čo sa úporne drží skutočného človeka, jeho detstva, minulosti, snov a fantázie, čosi, čo odoláva. Možno je to oná pamäť nás samotných, bez ktorej by sme všetko to, čo vnímame (nielen mestá), zmenili iba na krehké stránky z nejakej knihy, ktoré bezcitne a bezvládne šuštia vo vetre. A možno je to prostá nádej, lebo svet nezachraňujú ani myšlienky, ani intelekt, ani rozum, ale obyčajná nádej. A práve preto som pesimista, pretože pesimizmus – ako hovorí Ernesto Sabato – potrebuje najprv v niečo dúfať a mať nádej. A práve preto som presvedčený, že mesto už dávno nie je systém niekoľkých ulíc, budov, parkov či trhovísk. Že mesto nie je ani katedrála alebo kostol, taká a onaká kaviareň, námestie, zopár fontán, parkovisko. Dokonca, že nie je ani súhrn týchto vecí na spoločnom mieste. Pretože mesto, to som ja sám.

Autor studuje na Katedře žurnalistiky Filozofické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě.