Zažité tvrzení, že třídně stratifikovaná společnost je nenávratně pryč, může rozporovat existence prekariátu jakožto nové třídy. Ta sice postrádá stavovskou solidaritu a zahrnuje lidi naprosto rozdílného původu, ale zároveň je spojuje ve skupinu, která sdílí společná rizika.
Co označuje slovo prekarita? Nepochybne ide o permanentné vystavenie nejakému riziku. Môže ísť napríklad o ohrozenie nezamestnanosťou, ekologickou katastrofou alebo ekonomickým kolapsom. Tieto riziká pritom nie sú vykladané slovníkom kolektívneho osudu, ale slovníkom osudu jedinca. Hrozba nezamestnanosti je dôsledkom individuálneho zlyhania pracovníka, nie zlyhania pracovného trhu. Znižovanie kvality životného prostredia nie je zásluhou veľkých znečisťovateľov a pasívnej politiky na lokálnej aj globálnej úrovni, ale nedbalosti jednotlivcov. Ekonomický systém nie je ohrozený svojou vlastnou nedokonalosťou, ale jeho krízy sú vysvetľované ako nedokonalosti jednotlivých ľudí, ktorí nevedia dostáť maxím postulovaných daným systémom. Reč je teda o Beckovom procese individualizácie, ktorý – zdá sa – plodí prekaritu.
Nestavovská triedna solidarita
Chcel by som v tomto texte vysvetliť, prečo sa domnievam, že je mysliteľná nasledovná téza: postupujúci proces individualizácie vnútri (post)industriálnej spoločnosti môže generovať nové formy prísnej sociálnej stratifikácie vychádzajúce z premeny pracovných vzťahov. Nadväzujem tým práve na myšlienky Ulricha Becka [Risikogesellschaft. Auf dem Weg in eine andere Moderne, 1986; česky Riziková společnost. Na cestě k jiné moderně, 2004], že individualizácia môže byť „vnímaná ako historicky rozporný proces zospoločenštenia“, ktorý „môže viesť ku vzniku nových sociokultúrnych pospolitostí“. Jednoducho, rád by som poukázal na v zásade banálny fakt, že vnútri individualizovanej spoločnosti pozorujeme zrod širokej sociálnej vrstvy systematicky znevýhodňovaných jednotlivcov, ktorí podliehajú špecifickej forme ohrozenia a následne vyjasnil, ako túto skupinu – menovite prekariát – možno chápať ako triedu. Vedľa prestreliek o tom, či prekariát je alebo nie je trieda, chcem teda načrtnúť, čo vlastne môže znamenať nazvať ho triedou a aké dôsledky z toho plynú.
Klasické ponímanie tried je v individualizovanej spoločnosti neadekvátne. Beck však napriek tomu predpokladá možnosť vzniku nových tried, ktorých integrita nie je založená na tradičných princípoch formovania tried v modernej spoločnosti. V tomto ohľade hovorí o „nestavovskej triednej solidarite“ ako princípe vznikania takýchto tried. Prečo nestavovskej? Spomeňme si na Maxa Webera, podľa ktorého triedna hierarchia industriálneho kapitalizmu nebola úplne novou sociálnou štruktúrou, ale reliktom predindustriálnej spoločenskej konštelácie – v tomto ohľade ju možno nazývať „neskorostavovskou spoločnosťou“. V situácii druhej moderny sa však podľa Becka „rozpadá historická symbióza stavu a triedy, a to tak, že na jednej strane sa rozplývajú stavovské štruktúry a na druhej strane sú zároveň generalizované základné znaky triedneho charakteru“. Inými slovami, triedy sú detradicionalizované. To však neznamená, že triedna spoločnosť je raz a navždy minulosťou. Pri vyhrocujúcich sa sociálnych nerovnostiach môžeme očakávať proces formovania nových tried, ktoré pretínajú hranice tradičných tried industriálneho kapitalizmu, a ktorých conditio sine qua non je – paradoxne – medzitým dosiahnutý stupeň individualizácie. Ide tu teda o iný, nový pojem triedy.
Hrozba nezamestnanosti
Na čom je založená solidarita takýchto nestavovských tried? Ide tu o zdieľanie rizík. No individualizácia na prvý pohľad blokuje vnímanie nerovnej distribúcie rizika ako situácie charakteristickej pre nejaký konkrétny spoločenský segment. Rozdiel je však v skutočnosti len v tom, že zatiaľ čo so skúsenosťou kolektívneho osudu v rámci spoločenskej triedy industriálneho kapitalizmu bol jedinec odmalička bezprostredne konfrontovaný skrze tradície triednej kultúry, v súčasnosti jedinci odhaľujú svoj kolektívny osud až spätne – musia odkrývať prvky „triedneho osudu“ vo vlastnom živote. Ako je toto odkrývanie možné?
Trh práce behom posledných desaťročí 20. storočia fungoval ako prostriedok individualizácie. V polovici druhej dekády 21. storočia sa však zdá, že v istom momente sa jeho úloha prevrátila, čoho výsledkom je vzrastajúca forma prekarizovaných pracovných pomerov: polovičných úväzkov, úväzkov naviazaných na časovo limitované grantové projekty, práce na dohodu či dokonca čiernej práce (často zastieranej dohodami o vykonaní práce). Tieto formy pracovných vzťahov sú typické pre široké pole rôznorodých profesií (umelci, akademici, kultúrni pracovníci, zamestnanci tretieho sektoru, novinári, OSVČ, pracovníci v službách) a sociálnych skupín (študenti a čerství absolventi, slobodné matky, dôchodcovia, imigranti). Pre všetky je charakteristické permanentné ohrozenie nezamestnanosťou (úväzky sú napríklad vystavované na dobu určitú, pričom termíny sú často viazané na grantové projekty alebo konkrétne zákazky), redukcia sociálnej istoty (zamestnávateľ napríklad nemusí za zamestnanca odvádzať sociálne či zdravotné poistenie, zamestnanec nemá nárok na odstupné či minimálnu mzdu) a taktiež to, že úväzky často neodrážajú skutočný objem práce, ktorý musí zamestnanec vykonať.
Iná forma prekarizovanej práce postihuje zamestnancov veľkých nadnárodných firiem, ktoré boli do krajín východnej Európy prilákané vidinou relatívne lacnej, ale kvalifikovanej pracovnej sily a štátnymi subvenciami formou daňových úľav či dotácií viazaných na vytvorenie nových pracovných miest. Napríklad zamestnanci slovenských fabrík automobiliek ako PSA PeugeotCitroën v Trnave či Kia v Žiline sa ocitajú v pozícii rukojemníkov nadnárodného kapitálu – ich pracovné miesta sú v neustálom ohrození, ktoré pramení z možnosti presunu výroby do krajín s ešte lacnejšou pracovnou silou. Čo je paradoxné, hrozba tohto presunu je dôsledkom snahy o zlepšenie pracovných podmienok, či už zo strany štátu, alebo samotných zamestnancov (vo forme kolektívneho vyjednávania skrze organizáciu v odborových zväzoch).
Navzdory koncu dejín
Triedny osud sa teda odkrýva v abstrakcii od konkrétnych daností pracovného pomeru. Odhaľuje sa tak nerovnováha v distribúcii rizík typická pre každú formu prekarizovanej práce: zamestnávateľ nenesie za zamestnanca takmer žiadnu zodpovednosť; osud pracovníka leží výlučne v jeho vlastných rukách (mimochodom, takto vníma prekariát aj Bauman). V súčasnosti tak môžeme pozorovať proces vzniku jednej konkrétnej nestavovskej triedy, a to prekariátu. Trieda prekarizovaných sa vyznačuje vysokou „inkluzívnosťou“ – spadajú do nej jednotlivci rôzneho pôvodu, sociálneho statusu, majetku, vzdelania či profesie. Navyše, prekarizovaný pracovník je dokonale sociálne mobilným jednotlivcom. Nemá dostatočnú istotu ohľadom výšky jeho príjmov a dĺžky pracovného úväzku. Je pre neho rovnako pravdepodobné to, že jeho príjmy sa môžu radikálne zvýšiť, ako aj to, že sa v krátkom čase dramaticky znížia. Tým môže v spoločenskej hierarchii poskočiť o niekoľko stupňov hore alebo dole, ale fakticky sa tým zmení len málo na jeho prekérnej pozícii, nakoľko bude naďalej existovať s vedomím ohrozenia jeho dočasne nadobudnutej pozície. Ocitá sa v pasci efektu výťahu — prekarizovaná práca v kontexte súdobej kapitalistickej spoločnosti nevedie k emancipácii jednotlivých spoločenských segmentov, ale naopak, ku konzervácii existujúcich nerovností.
Dôsledky chápania prekariátu ako triedy sú jednoduché. Jeho existencia by mohla nahrávať myšlienke, že spoločnosti veľkých tried ešte nezvoní umieráčik, a že niektoré fenomény typické pre industriálny kapitalizmus – v prvom rade veľké protestné vlny kompaktných sociálnych segmentov – sú možné aj v dnešných podmienkach, a to napriek predpovedanému koncu dejín a veľkých sociálnych bojov. Ako poznamenal profesor Břetislav Horyna počas prvej prednášky brnenského vzdelávacieho cyklu Generace Z, trieda proletariátu nie je žiadna konkrétna skupina ľudí, ale formálny princíp, ktorý svoj účel plní nezávisle na obsahu, ktorý možno pod tento princíp v danom historickom momente subsumovať. Proletariát je kľúčovou súčiastkou spoločenskej štruktúry v (pred)revolučnom období a mechanizmu prechodu k inej spoločnosti. Domnievam sa, že prekariát sa dostáva práve do tejto role. Stáva sa triedou, pretože začína plniť svoje dialektické poslanie – bez ohľadu na to, či sa tak sám vníma, alebo nie.
Autor je student filosofie.