Letošní vyhlášení Ceny Oskára Čepana i doprovodné programy měly silný politický rozměr a nesly se v antikotlebovském duchu. Je škoda, že reflexe neofašismu a projevů nenávisti ve společnosti není doprovázena také sebereflexí. Kritické zhodnocení by si totiž zasloužilo i finanční a institucionální pozadí ceny.
Rozhodnutie zorganizovať výstavu finalistov Ceny Oskára Čepana, slávnostný ceremoniál, aj sprievodný program ceny v Banskej Bystrici boli od začiatku sprevádzané naznačeniami o politickom rozmere tohto gesta. Súčasné umenie vyšlo z bratislavskej bubliny, aby zabralo priestor v sídelnom meste župana Kotlebu. Hoci táto motivácia nikdy nebola pomenovaná explicitne, dá sa vyčítať napríklad z toho, ako bol koncipovaný sprievodný program Čepan víkendu. Okrem výstavy finalistov, Pecha Kucha Night a komentovanej prechádzky mestom, ho tvorila diskusia s názvom Mení umenie spoločnosť? a efemérna, hodinová intervencia Jas a bdenie umelcov Martina Piačeka a Radovana Čerevku do stálej expozície Múzea SNP. Aj voľba Múzea SNP ako miesta, kde sa konal ceremoniál odovzdávania cien, je celkom jasným symbolickým gestom.
Apoštolské misie umenia
Kým reflexia neonacizmu a prejavov nenávisti v spoločnosti rezonovala nielen v zmienenej diskusii, ale aj v kriticky poňatej umeleckej intervencii, bokom zostal iný zásadný fakt: možno nie najvýznamnejším, ale najviditeľnejším mecénom antikotlebovskej umeleckej angažovanosti bola J&T Banka. Počas diskusie Michala Havrana s hosťami Ilonou Németh, Radovanom Čerevkom a Lenkou Kukurovou sa však viac rozoberala otázka o problematickosti prijímania štátnych dotácií v umení.
Rovnako problematická etická dilema na strane súkromných donorov bola moderátorom zmietnutá zo stola s tým, že u nás sa mecénsky model nevyvinul tak, ako na Západe. Diskusia skĺzla k prehláseniam, ktoré sa v podobných kontextoch opakujú ako čiastočne improvizované litánie: umenie je potrebné, ale nevieme povedať na čo. Aj keď nie je schopné zmeniť spoločnosť, dokáže meniť vnímanie ľudí. Zlomový moment zmeny vnímania vyznieva ako transcendentný zážitok – niečo neopísateľné, čo presahuje a nabúrava každodennú skúsenosť.
Pri opise umenia ako sprostredkovateľa „výchovných momentov prezrenia“ akoby umelci a teoretici zabúdali reflektovať, z akej pozície hovoria. Umenie možno hlása otvorenosť a rovnocennosť, ale štruktúrne predovšetkým reprodukuje hierarchický model apoštolských misií. Umelec ako niekto, kto dovidí na realitu lepšie, komplexnejšie a túto víziu šíri ďalej. Umenie ako distribútor morálneho kreditu, oddelené od nízkych špinavých transakcií a mocenských vzťahov, ktoré naň nedosiahnu. Zdroj problémov je projektovaný niekde von, mimo sféru umenia, ktoré na ne nahliada z akejsi privilegovanej oddelenosti. Takýto obraz vzniká na každej ďalšej diskusii o tom, ako umenie môže meniť spoločnosť bez toho, aby diskutujúci zvážili ukotvenie konkrétneho projektu v inštitucionálnej, politickej, či ekonomickej sfére, napríklad v Monaku utopených daniach, pofidérnych kšeftoch a sprivatizovaných verejných priestoroch J&T.
Kriticky poňatá intervencia Jas a bdenie Martina Piačeka a Radovana Čerevku do stálej expozície Múzea SNP nebola explicitná v tom, kto všetko za túto kritiku platí, ale okrem diel tematizujúcich súčasný rasizmus, populizmus a xenofóbiu kurátori do intervencie zaradili aj nenápadnejšie diela, ktoré sebareflexívne smerujú k samotnému umeniu.
Piaček a Čerevka vystavili v stálej expozícii Múzea SNP desať diel súčasných slovenských umelcov, pričom táto intervencia trvala približne iba hodinu a pol pred vyhlásením laureáta COČ. Napriek provokatívnosti viacerých vystavených diel bolo najradikálnejším gestom rozhodnutie kurátorov vypnúť osvetlenie stálej expozície múzea. Diváci sa ocitli v neurčitom pološere medzi sklenými vitrínami, ktorých obsah bolo nutné rozpoznávať s napnutými očami: prvky a rekvizity vzdialeného sveta, vystaveného navyše takým spôsobom, ktorý je dnes rovnako vzdialený.
Hodinová výstava
Múzeum SNP dokonale ilustruje rozpoltenosť ohľadom architektúry postavenej počas komunizmu. Kým ikonická budova architekta Dušana Kuzmu stále vzbudzuje rešpekt a uznanie, figuríny vo vitrínach pôsobia ako postavy z nepresvedčivej divadelnej hry stvárňujúc všetko, čo bolo prekonané. Do múzea boli umiestnené ako nespochybniteľné dôkazy o kľúčovom momente slovenských dejín. Keďže komunizmus zdôraznil SNP ako zdroj svojej historickej legitimity, pre istotu tieto dôkazy obalil do skla a masívneho betónu. Lenže to, čo mohlo byť niekedy považované za príklad politického násilia reprezentácie a dekonštruované so všetkou vervou, vzbudzuje dnes súcit, či úškrn. Ako potom možno čítať rozhodnutie kurátorov zhasnúť celú stálu expozíciu? Proti čomu sa vymedzujú?
Zhasnutie je určité gesto moci, ktoré dopĺňa exponovanosť, selektivitu a politickú reprezentáciu vo vitrínach. Toto gesto je tak brutálne, že sa nedá prehliadnuť – zneviditeľňuje exponáty, ale poukazuje na vlastnú moc a samo sa stáva predmetom kritiky. A zároveň spúšťa takmer protichodný sprievodný efekt: tma zmäkčuje priestor a svojím spôsobom na exponáty upozorňuje a vzbudzuje voči nim zvedavosť.
Kurátori osvetlili len časti, kde inštalovali diela súčasných autorov. Sú na výslní, ktoré ale pôsobí až agresívne. S afirmatívnou stálou expozíciou kontrastujú súčasné diela hneď v niekoľkých ohľadoch – sú kritické a dekonštruktívne, vyvolávajú a umožňujú rozporuplné interpretácie, sú efemérne. Výtvarné diela boli voči stálej expozícii inštalované tak, aby sa zdôraznil kontrast medzi minulosťou a dneškom. Nájdené paralely boli niekedy možno až príliš popisné, ale súčasnosť z tejto konfrontácie rozhodne nevychádza víťazne. Lesné graffiti s xenofóbnym antirómskym obsahom, vyryté do kôry stromov v diele Michala Machciníka bolo inštalované do rekonštrukcie partizánskeho bunkra. Keramický tanier s konšpiračným prehlásením „zionism rulez the world“ od Janky Duchoňovej bol umiestnený do vitríny s vystaveným väzenským odevom z Osvienčimu.
V intervencií Jas a bdenie tak oproti komunistickej strnulosti a dogmatickosti sklených vitrín nestojí oslavovaná sloboda súčasnosti, ale zmätok, nenávisť a neistota.
Umenie versus suvenír
Vedľa diel, tematizujúcich súčasný rasizmus, populizmus a konšpiračné teórie, sa v intervencií objavili aj dve menej explicitné a menej krikľavé diela zaoberajúce sa kritikou reprezentácie. Tieto diela sú kľúčové preto, že problematické aspekty súčasnosti neprojektujú na svet kdesi tam vonku, ale sebakriticky ich vzťahujú k svetu umenia. Vo videu Martina Piačeka kamera sníma najskôr z veľkej diaľky plochu, na ktorej je miniatúrne políčko, v ktorom sa niečo odohráva, ale nedokážeme určiť čo. Kamera prichádza postupne bližšie, takže nakoniec už celkom detailne rozoznávame súboj dvoch rovnako oblečených mužov, ktorí sú po kolená v blate a ani jeden z nich nemá jednoznačnú prevahu. Potom sa kamera začne opäť vzďaľovať. Ľahkosť a výstavná čistota videa, ktoré zachytáva násilie, je znepokojujúca. Nie je záujem umenia o násilie zároveň istou formou sterilizácie hrôz? Má zverejňovanie násilia potenciál niečo zmeniť, pohnúť vnímaním, alebo produkuje pohľady, ktoré len skĺznu, zastavia sa a hneď sa zas pohnú inam?
Most SNP od Milana Tittela je replikou slávneho bratislavského mostu ako suveníru s prevráteným poldecovým pohárom na vrchu. Kritika komercializácie dejín je tu zjavná: „Suvenirizácia“ (reprodukovateľnosť, zľudovenie, dostupnosť za peniaze) nahradila vo vzťahu k pamäti „monumentalizáciu“ (jedinečnosť, veľkoleposť, posvätnosť sprostredkovanú štátom), a to je predmetom súčasnej umeleckej kritiky. Až potiaľto sme stále v predstave umenia vyslovujúceho kritiku z akejsi privilegovanej perspektívy. Replika Mostu SNP je však zradná, pôsobí obojstranne. Ak umenie vystavuje suvenír na piedestáli ako umelecké dielo a predmet kritiky, suvenír zároveň poukazuje na umenie ako na ekonomický systém ponuky, dopytu a dotácií. Vťahuje umenie aj Veľké dejiny do každodenného kolobehu nízkych transakcií. Replika vzbudzuje rovnaké otázky, či sa na ňu pozeráme ako na suvenír, alebo ako na umelecké dielo: výsledkom akých tržných vzťahov a akých kultúrnych politík bolo toto dielo vystavené? Aké spoločenské vzťahy odráža fakt, že za kritické umenie platia problematické subjekty?
Intervencia Jas a bdenie kurátorskej dvojice Piaček–Čerevka zhasla stálu expozíciu Múzea SNP a namiesto toho si posvietila na súčasné kritické umenie. Neustále zdôrazňovaná sloboda prejavu má tendencie prekrývať oveľa praktickejšie aspekty vstupujúce do produkcie súčasného umenia (artwashing, krátenie daní, cielené PR, inštrumentalizácia). Súčasné umenie si ich môže buď priznať a zobrať do úvahy, alebo sa naďalej motať v systéme, kde umelci zvestujú tézu o nevyhnutnosti umenia. Pred publikom, v ktorom sedia ostatní účastníci podobných diskusií a za peniaze od subjektov, ktorých praktiky produkujú umenie ako suvenír za rozumnú Cenu.
Autorka je antropololožka.